Šťastie príde ku každému a život sa nedá naplánovať. Ako sa má bývalá moderátorka, cukrárka a influencerka dva roky po tom, čo sa pustila do podnikania v rakúskej obci Burgau? Adriana Poláková býva v kaštieli, chová sliepky a každé ráno vstáva o piatej. A ako hovorí, žije si svoju rozprávku.
„Iconique zničil covid,“ priznáva a so smiechom dodáva, že nebyť pandémie, mala by dnes minimálne ďalšie tri cukrárne, pretože podľa jej slov ide vždy do všetkého na stodesať percent.
Zo „starého života“ si Adriana Poláková nechala len jednu vec – každú stredu robí livestream pečenia na Instagrame aj na Facebooku. Vďaka 116-tisíc followerom sa umiestnila na štvrtom mieste v rebríčku Top influenceri 2023 podľa Forbesu.
Nazrite s nami do súkromia známych a úspešných ľudí, na miesta, kde žijú a pracujú. Seriál Forbes na návšteve začíname u moderátorky, cukrárky a influencerky Adriany Polákovej.
Nový život
„Ako dobre, že to tak bolo… Vždy je všetko tak, ako má byť,“ hovorí autorka šiestich cukrárskych kníh. Dnes žije úplne iný život.
S priateľom Christianom Kneisslom kúpili pred dvoma rokmi kaštieľ v rakúskej dedinke Burgau. Je z neho penzión, v ktorom sa Adriana Poláková stará takmer o všetko. Po šestnástich rokoch odišla z Telerána a svetlo reflektorov vymenila za svitanie.
Svoje sliepky a kuriatka volá po mene. Hostiť iných je jedna z jej najväčších vášní a aj preto si v penzióne vystačí s jediným zamestnancom. Sama upratuje, varí, stará sa o hostí aj o pozemok.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
„Keby ste tu neboli, bola by som teraz v záhrade,“ skonštatuje a dopĺňa, že práve tam je najspokojnejšia. Hostia ju môžu využiť nielen na prechádzky a posedenie, ale aj na piknik.
Na začiatku je pečenie
Spomeniete si ešte na prvý instagramový príspevok, ktorý ste pridali?
Začiatky Instagramu si pamätám veľmi dobre, pretože prvé dva-tri mesiace som iba bádala a prosila kamarátov, nech mi vysvetlia rozdiel medzi Facebookom a Instagramom, lebo aj na Facebook človek zavesí fotku a pridá k nej popis.
Instagram bol v tom čase tiež len o fotkách a popisoch. Vtedy som v tom nevidela rozdiel, no keďže všetci mali Instagram a nemať ho bolo trochu zvláštne, založila som si ho tiež.
A ten prvý príspevok?
To bol čokoládový brownie. Všade, kde začínam, začínam s koláčmi a pečením. Ani Instagram nebol výnimkou. Postupne sa moja aktivita na sociálnych sieťach stále viac sústreďovala na Instagram. Najprv som ho riešila iba okrajovo, potom to bolo viac-menej vyrovnané, až som začala Facebook „zanedbávať“.
Teraz by som sa zrejme mala presunúť na ďalšiu sociálnu sieť – na TikTok. Tam sa však nechytám. Mám ho síce založený, ale aktívna na ňom veľmi nie som. Radšej ho nechávam mladším.
Influencerstvo ako forma podnikania
Na Instagrame máte viac ako 116-tisíc followerov. Ľudia vás poznajú najmä z televízie, ako cukrárku a podnikateľku. Považujete sa aj za influencerku?
Ešte áno. Influencerstvo je síce mnohokrát zatracované, no často ľuďmi, ktorí netušia, koľko práce za ním v skutočnosti je. Z môjho pohľadu je to istá forma podnikania. Aby v ňom človek uspel, musí byť výnimočne dobrý, vedieť zaujať ostatných a osloviť aj potenciálnych klientov. Je to časovo a dnes už aj obsahovo veľmi náročné.
Kedysi stačila prakticky akákoľvek fotka s produktom. Dnes už musí mať príspevok myšlienku, nápad a aj kvalita fotiek musí byť špičková. Musí to byť iné ako to, čo ľudia vidia všade.
Chcú, aby sme ich zabávali, aj aby mali informácie o nás a našich životoch. Influencer navyše musí veľmi zvažovať, s kým sa pustí do spolupráce.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Aké sú vaše kritériá výberu spoluprác?
Kým niečo začnem promovať, vypýtam si produkty na skúšku. Už sa mi stalo, že som povedala, že to nie je celkom to, čo som čakala. Keď mám ľuďom povedať, že je niečo dobré, musím tomu naozaj veriť a mať to vyskúšané.
Bez zábran
Spomenuli ste, že ľudia chcú mať podrobné informácie o živote influencerov. Zasahuje vám Instagram do súkromia?
Snažím sa nehrať na niečo, čo nie som. Napríklad keď mám live pečenia, často ma tam ľudia vidia nenalíčenú, v tričku a teplákoch, lebo taká doma v kuchyni som. Bolo to tak, aj keď som ešte pracovala v televízii, hoci vtedy by si človek mal dávať väčší pozor, ako sa ukazuje na verejnosti. Popri práci som sa nie vždy stihla upraviť a nachystať, no neprekážalo mi to.
Čo sa súkromia týka, platí, že koľko dá človek von, toľko ostatní uvidia. Má to však aj svoje nevýhody.
Aké?
Keď ste na očiach niekoľko rokov, ľudia získajú pocit, že vás poznajú, správajú sa k vám ako k blízkym. Mnohí mi píšu, akoby sme boli kamaráti, ktorí sa tridsať rokov poznajú. Ako hovorili naše staré mamy: „Husi sme spolu pásli, takže si môžeme všetko povedať.“ Stráca sa zábrana slušnosti.
Ľudia si zároveň neuvedomujú, že to, že im môj život ukazujem, neznamená, že ho majú komentovať. Mojím cieľom je ich inšpirovať – v pečení, v tom, ako sa starám o záhradu a sliepky, aj v tom, ako vediem penzión.
No ešte stále mnohí nehľadajú inšpiráciu, ale skôr niečo, čo by mohli skritizovať. Napríklad to, aký majú moje sliepky výbeh, ako žehlím obrusy či upratujem postele.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Ale načo? Ja to aj tak budem robiť podľa seba a najlepšie, ako viem. A keď chcem dobrú radu, nemám problém o ňu poprosiť. Napríklad teraz, keď som už nechcela, aby mi kvočka sedela na vajíčkach, lebo desať kuriatok mi stačí. Ľudia mi poradili, a tak ju teraz každý deň namáčam do studenej vody. (smiech)
Vplyv je zodpovednosť
Na sociálnych sieťach uverejňujete aj obsah, ktorý nie je komerčný. V súvislosti s vašimi zdravotnými problémami, ktoré ste pred rokom prekonali, ste mali napríklad sériu príspevkov o význame preventívnych prehliadok. Je aj takáto osveta formou influencerstva?
Určite áno. Komerčný a nekomerčný obsah by mal mať vyvážený každý influencer. Máme na ľudí vplyv a dosah. Je to veľká zodpovednosť. Ľudia preventívne prehliadky často zľahčujú a nechodia na ne. No ktovie, ako by som bez nej dopadla… A ak som inšpirovala čo i len tri ženy, stálo to za to.
Nepochybne ste inšpirovali oveľa viac…
To je pravda. Mnohé mi písali, že sa veľmi zľakli, keď zistili, že mám problémy, a hneď sa ku gynekológovi objednali aj ony. Myslím si, že povinnosťou každého influencera je upozorňovať aj na témy, ktoré pre médiá nie sú atraktívne, no patria k životu. Nie je to len o zarábaní cez Instagram.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Väčšina ľudí vníma takéto zdravotné problémy ako „facku od života“. Ako ste sa s nimi vysporiadali vy?
Vôbec som si nepripúšťala, že by sa mohli skomplikovať. Chápala som, že stres a naháňanie sa si vypýtali svoju daň, no nezastavilo ma to, iba spomalilo. Lekárov som počúvala na slovo. Keď mi povedali, že dva mesiace po operácii nemôžem nič robiť, naozaj som to dodržala. Sama som si neuvarila ani len kávu.
Potom som si povedala, že sa už nebudem toľko stresovať. A ani som sa nemala prečo. Predtým som mala tri práce. Jazdila som hore-dole a aj tak som nič nestíhala. Teraz mám jednu.
Spomaliť by som odporučila každému. Až keď má človek naozaj problémy, uvedomí si, že keby sa mu niečo stalo, svet by sa točil ďalej.
Aj čas je hodnota
Vaše rozhodnutie odísť z Telerána a z rádia však prišlo ešte pred tou preventívnou prehliadkou.
Áno, to bolo počas pandémie, keď som mala zatvorené prevádzky. Chodila som iba do televízie a raz za týždeň do rádia. Zrazu som prišla domov a mala som aj zarobené, aj pokoj. To bolo pre mňa niečo nové.
Po prvej vlne však prišlo uvoľnenie opatrení a ja som zrazu nechápala, ako som tak dovtedy mohla fungovať. Postupne som zistila, že mi viac vyhovuje menej. Prišla som na to, že menej je viac.
Ako to myslíte?
Pri prvej cukrárni som sa tešila, no s každou ďalšou som potrebovala viac zamestnancov, mala som viac práce a potrebovala som viac zarobiť, aby som si ich udržala, takže som sa musela viac snažiť. Na všetko bolo navyše menej času.
Cez lockdown som síce mala menej peňazí, ale viac všetkého ostatného. Najmä času, pokoja, spokojnosti. A to sa mi páčilo.
Aj pre jedného
Odkedy ste sa presťahovali do Burgau, venujete sa sociálnym sieťam oveľa menej. Napriek tomu stále pečiete naživo každú stredu. Prečo bolo pre vás dôležité zachovať tento zvyk?
Pečenie je pre mňa relax. Užívam si ho, aj keď som veľmi unavená. Je to podobné, ako keď som pracovala v televízii a zapli sa kamery. Mohla som mať akokoľvek zlú náladu, aj v období, keď som sa rozvádzala a ťažko som to prežívala, no akonáhle zasvietila červená, bola som vo svojom svete. Rovnako to mám aj tu.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Zároveň viem, že ma sledujú ľudia z celého Slovenska aj zo zahraničia, ktorí na pečenie každý týždeň čakajú a tešia sa naň. Niekedy hovorím, že som sa minula povolaniu. Milujem vysvetľovať a bavilo by ma byť učiteľkou. Spoločné pečenie je práve o vysvetľovaní a ukazovaní, preto ma to baví.
V čase najväčšej sezóny v penzióne som si minulý rok s „livestreamami“ dala pauzu. Dnes už sa na ne pripája menej ľudí, ako keď som bola na obrazovke, ale stále sú tam. Budem piecť, aj keď sa pripojí jeden jediný.
Nedá sa prehliadnuť
Ako vám pomohla popularita na Slovensku s promovaním penziónu?
Musím priznať, že mi veľmi pomohol slovenský bulvár. (smiech) Keď som pred dvomi rokmi zverejnila, že sa sťahujem, dva týždne nebol na titulke nikto iný, iba ja a kaštieľ. Titulky ako „hradná pani, zámocká pani“.
Ja sama som si už liezla na nervy, no ľudia boli zvedaví. Otvárali sme v marci a prvé dva-tri mesiace k nám chodili iba slovenskí hostia. A som rada, že sa vracajú.
Mali sme tu napríklad manželský pár zo Slovenska, oslavovali tridsiate výročie svadby. Pani prišla celá natešená a hovorí mi: „Môj muž ma prekvapil a kúpil mi poukaz k vám. To je splnený sen.“ Pochválila som pána manžela, že je veľmi pozorný, keď si všimol, že jeho žena túži prísť k nám. A viete, čo mi povedal?
Čo?
„Viete čo, to sa nedalo nevšimnúť si. Doma som nepočul nič iné, len Poláková, sliepky, pečenie a kaštieľ… Jednoducho sme sem museli prísť, aby som už mal pokoj.“ Takéto príhody sa mi stávajú často a je to veľmi milé.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Aké ešte?
Raz prišli do cukrárne manželia, aby si kúpili zákusky. Pán sa ma bokom nenápadne pýta: „Pečiete dnes?“ Hovorím, že áno, dnes je streda. A on: „Dobre, môžem ísť s kamarátmi na pivo, lebo keď vy pečiete, u nás doma musí byť úplné ticho, všetko ide bokom. Moja žena si ani nevšimne, že nie som doma.“
Kedy ste sa rozhodli, že si s priateľom kúpite kaštieľ a začnete spolu podnikať?
Keďže priateľ žije v Zürichu a ja som bola v Bratislave, počas lockdownu sme sa šesť mesiacov osobne nevideli. Tak sme uvažovali, ako tomu v budúcnosti predísť. Riešenie sme našli v spoločnom bývaní.
Christian najprv navrhol, aby som odišla za ním do Zürichu, no nevedela som si predstaviť, že by sa hranice znova zavreli a ja by som zostala odrezaná od detí, a tak sme hľadali niečo na polceste.
Dokonalé riešenie
Človek by si myslel, že si spolu kúpite byt alebo dom. Prečo rovno kaštieľ?
Pred štyrmi rokmi sme tu boli na dovolenke a veľmi sa nám tu páčilo. Najmä záhrada je tu úplný raj na zemi. Christian pochádza z tejto oblasti a Rakúsko sa nám zdalo ako dobrá lokalita medzi Slovenskom a Švajčiarskom. Poprosila som ho, či by nezavolal vtedajším majiteľom kaštieľa a nespýtal sa, cez akú realitnú kanceláriu ho kúpili. Vtedy sme už vedeli, že chceme niečo podobné.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Čo povedali?
Že sa chcú presťahovať do Španielska a či nechceme kúpiť tento kaštieľ. Christian mi zavolal a ja som povedala: „Tak ho kúp, načo mi voláš, veď to je úplne dokonalé.“ (smiech) A začal sa kolotoč zháňania peňazí. Našťastie sa však v tom čase ešte dalo cez banku financovať deväťdesiat percent hypotéky.
Stará sa o všetko
Bolo to pred viac ako dvomi rokmi a váš život sa odvtedy zmenil nielen preto, že bývate na novej adrese. Ako teraz vyzerá váš bežný deň?
Ráno vstávam okolo piatej. Najprv idem von nakŕmiť sliepky a ryby v jazierku a popolievať kvety. To mi trvá asi trištvrte hodiny. Potom si spravím kávu a o šiestej si zapnem Teleráno. Okolo siedmej začnem chystať raňajky, keďže väčšina hostí na ne chodí až medzi ôsmou a deviatou.
A potom?
Ak hostia ostávajú, väčšinou idú na výlet bicyklami. Cyklistika je tu veľmi obľúbená. Niektorí idú aj do neďalekých kúpeľov alebo na prehliadku čokoládovne. Iní zostanú tu a sú iba na dvore. Od jedenástej približne do druhej teda upratujem izby. Behám s vysávačom a mokrou handrou – leštím, čistím a dezinfikujem. Potom idem nakúpiť a pomaly sa chystám na príchod ďalších hostí.
Keď už mám všetko hotové, idem do záhrady. Som v nej každý deň dve až tri hodiny. Má rozlohu jedného hektára, takže si vyžaduje môj čas. Medzitým periem, suším a okolo siedmej si sadám za mangeľ a žehlím. Spávať chodím okolo deviatej, aby som na druhý deň zasa zvládla vstať o piatej.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Takto je to najmä cez týždeň. Počas víkendov, ak máme hostí menej, sa snažím byť čo najviac s Christianom, rodinou a kamarátmi. Užívame si spoločný čas. Mám tu vlastne všetko, čo potrebujem.
Nič nie je zadarmo
To znie skôr ako veľká drina než pokojný oddych, o ktorom sme hovorili na začiatku.
Je to drina, no bez driny by človek nič nemal. Toto neprišlo zadarmo a ani sa to zadarmo neudržiava. Možno by sme dokonca mohli povedať, že tu pracujem dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni a nebolo by to prehnané. Ale to je priama úmera: ak človek „nemaká“, tak nemá.
Áno, je to iné, ako keď má niekto presne stanovený pracovný čas. No aj vtedy, keď príde domov, si musí nájsť niečo, čo ho baví, pri čom si dokáže oddýchnuť. A často aj to postupne prerastie v biznis alebo inú hodnotu. Keď chce človek niečo mať, musí „makať“.
Ani ja by som nemusela piecť v tie stredy. Sponzorované pečenia mám tak raz mesačne, inak to robím zadarmo ako záľubu. Ale aj tak to robím. Vďaka nim sa zrodili napríklad moje kalendáre, ktoré sú už produkt a biznis. Úspech sa buduje a väčšinou rodí z maličkostí.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Aj ja som to tak mala. Upiekla som koláč, potom som vydala cukrársku knihu, všimol si ma Lidl a zrazu som bola tvárou obrovského projektu. Šťastie príde ku každému, ale musíme byť naň pripravení. Keď mu otvoríme pomyselné dvere so slovami „Čo tu chcete?“, tak povie: „Nič, prepáčte.“ A odíde.
Pripravená na šťastie
A ako sa naň pripraviť?
Ja som mu otvorila so slovami: „Nech sa páči, napiekla som.“ Ale nemusí to byť vždy o pečení. Stačí povedať: „Nech sa páči, toto som vytvorila a čakám vás.“ Vtedy sa šťastie človeku odmení. To si myslím a zatiaľ mi to vychádza.
Spomenuli ste, že každý deň popoludní čakáte, kým prídu hostia. Venujete sa im ako hostiteľka?
Snažím sa vyčleniť si na to čo najviac času. Stretnutia s hosťami mám veľmi rada. Často ma pozvú na pohárik vínka alebo sa porozprávame pri raňajkách. Sú zvedaví na históriu a príhody z kaštieľa a dávam im aj tipy na výlet po okolí.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Kaštieľ síce na prvý pohľad vyzerá obrovský, no v skutočnosti je to celkom malý penzión, takže mám čas stretnúť sa a porozprávať sa s každým, kto ku mne príde. Je to úplne iné ako v hoteli alebo klasickom B&B penzióne. Presne tak som to chcela.
Zaujať po celý rok
Penzión má zatiaľ kapacitu trinásť hostí, od budúceho roka by mala narásť na sedemnásť. Ako sa vám darí zapĺňať ho?
Sezóna sa nám začína okolo Veľkej noci. Vtedy sú na hrade Wasserschloss tu v Burgau nádherné veľkonočné trhy. Ľudia tu zostávajú na jednu noc. V máji sa to pomaly rozbieha a cez leto máme úplne plno. Dá sa tu ísť na turistiku, bicykle, golf, na festivaly aj kúpať sa. Štajersko je vinohradnícka oblasť, takže keď je pekné počasie, chodia k nám ľudia až do konca septembra.
A čo v zime?
Vtedy je toho zatiaľ menej, ale pracujem na nových konceptoch, aby tu hostia mali čo robiť aj v zime. Po sezóne by som chcela spustiť ochutnávkové víkendy. Privítam ich tradičným viedenským rezňom a okrem vínnych ciest sú tu aj lokálne pivovary.
Neďaleko je veľmi známa čokoládovňa, v ktorej robia prehliadky. Príležitostí na gastrozážitky je tu až-až. Verím, že to ľudí osloví.
Predpokladám, že rozhodnutie odísť z televízie a zo Slovenska neľutujete, no sú situácie, keď vám „starý život“ chýba?
Nie. Uzavrela som ho a teraz žijem nový. Ostalo mi veľa pekných spomienok a neprerušila som ani kontakty, ale nevrátila by som sa. Ani som to rozhodnutie nikdy neoľutovala. Je to presne to, čo som chcela – mať dom plný hostí. A keďže to teraz mám, som spokojná. Postupne si plním sny a žijem si svoju rozprávku. Mám sa dobre tu a teraz.
Kde býva Adriana Poláková?
Kaštieľ nechal v Burgau postaviť v roku 1850 majiteľ miestnej fabriky na výrobu bavlnenej priadze, pôvodom Viedenčan Georg Borckenstein. Vďaka prosperujúcej fabrike boli štajerská dedina aj kaštieľ mimoriadne moderné. Boli tu železničná trať, elektrina a jedna z prvých kúpeľní s prívodom teplej vody. Počas druhej svetovej vojny si ho obľúbili nemeckí aj ruskí velitelia a postupne si v ňom zriaďovali vojenskú základňu. Aj vďaka tomu sa vyhol bombardovaniu.
Národnou pamiatkou Rakúska je od roku 2020. Dnes už penzión Palais Kneissl láka najmä pokojnou atmosférou. „Máme hostí, ktorí sú celý týždeň len tu. Nepotrebujú ísť ani na výlet. Užívajú si záhradu, bazén a najmä ticho. To tu ocení každý.“
Pokoj a naplnenie na novom mieste našla aj Adriana Poláková, ktorá v ňom s partnerom aj býva. „Ráno sa zobudím a som v práci,“ smeje sa bývalá moderátorka a dodáva, že väčšina hostí sa s radosťou vráti. Vychýrené sú aj jej vlastnoručne pripravené raňajky – najmä domáce vajcia, syr a jogurt.
Slováci dnes tvoria asi polovicu hostí. Luxusné ubytovanie si však obľúbili aj Nemci a Rakúšania. Mama dvoch dospelých detí priznáva, že to, že ju cudzinci nepoznajú z televízie, si často užíva.
Dobre zapadla aj medzi obyvateľov Burgau – dedinky, v ktorej sa poznajú všetci. Možno aj preto, že okrem slovenčiny a češtiny ovláda päť jazykov – angličtinu, francúzštinu, ruštinu, maďarčinu a najnovšie aj nemčinu. V kaštieli tiež organizuje oslavy a menšie svadby. Jeho kapacitu plánuje od budúceho roka navýšiť o ďalších štyroch hostí.
