Bratislavčan Boris Gula viac ako 20 rokov podnikal v cestovnom ruchu, riadil cestovnú kanceláriu, neskôr vlastnil a prevádzkoval aj niekoľko hotelov na Slovensku. Po rokoch podnikania však cítil, že potrebuje zmenu a tak sa rozhodol splniť si sen o vlastnom hoteli pri mori.
Dnes je majiteľom butikového hotela White Donkey s 25 izbami, ktorý ubytuje maximálne sto hostí na Peloponéze.
Archív hotela White Donkey. Boris Gula (v spodnom rade, celý v bielom) s tímom zamestnancov hotela White Donkey.
Archív hotela White Donkey. Boris Gula (v spodnom rade, celý v bielom) s tímom zamestnancov hotela White Donkey.
Boris Gula v ňom nielen šéfuje, ale bežne ho hostia stretnú pri práci v hotelovej záhrade, v prípade potreby zaskočí za kolegov na recepcii či dozerá na bezpečnosť hostí pri bazéne ako plavčík.
Keď som sem prišiel v marci, predo mnou sa rozprestieralo tyrkysovo modré more. Za ním boli ešte do polovice zasnežené spartské hory. Hľadel som na tú krásu a vtedy som si povedal: toto je presne to, čo som hľadal.
„Pôžičku budem splácať ešte 20 rokov, ale nič z toho neľutujem. Vždy som o tom sníval. Teraz mám pocit, že žijem život, aký som chcel,“ hovorí Boris Gula v rozhovore pre Forbes o ceste za svojím životným snom.
Dve dekády v cestovnom ruchu
Rodák z Bratislavy vyštudoval obchod a marketing na Ekonomickej univerzite. Už počas školy začal pracovať ako sprievodca a delegát.
Pôsobil v severnej Afrike, Tunisku, aj na talianskych ostrovoch. S nazbieranými skúsenosťami sa hneď po skončení vysokej školy rozhodol založiť si cestovnú kanceláriu so sídlom Bratislave, pobočku mal aj v Prahe.
„Organizoval som veľa rôznych podujatí a hotely mi často neumožnili organizovať veci, ktoré som si predstavoval. Preto som sa rozhodol zariadiť si vlastný hotel,“ hovorí Boris Gula.
Nakoniec bolo tých hotelov viac. Jeden z nich – hotel Inovec – sa nachádzal v Považskom Inovci, druhý hotel Sanus v Starej Turej bol v štádiu prípravy. „Takto som v cestovnom ruchu a hotelierstve podnikal 20 rokov.“
Život pri mori
V roku 2017 sa však rozhodol pre veľký krok. Splniť si dávny sen a okúsiť život pri mori. Navyše po dvadsiatich rokoch v podnikaní cítil, že potrebuje zmenu. „Tak som si povedal, že tentokrát dám výpoveď ja.“
Tak všetko predal – cestovné kancelárie aj hotelové prevádzky. Rok cestoval a premýšľal, porovnával ponuky na trhu, no všade narazil na nejaký problém.
Hotel White Donkey na Peloponéze (8 fotografie)
„Vedel som, že nechcem žiadne zariadenie v lokalite, kde je masový cestovný ruch. Masy ľudí mi nevyhovovali, chcel som niečo, kde môžem nájsť prázdne pláže a pokoj. Zároveň som chcel lokalitu, kde menej fúka, kde je dostatok pitnej vody a čerstvej zeleniny, kam sa dá prísť aj autom,“ vymenúva svoje vtedajšie predstavy Boris Gula.
Podmienkou pre nebo bola aj lokalita v rámci EÚ, pretože do exotických krajín, kde teraz investujú mnohí Slováci, ako Thajsko či Indonézia, ísť nechcel. „Napríklad aj preto, že tam neexistuje kataster. Z dlhodobého hľadiska by to bola riziková investícia,“ vysvetľuje skúsený podnikateľ.
To, čo hľadal, našiel v Messinii
V roku 2018 prešiel celé Portugalsko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Chorvátsko aj grécke ostrovy, kde však na jeho vkus priveľmi fúka. Potom však objavil tú pravú lokalitu.
Stredomorská oblasť Messinia na juhozápade Peloponézskeho polostrova sa tak stala domovom jeho butikového hotela White Donkey.
Grécka Messinia. Foto: Shutterstock
„Je to oblasť zaliata slnkom, ukrytá za spartským pohorím Taygetos s horami vysokými cez 2 400 metrov nad morom, kde sa do mája drží sneh, bez veľkých hotelov a bez masového cestovného ruchu,“ opisuje svoju vysnenú destináciu Boris Gula.
Dodáva, že v okolí je množstvo pamiatok, ktoré môžu ľudia obdivovať, a veľa piesočných pláží bez davov turistov.
„Pozemok, ktorý som si vybral, bol na útese, asi 100 metrov nad morom, so 150-ročnými olivovníkmi. Keď som sem prišiel v marci, predo mnou sa rozprestieralo tyrkysovo modré more. Za ním boli spartské hory, ktoré boli ešte do polovice zasnežené. Hľadel som na tú krásu a vtedy som si povedal: bum, toto je presne to, čo som hľadal,“ spomína Boris Gula.
Hotel inšpirovala Trója
Pri výstavbe hotela Boris Gula popustil uzdu fantázii a vystaval si ho podľa filmu Trója s Bradom Pittom v hlavnej úlohe.
„Všetci Gréci z toho filmu pochádzali z tejto časti sveta – Menelaos, ktorému Trójania ukradli manželku Helenu, bol zo Sparty, jeho brat Agamemnon bol vládcom Mykén, či kráľ Nestor, ktorý pochádzal z Pylosu. Svoj hotel som postavil v podobnom, typicky gréckom štýle.“
Hotel White Donkey stojí na útese a poskytuje krásne výhľady na more a hory. Foto: archív Borisa GuluNa stavbu použil kameň, drevo a prírodné materiály, aby stavba čo najlepšie zapadla do okolia. V rovnakom duchu sa nesú aj ručne vyrezávané lampy z olivovníkov, držiaky či vešiaky.
Do záhrady zasadil tritisíc bielych kvetov, aby podčiarkovala meno hotela White Donkey. Do záhrady kúpil aj pár somárikov, ktoré hosťom slúžia ako terapia.
V hoteli sa snažia správať ekologicky, napríklad nenakupujú vodu v plastových fľašiach. Aj preto nechal zaviesť reverznú osmózu (zariadenie, ktoré pomocou filtrácie produkuje čistú vodu, pozn. red.), aby mali hostia na hoteli dostupnú pitnú vodu.
Ľudia si pitnú vodu dopĺňajú do sklenených fliaš. Dokonca si tu pestujú aj vlastné olivy a vyrábajú vlastný olivový olej.
Video z výroby olivového oleja:
Projekt za všetky peniaze
Ako to však často býva, investícia do hotela presiahla jeho pôvodné odhady. Do projektu dal všetky peniaze, ktoré zarobil z predaja cestovnej kancelárie a hotelov na Slovensku, ale ani to nestačilo. Hotel preto dofinancoval s pomocou úveru, ktorý si zobral na Slovensku.
Hotel ale našťastie funguje úspešne, na sezónu je plný, takže svoje záväzky dokáže pohodlne plniť. Pritom celá investícia do hotela s tritisíc štvorcovými metrami plochy predstavovala päť miliónov eur.
Čiže menej ako dvetisíc eur za štvorcový meter. Vzhľadom na infláciu a s tým spojený rast cien materiálov sa ceny za posledné štyri roky skoro zdvojnásobili, napríklad aj kvôli nedostatku pracovnej sily.
Dnes by musel byť rozpočet na takýto hotel zhruba dvojnásobný, dodáva rodák z Bratislavy.
Titulka miestnych novín z otvorenia hotela. Foto: archív Boria Gulu
Pri otvorení hotela to ale tak ružovo nevyzeralo. Spúšťal ho totiž v roku 2020, keď svet postihla pandémia. Ako spomína Boris Gula, bolo to ťažké obdobie a hotel bol počas tej sezóny otvorený len dva mesiace.
„Dať do tohto všetky svoje peniaze a navyše si vziať aj úver bol risk a uznávam, že to nie je pre každého. Ale našťastie sme to zvládli a covid je už za nami,“ hovorí Boris Gula.
Hotelier skrz-naskrz
Slovák v súčasnosti zamestnáva 17 Grékov a hotelierstvo považuje za svoj životný štýl. Na Peloponéze trávi Boris Gula celé leto a počas sezóny pomáha so všetkým, čo je treba.
„Keď niekto vypadne z práce, pomáham čistiť bazén, vozím ľudí na pláž, utieram kachličky, robím plavčíka. Hosťom sa tu páči, o čom svedčí aj to, že návratnosť hostí je až päťdesiat percent. Také číslo som nikdy predtým v hoteloch nedosahoval. Niektorí naši hostia sem prídu dokonca aj dvakrát za sezónu,“ vysvetľuje Boris Gula.
V hoteli chovajú aj somáriky. Foto: archív Borisa GuluJeho klientela pochádza hlavne z Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Veľkej Británie, USA či z Holandska. Na Slováka alebo Čecha tam natrafíte naozaj málokedy.
Celkovo je však podľa Borisa Gulu táto časť Peloponézu najmä „západniarskou“ destináciou. Podľa neho je to aj preto, že títo turisti sú už presýtení masovým turizmom a skôr už vyhľadávajú lokality a hotely, kde si dokážu užiť pokoj od davov a výlety po krajine si organizujú skôr sami.
Veľkú časť súčasných klientov tvoria ľudia, ktorí hotel náhodne objavili, respektíve tí, ktorým ho odporučili známi, pretože tu predtým boli a mali s ním dobrú skúsenosť.
„Ľudia si nás nájdu na rôznych internetových portáloch a naši hostia zároveň dávajú osobné referencie svojim známym a priateľom,“ vysvetľuje hoteliér.
Hotel White Donkey na Peloponéze (6 fotografie)
Hostia musia byť spokojní, súdiac podľa toho, že túto sezónu má White Donkey prakticky vypredanú, aj keď zopár voľných miest má ešte v septembri. Napriek tomu ale bola minulá sezóna bola podľa Borisa Gulu ešte o niečo lepšia.
Tento rok podľa neho hoteliéri vidia, že viaceré služby spojené s cestovaním zdraželi, čo ovplyvnilo aj počet dovolenkárov.
„Zdraželi letenky, strava, energie a niektorí klienti si to vyhodnotili tak, že tento rok budú musieť niečo ušetriť.“
Podnikanie v Grécku
Pre Borisa Gulu je zásadným rozdielom medzi podnikaním v hotelierstve na Slovensku a v Grécku to, že Hotel White Donkey nie je celoročným hotelom, ale sezónnym. Znamená to, že funguje len od mája do septembra.
Z toho dôvodu musí Gula svojim zamestnancom platiť mesačnú mzdu, ktorá je zhruba o 20 percent vyššia, ako výplata ľudí v celoročných hoteloch, aby sa im tu oplatilo pracovať. Zároveň však musí za päť mesiacov zarobiť dostatok peňazí na to, aby dokázal hotel celoročne udržiavať.
Hotelová izba. Foto: White Donkey
Zamestnanci v Grécku majú okrem toho napríklad aj nárok na 13. a 14. plat. V prípade jeho zamestnancov sa tieto platy vypočítajú alikvótne k počtu odpracovaných mesiacov.
Iný kraj, iná daň
V Grécku tiež majú dane, ktoré na Slovensku nepoznáme. Príkladom je takzvaná cirkulačná daň za motorové vozidlá, ktorá závisí od kubatúry a výkonu auta a vzťahuje sa na všetkých majiteľov vozidiel, nielen na právnické osoby.
Napríklad za dvojlitrový motor zaplatíte okolo 1 500 eur, za trojlitrový 4 000 eur a za väčšie auto aj do 6000 eur ročne. Ak ste si teda niekedy aj vy všimli, že v Grécku sa po cestách premáva veľmi veľa malých autíčok, dôvodom je aj táto daň.
V Grécku existuje tiež daň z navýšenia kapitálu vo firme, či trojpercentná daň z pôžičiek. „Keď nemáte firemné zdroje, môžete si tam ako fyzická osoba poslať dotáciu konateľa, alebo vám požičia kamarát. Tu je takáto operácia zaťažené trojpercentnou daňou z pôžičiek,“ vysvetľuje Boris Gula.
Trojpercentná daň sa vzťahuje napríklad aj na faktúry za stavebné práce. „Znamená to, že ak mi nejaký dodávateľ postaví pri hoteli napríklad betónovú cestu, ja ako objednávateľ z jeho faktúry musím zaplatiť trojpercentnú daň.“ Rovnako musí investor platiť sociálne poistenie za stavebníkov, ktorí pracujú u neho na stavbe.
„Keď to takto zosumarizujem, vlastne aj chápem, prečo som asi jediný slovenský investor v Grécku, ako ma nedávno informovali na ambasáde,“ smeje sa Boris Gula.
Trvá však na tom, že z jeho strany je to viac o životnom štýle. „Život v Grécku je veľmi autentický, kľudnejší, menej uponáhľaný a ľudia sú tu veľmi silne rodinne založený. Oni radšej uprednostnia večeru s rodinou hoci aj každý deň, ako napríklad luxusné auto,“ vysvetľuje.
V lete treba zabrať
Ľudia sú aj jedným z dôvodov, prečo sa mu tu páci. Všeobecne hodnotí veľmi pozitívne aj postoj zamestnancov k práci.
„Grécko je krajina, kde má cestovný ruch veľkú tradíciu a stretol som sa tu s veľkou lojalitou zamestnancov. Svoj tím v hoteli mám rovnaký už štvrtú sezónu. To som na Slovensku nezažil, tento biznis je u nás poznačený vysokou fluktuáciou,“ hovorí.
Okrem toho v Grécku nikdy nezažil niečo, čo sa mu na Slovensku občas stávalo, že by mu do práce ráno niekto nenastúpil preto, že by večer predtým napríklad príliš bujaro oslavoval.
„Gréci síce často popíjajú kávu a veľa fajčia, ale zároveň vedia, že v lete treba zabrať. Ako zamestnanci sú veľmi zodpovední. Za štyri roky som nemal situáciu, že by mi ráno niekto nečakane nenastúpil do služby.“
V hoteli si vyrábajú aj vlastný olivový olej. Foto: archív Boris GulaS Gréckom Boris Gula spája aj svoj život do budúcnosti, keď jeho dnes ešte školopovinné deti vyrastú.
„Myslím si, že keď deti odídu z domu, pravdepodobne budeme žiť v Grécku. Páči sa mi ten pokojnejší život a po dvadsiatich rokoch podnikania mi to veľmi vyhovuje. Presne to som chcel a potreboval.“
Požiare v Grécku: Opatrenia sú prísne, ale takéto situácie by nezvládol nikto
S Borisom Gulom sme sa rozprávali aj o situácii s požiarmi na Rodose a ďalších gréckych ostrovoch.
Ako vnímate situáciu s pretrvávajúcimi požiarmi na Rodose?
Požiare v Grécku, a nielen v Grécku, sú každý rok. Bohužiaľ teraz sa to na Rodose vyvinulo tak, že požiar je za zónou, kde sa nachádzajú veľké hotely určené na masový turizmus.
Vietor sa otočil smerom k hotelom, sadze a oheň sa zvrtli k nim a ľudia prirodzene podľahli panike, štipľavý dym bolo určite cítiť všade. V takomto prípade je možné iba zmeniť hotel na opačnú stranu ostrova, kde vietor nefúka dym a sadze.
Ale je júl a hotely sú plné, podobne to bude aj v auguste. A keďže sa oheň nedarilo uhasiť, neostalo nič iné ako evakuovať turistov z ostrova.
Ako je možné, že sa niečo takéto deje? Nie sú hotely pripravené na núdzové situácie?
Existujú isté opatrenia, ale keď sa takéto niečo stane, problém je v tom, že tie veľké hotely ľudí jednoducho nestíhajú evakuovať.
Takéto situácie nezvládne ani recepcia, ani delegát, nikto. Jednoducho to celé nie je stavané na to, že naraz z hotela odchádzajú stovky ľudí.
A tie stovky ľudí odchádzajú nielen z jedného hotela, ale z viacerých.
Aké sú tie opatrenia, ktoré ste spomínali?
Keďže som staval hotel v Grécku, viem, že pravidlá sú veľmi prísne.
Musel som postaviť okolo celého pozemku zakopané požiarne rúry s vysokým prietokom, každých 22 metrov musí byť hydrant s 22-metrovou hadicou, aby sa to mohlo v prípade požiaru poprepájať, dokonca musím mať aj generátor, ktorý je veľký ako malé nákladné auto na dieselový pohon na výrobu elektriny.
To je pre prípad, že by vypadla elektrina, aby čerpadlá pokračovali v práci. Inak by mi hotel ani neskolaudovali. Čiže hotely sú na požiar pripravené, problém je ale dym, vietor a padajúce sadze, čo určite pokazí dovolenku.
Myslíte, že to čo, sa deje, poškodí turizmu na Rodose? Môže to mať nejaký vplyv napríklad aj na ich budúcu sezónu?
Na budúcu nie, ale tú súčasnú určite. To už aj vidíme. Kvôli požiarom už ľudia rušia dovolenky. Treba ale povedať, že takéto situácie, aj keď vyzerajú hrozivo, sa môžu zmeniť aj v priebehu dňa, akonáhle sa otočí vietor.
Problém gréckych ostrovov spočíva hlavne v tom, že na takéto situácie nemajú vybavenie, musia tam prísť stroje z pevniny. A to nejaký čas trvá.
Na Peloponéze je to inak?
Tu na juhu Peloponézu sa nachádza vojenské letisko v Kalamate, kde sú lietadlá, ktoré dokážu naberať vodu priamo z mora.
Samozrejme, aj tu bývajú požiare, ale tie sú väčšinou do dvoch hodín uhasené. Problém na ostrovoch je hlavne vtedy, keď ide o zelené ostrovy, ako je aj Rodos, a keď je také teplo, ako teraz. Všetko je vyschnuté.
Čo by ste poradili turistom, ako teda pristupovať k výberu dovolenky? Požiare predsa môžu vzniknúť kdekoľvek…
Myslím si, že prvá prevencia je vyhnúť sa masovým turistickým oblastiam. Pretože je jedno, či bude vlna tsunami, požiar, alebo akákoľvek iná živelná pohroma, keď ste v oblasti, kde je 600 ľudí, to sa nikdy nedá naraz evakuovať.
Aj preto je dobré vyhľadávať lokality, kde masový turizmus nie je. Napríklad u nás, keď horí – a horelo aj nedávno – ľudia sa presunú do baru na pláž, počkajú dve hodiny, kým sa to uhasí, a je po všetkom.
Samozrejme, toto bola ojedinelá situácia, nestáva sa to často a aj veľké hotely sú bezpečné.
Aká to bola situácia, keď horelo u vás?
Bolo to nedávno a v tesnej blízkosti, ale ako hovorím, celé to trvalo dve hodiny. S hasením požiarov tu pomáhajú lietadlá, ktoré si naberajú vodu z mora.
Problém je, ak sú požiare hlbšie vo vnútrozemí, lebo vtedy lietadlám trvá dlhšie, kým naberú vodu a vrátia sa do zasiahnutej oblasti. A, samozrejme, veľký faktor je vietor.
Aké sú zvyčajne príčiny takýchto požiarov?
Najčastejšie vznikajú požiare úmyselným založením, potom neúmyselným, keď niekto napriek zákazu v lete chce niečo spáliť a vymkne sa to kontrole.
Napríklad aj odhadzovaním sklenených fliaš do suchej trávy, ktoré sa pod určitým uhlom slnka správajú ako lupa a tráva sa vznieti sama, alebo prehriatym elektrickým vedením a trafostanicami, kde môže preskočiť iskra.
Každopádne, vždy je potrebné zachovať pokoj a presunúť sa do strany, kde nefúka, aby ste neboli vystavení dymu a sadziam a počkať, kým sa požiar uhasí.
