Zákazy fajčenia. Organické pestovanie. Jedlo bez farbív alebo konzervačných látok. Čo majú všetky tieto zdravotné opatrenia spoločné? Ich priekopníkmi boli nacistickí lekári.
Iste, nie sú to práve veci, ktoré sa nám zvyčajne spájajú s medicínou Tretej ríše, ale rovnaká fixácia na „čistotu“, ktorá stojí za tými všeliekmi, bola aj za mnohými barbarskými experimentmi, ktorými sa nacistickí lekári stali neslávne známymi.
Prečítajte si úryvok z knihy Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy, ktorú nájdete aj v našej Forbes knižnici.
Nacisti boli čistotou posadnutí, obávali sa, že cigarety, priemyselne spracované potraviny a pesticídy zamoria škodlivinami telá nemeckých občanov. Diabolská SS dokonca plnila a predávala fľaše s minerálkou.
Posadnutí čistotou
Nacisti predstavu čistoty rozšírili z tela jednotlivcov na telo politické a ich posadnutosť očistou spoločnosti od údajných jedov, obzvlášť Židov, rástla. (Ako sa zástupca führera Rudolph Hess raz vyjadril: „Národný socializmus nie je nič iné ako aplikovaná biológia.“)
V dôsledku toho nacistickí lekári dospeli k záveru, že vykonávať lekárske experimenty na neárijcoch je nielen dovolené, ale aj ich morálna povinnosť: smrť takého „ľudského materiálu“ odstráni zo spoločnosti škodliviny a získané poznatky zas výrazne pomôžu zdraviu a blahu Volku.
Ferdinand Porsche (tretí sprava) počúva rozhovor medzi Adolfom Hitlerom a Hermannom Göringom. Foto: Bundesarchiv / v licencii CC-BY-SA 3.0
Ferdinand Porsche (tretí sprava) počúva rozhovor medzi Adolfom Hitlerom a Hermannom Göringom. Foto: Bundesarchiv / v licencii CC-BY-SA 3.0
Medzi príkladmi obludných experimentov v Tretej ríši nájdeme strieľanie ľudí guľkami napustenými jedom; transplantáciu končatín bez anestézie; vtieranie pilín a skla do otvorených rán s úmyslom skúmať hojenie; striekanie žieravých látok do ľudských očí, aby zmenili farbu.
V experimentoch zomrelo minimálne 15-tisíc ľudí a ďalších 400-tisíc zostalo do konca života zmrzačených, zjazvených alebo neschopných mať deti.
Mnohé z pokusov bolo podľa nacistickej legislatívy nezákonné vykonávať na zvieratách. No na rozdiel od opíc, psov a koní, Židia a politickí väzni nemali žiadnu právnu ochranu.
Aj keď to znie neuveriteľne, ale mnohí z tých lekárov zložili Hippokratovu prísahu, v ktorej sa zaviazali, že nebudú nikomu ubližovať alebo podobný sľub – skrátka, rovnakú prísahu, ktorú skladajú študenti a študentky aj dnes.
Ide o najstaršie vyjadrenie lekárskej etiky v dejinách, ktoré siaha až k starogréckemu lekárovi Hippokratovi, a zdalo by sa, že by malo zamedziť presne takým zverstvám, ako spomíname vyššie.
Pokrivená morálka lekárov
Mali teda nacistickí lekári pocit, že porušili túto prísahu? Ani náhodou. Hippokratova prísaha sa zameriava na konanie lekárov a zväčša mlčí o tom, čo je najlepšie pre pacientov; jednoducho dôveruje lekárom, že sa o nich postarajú.
Čo je v poriadku vtedy, keď etické pravidlá fungujú normálne. Ale v 30. rokoch minulého storočia sa v Nemecku k slovu dostal kolektivistický étos – hrubý utilitarizmus, ktorý ignoroval práva jednotlivca a namiesto toho presadzoval „práva“ rasy.
Pod vplyvom toho étosu boli aj lekári, ako aj hocikto iný. Podľa slov jedného historika, lekári „vstúpili do nacistickej strany vo veľkom počte a skôr než akákoľvek iná odborná skupina“.
Hippokratova prísaha nepripadala nacistickým lekárom v rozpore s ich činmi, naopak, vyložili si ju hrubo utilitárne. Na maľbe je znázornený otec prísahy Hippokrates. Ilustračné foto: Wikimedia (voľné dielo)
Ako liečiteľom sa im obzvlášť pozdávala nacistická rétorika o tom, ako spoločnosť „vyliečia“ z neduhov a ako odstránia „nádory“ v podobe Židov, Rómov a homosexuálov. Inými slovami, lekári jednoducho presunuli význam Hippokratovej prísahy z „neubližovania pacientom“ na „neubližovanie spoločnosti“ a konali podľa toho.
Jeden z nich to bez obalu pomenoval takto: „Moja Hippokratova prísaha mi vraví, aby som z ľudského tela vyrezal zapálené slepé črevo. Zapálené slepé črevo ľudstva sú Židia. Preto ich musím vyrezať.“
Pochybné zistenia
Do nacistickej strany vstúpila dovedna bezmála polovica nemeckých lekárov a ich práca vrhá tieň na medicínu do dnešných dní. Odhliadnuc od zmárnených životov, niekoľko chorôb a syndrómov stále nosí meno po nacistických lekároch, ktorí poznatky nadobudli nekalým spôsobom.
Ešte podstatnejšie však je, že vedecká obec sa dodnes nevie zhodnúť na tom, čo s údajmi z experimentov vykonávaných nedobrovoľne na väzňoch – údaje, ktoré sú bezpochyby poškvrnené, a predsa by dnes mohli zachraňovať životy.
Je jasné, že väčšina lekárskeho výskumu z nacistickej éry si zaslúži byť pochovaná a zabudnutá. Napríklad zošitie identických dvojčiat, ktoré vykonal Josef Mengele, má pre zdravotníctvo presne nulovú hodnotu. Už len nazvať taký čin „medicínou“ je nehorázne.
Lenže nie všetky prípady sú také jednoduché. V jednej sérii pokusov nacistickí lekári nútili väzňov každý deň piť morskú vodu, aby videli, ako dlho prežijú. V príbuzných pokusoch skúmali podchladenie (hypotermiu), počas nich držali ľudí v kadiach s ľadovou vodou a v análnych otvoroch mali teplomery.
V ďalších zas zatvárali ľudí do hypobarických (nízkotlakových) komôr, aby určili, ako na človeka pôsobia extrémne nadmorské výšky (21 kilometrov). Niektoré z tých výskumov si vyžiadal osobne samotný šéf SS Heinrich Himmler a niet pochýb o tom, že boli barbarské.
Neľudské experimenty
Počas štúdie s morskou vodou boli pacienti takí smädní, že začali lízať čerstvo umytú podlahu, len aby sa dostali k nejakej vlhkosti. Počas štúdie s nízkym tlakom si ľudia trhali vlasy v márnej snahe vyrovnať tlakovú nerovnováhu v lebke.
Ľudia, ktorým v ľadových kúpeľoch centimeter za centimetrom mrzli končatiny, vzlykali od bolesti; niektorí prosili, nech ich radšej zastrelia, než by mali vydržať ďalšiu minútu.
Nacistickí lekári pridržiavajú väzňa v ľadovej vode počas série barbarských pokusov, ktorých cieľom bolo skúmať podchladenie. Foto: barecz & conrad books / Courtesy of the U.S. National Archives and Records Administration
Lenže lekári mali pre experimenty logické, aj keď kruté zdôvodnenie. Piloti v lietadlách sa často vystavovali nízkemu tlaku; námorníci často stroskotávali na opustených ostrovoch bez pitnej vody; vojaci boli v zime často vystavení chladu.
Chceli vedieť, čo takí príslušníci armády zažívajú z fyziologického hľadiska a najmä to, ako ich zachrániť. Napríklad pri kúpeľoch s ľadovou vodou sa snažili oživiť ľudí v okamihu, ako ich vnútorná telesná teplota klesla pod hranicu 26,7 °C.
Medzi rôzne riešenia patrilo napríklad silné lampy („horské slnko“), veľmi horúce nápoje, vyhriate spacáky a alkohol. Niektorých zmätených mužov dokonca vytiahli z ľadového kúpeľa a položili do postele s prostitútkami, ktoré sa snažili rozprúdiť ich krv staromódnym spôsobom.
A teraz prichádzame k veci. Z očividných dôvodov sa podobným bádaniam od 40. rokov 20. storočia nevenoval žiadny lekár či lekárka. Lekár, ktorý skúmal hypotermiu v 90. rokoch, sa napríklad rozhodol, že ľuďom z etických príčin nemôže znížiť vnútornú teplotu pod hranicu 26,7 °C.
Všetko pod touto hranicou sa zakladalo na čistých dohadoch. Z toho dôvodu sú nacistické údaje v niektorých prípadoch jediné zdroje o oživovaní ľudí v extrémnych stavoch. A to je problém, pretože nacistické údaje občas protirečili v tom čase prevládajúcim lekárskym poznatkom.
Dva prístupy k podchladeniu
O hypotermii panoval poznatok, že ľudia by sa mali zohrievať pomaly, vlastnou telesnou teplotou, zabalením človeka do deky a podobne. Lekári mali pocit, že pomalou cestou pomôžu predísť šoku a vnútornému krvácaniu.
Lenže nacistickí lekári zistili, že pasívne zohrievanie nefunguje. Rýchle a aktívne zohrievanie v horúcej vode zachránilo viac životov.
Otázka teda znie: mali by súčasní lekári a lekárky ignorovať tieto zistenia pre neetický pôvod údajov? Predstavte si, že sa vám cez ľad do rieky prepadne niekto milovaný – vaše dieťa. Vytiahnete ho, ale sotva dýcha. Má modré pery a jeho teplota klesla hlboko pod 26,7 °C.
Ktorú oživovaciu techniku si zvolíte? Etickú, ale teoretickú, založenú na dohadoch, alebo tú špinavú nacistickú metódu, ktorá sa opiera o skutočné údaje?
Neuhasiteľný smäd
A takto by sa dalo argumentovať aj v iných prípadoch. Mimochodom, niektorí lekári a lekárky zastávajú názor, že záchrana ľudských životov je najlepší spôsob, ako obeti dodať význam.
A zatiaľ čo niektorí pozorovatelia spochybnili kvalitu nacistických údajov (napríklad nikdy neprešli porovnávacím hodnotením), nemeckí bádatelia boli v mnohých prípadoch medzinárodne uznávanými odborníkmi, ktorí vedeli, čo robia, a experimenty si dôkladne nastavili.
Je napríklad všeobecne známe, že človek by nemal piť morskú vodu. Nemeckí vedci sa preto obávali, že keď ju väzňov prinútia piť, viedlo by to k stresu a ďalším psychosomatickým reakciám, a to by skreslilo výsledky.
Preto chuť morskej vody zamaskovali, postarali sa o to, aby nemala až takú slanú chuť. To umožnilo izolovať samotné fyziologické účinky morskej vody. Je to síce klam a zlý, ale je to logický vedný postup.
Isteže existujú aj silné argumenty proti, praktické i morálne. Pri výskume s ľadovou vodou boli väzni často chorľaví a podvyživení, takže metódy ohrievania, ktoré zlyhali u nich, môžu ešte stále fungovať u zdravých ľudí.
Používanie takýchto údajov by tiež mohlo nepriamo ospravedlňovať zverstvá. Názor niektorých na využívanie nevhodne zozbieraných lekárskych výsledkov je, že by sme ich nemali povoľovať rovnako, ako by trestné súdy nemali povoliť používanie dôkazov, ktoré zaistili skorumpovaní policajti.
Čo s výsledkami?
Nech je, ako chce, Americká lekárska asociácia a iné skupiny skonštatovali, že údaje by za niektorých okolností mohli byť etické, pod podmienkou, že k informáciám sa nedá dostať inak a že sa pri citovaní nacistických výskumov jasne poukáže na zverstvá.
Zdôrazňovanie zverstiev by nám možno pomohlo uvedomiť si, že barbarstvo nám je bližšie, ako si myslíme.
Po druhej svetovej vojne bolo v rámci Norimberského lekárskeho procesu za vojnové zločiny v konečnom dôsledku odsúdených šestnásť nacistických lekárov a siedmich z nich obesili.
Americkí lekári a právnici počas procesu sformulovali desať etických smerníc pre výskum na ľudských subjektoch, ktoré teraz poznáme ako Norimberský kódex.
Hjalmar Schacht (uprostred) na schôdzke s Adolfom Hitlerom v roku 1936. Foto: Bundesarchiv, v licencii CC BY-SA 3.0 DE
Hjalmar Schacht (uprostred) na schôdzke s Adolfom Hitlerom v roku 1936. Foto: Bundesarchiv, v licencii CC BY-SA 3.0 DE
Kódex v porovnaní s Hippokratovou prísahou kladie dôraz na práva pacientov. Pacienti musia poskytnúť informovaný súhlas na akékoľvek zaobchádzanie a lekári s lekárkami sa musia postarať o to, aby pacienti trpeli čo najmenej, upozorniť ich aj na potenciálne vedľajšie účinky či riziká.
V kódexe sa okrem toho uvádza, že lekári môžu robiť pokusy na ľuďoch, len ak sú naozaj pre medicínu potrebné a len ak majú dobrý dôvod predpokladať, že experiment bude úspešný.
Psychologická pasca
V istom ohľade bol Norimberský kódex tektonickým zlomom v dejinách zdravotníctva. Do medicíny pevne zakotvil etiku a výskum na ľudských subjektoch po celom svete sa ním riadi aj po sedemdesiatich piatich rokoch.
V iných ohľadoch mal však kódex iba malý bezprostredný vplyv na lekárov v spojeneckých krajinách. V prvom svete nemali pravdaže nič proti nemu, ale pripadal im zbytočný. Boli totiž presvedčení, že také veci páchajú iba pomätenci. Lekári a lekárky v civilizovanom štáte taký kódex predsa nepotrebujú.
Len keby to tak naozaj bolo. Americkí lekári sa tým, že sa zamerali na pomätencov, spadli do klasickej psychologickej pasce: ospravedlňovali zlé správanie kolegov jednoducho preto, že sa neznížili k najhoršiemu možnému scenáru.
Nie sme až takí zlí ako nacisti, a preto sme určite v poriadku. Pravda však bola, že niektorí nepoctiví americkí lekári robili vlastné obludné pokusy, a to dokonca súbežne s Norimberským lekárskym procesom.
Štúdie v Tuskegee a Guatemale sa síce nevyznačovali takým sadizmom ako to najhoršie z nacistického výskumu, ale dokazovali, že takzvané civilizované krajiny potrebujú Norimberský kódex v rovnakej miere ako všetky ostatné.
Tento článok je úryvkom knihy Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy, ktorú nájdete aj v našej Forbes knižnici.
