V Manhattane sadnete na vlak a o hodinku vystupujete v stotisícovom slovenskom meste. Vyrábajú sa tam lietadlá, na školách sa vyučuje slovenčina a do miestnych filmových štúdií chodia hollywoodski producenti hľadať talenty. Takto opisovali budúcnosť Slovak Manoru pred necelým storočím jeho zakladatelia. Prečo však mesto s týmto menom dnes na mape New Yorku nenájdete?
Na jeseň 1927 vyšiel v newyorských novinách Slovák v Amerike článok o tom, že našinci v USA po sebe nezanechajú žiadnu pamiatku. Jeho autor, novinár Ján C. Scíranka, spomínal, že Nemci majú v USA mesto Germantown, Taliani štvrť Little Italy, dokonca aj Česi vlastnú osadu Bohemian Village. A čo Slováci?
Materiál mal ohlas a už v ďalšom vydaní čitatelia vyzývali k založeniu Slovakvillu, Slovak City či Štefániktownu. Scíranka však navrhol vlastný názov. V tom čase už niekoľko mesiacov pracoval na zháňaní pozemkov na Long Islande pri obci Deer Park.
Presne na deviate výročie vzniku Československa sa na prázdnom poli, ktoré bolo od Manhattanu vzdialené iba hodinu vlakom, objavila veľká tabuľa s nápisom Slovak Manor.
Podnikavý potomok Zemplínčanov
Ján Scíranka sa narodil ako John Coloman Sciranka v Pittsburghu. Jeho otec prišiel s rodinou do Ameriky zo zemplínskej obce Trhovište. Scíranka junior o sebe rád hovorieval, že keď v roku 1902 prišiel na svet, pôrodná baba nevedela narýchlo nájsť plachtu, do ktorej by ho zavinula, a tak ho zakryla novinami. Slovom sa živil odmalička.
Ako školák písal za negramotných slovenských robotníkov listy pre ich manželky a milenky. Prvotiny uverejňoval na stránkach časopisu Priateľ dietok, skutočnú novinársku kariéru spravil v službách novín Jednota a najmä Slovák v Amerike.
Keďže v dvadsiatych rokoch sa v USA rozbiehala prvá vlna sťahovania ľudí z miest na predmestia, nadchol sa pre myšlienku, že by slovenskej komunite poskytol možnosť odísť z čoraz drahších newyorských nájmov do zeleného raja na Long Islande.
„Najbohatší ostrov sveta“
Kampaň začal skromne. Dňa 29. októbra 1927 sa na druhej strane Slováka v Amerike objavila krátka správa, v ktorej nepodpísaný autor konštatoval, že „predmestie Deer Park Long Islandu bude čoskoro známe ako Slovak Manor“.
Inzerát na Slovak Manor v realitnej brožúre Long Islandu z roku 1929. Reprofoto: Office of Historic Services, Town of BabylonCenníkové ceny neboli nízke, ale ani premrštené. Za pozemky (loty) na stavbu chaty alebo domu s veľkosťou približne osem krát tridsať metrov spoločnosť pýtala najprv šesťdesiatdeväť dolárov. Stavbu šesťizbového rodinného domu vedela firma sprostredkovať za tritisícpäťsto dolárov a viac.
V roku 1928 už fungovala kampaň Slováka v Amerike pre mesto Slovak Manor na plné obrátky. V novinách sa odrazu začalo objavovať mnoho článkov o ostrove, na ktorom rástlo slovenské mesto.
Redaktori písali, že hodnota pozemkov Long Islandu presahuje aj cenu všetkej pôdy štátu Kalifornia. Preto preň vymysleli prívlastok „najbohatší ostrov sveta“. Kupcov však Scíranka lákal najmä na prácu. Slovenská komunita na tom nebola ešte tak dobre, aby si mohla kupovať na Long Islande letné sídla. Záujemcovia si plánovali na pozemkoch postaviť jednoduché domy, v ktorých budú trvalo bývať.
Keď im Scíranka sľuboval, že za prácou nebudú musieť dochádzať do New Yorku, ale nájdu ju v okolí, kontraktov o kúpe lotov pribúdalo.
Odporúčanie od Indiána
V inzeráte s titulkom „Budúcnosť pre robotníka je tam, kde sa vyrábajú aeroplány“ ponúkal prácu v továrni na lietadlá v neďalekom Farmingdale. Ústrednou témou kampane Manoru ostával fakt, že ide o čisto slovenské mesto.
Autori reklamných textov vykresľovali budúcim obyvateľom víziu pokojnej národnej metropoly, slovenského ostrovčeka na veľkom americkom ostrove. „Do Slovak Manoru môžete prísť kedykoľvek, riadne výlety z New Yorku sú každú nedeľu,“ hlásal ďalší z mnohých inzerátov.
Keď to hovorí náčelník… Dobová reklama z publikácie Proroctvo o Slovak Manore. Foto: Slovak Manor ObzorZáujemcom, ktorí sa dostavili priamo na miesto budúceho slovenského mestečka, opisovali agenti všetky možné výhody, a keď nič zo zaužívaných predajných metód nezabralo, obchodníci nalistovali v reklamnej brožúrke stranu, na ktorej bola ilustrácia indiánskeho náčelníka stojaceho kdesi v brooklynských výšinách a hľadiaceho na východ slnka za Long Islandom.
Nad výjavom bol vytlačený krátky text: „Long Island je pre usilovných Slovákov ako stvorený. Môj národ žil na terajšom Slovak Manore tisícročia a netúžil po inej vlasti.“
Typické predmestie
Po stopách mestečka Slovak Manor som sa vybral na jar 2022 pri príprave knihy What is huncút? o slovenských osadách v USA. Z taxíka som vystúpil pri jedinom bode, ktorý po deväťdesiatich piatich rokoch od osadenia tabule s nápisom Slovak Manor stále odkazoval na slovenský pôvod susedstva, pri Kostole sv. Cyrila a Metoda.
Ten sa nachádzal uprostred typického amerického predmestia s rodinnými domami. Nič luxusné ani veľmi zanedbané. Priemer.
Príbeh o Slovak Manore je z knihy reportéra Milana Čupku What is huncút?, ktorá cez historické reportáže mapuje príbehy slovenských osád a mestečiek v Spojených štátoch amerických. Zároveň odkrýva pozadie najväčšej prisťahovaleckej vlny z dnešného územia Slovenska do USA. Vyšla vo vydavateľstve barecz & conrad books.
Miestni, ktorých som zachytil na ulici, o Slovak Manore alebo nejakých tu bývajúcich Slovákoch nikdy nepočuli. V kostole ma odkázali na riaditeľku ich spoločenského centra Janet McEnanyovú, ktorá mi mala pomôcť nájsť potomkov slovenských prisťahovalcov medzi členmi farnosti. Ozvala sa až po dvoch mesiacoch: žiadnych nenašla. Pritom ešte v roku 1950 tu bývalo tridsať slovenských rodín.
Pred kostolom, ktorý na súčasnom mieste postavili v roku 1948 a prestavali v šesťdesiatych rokoch, som na dlaždiciach s menami farníkov čítal najmä talianske priezviská, pár írskych a poľských.
Bolo to krátko po konci pandémie a kostol prostredníctvom oznamovacej tabule pozýval ľudí späť na živé omše. Tabuľu z hlavnej ulice zatieňoval veľký bilbord, ktorý avizoval, že každý štvrtok o šiestej večer sa v spoločenskom centre farnosti hrá bingo. Hlavná výhra je až 4 600 dolárov.
To je približne toľko, za koľko sa v roku 1928 dali v Slovak Manore kúpiť dva loty s malým domčekom. Po započítaní inflácie by sa to dnes rovnalo asi šesťdesiatdeväťtisíc dolárom. Podobný skutočný dom na predaj v Deer Parku v súčasnosti stojí asi šesťstotisíc dolárov. Bola to pred sto rokmi zlá investícia? Alebo kde sa stala chyba?
Naletieť na Eldorádo je ľudské
„Nemám sa čoho báť. Ide o starú záležitosť a pravda vyjde na povrch. Je to práca mojich politických nepriateľov, ktorí sa ma snažia zdiskreditovať,“ hovoril Ján Scíranka novinárom, keď ho polícia 29. decembra 1937, desaťročie po začiatku predaja pozemkov v Slovak Manore, odvádzala za mreže manhattanského väzenia Tombs.
O deň neskôr v denníku New York Times uverejnili na prvej strane článok s titulkom „Podvod za 2 000 000 dolárov“. V podtitule sa písalo, že 1 500 slovenských robotníkov sa stalo obeťami podvodníckej schémy, v ktorej za pozemky v hodnote najviac desať dolárov zaplatili niekedy až 1 500 dolárov.
Dobové noviny písali o podvode za dva milióny dolárov. Foto: The Herald News
„Asi polovicu podvedených tvorili upratovačky, vdovy a iné ženy s nízkymi príjmami. Druhá polovica pozostávala z robotníkov či baníkov,“ písali najznámejšie americké noviny.
Štátny žalobca sa začal prípadom zaoberať po tom, čo sa na jeho úrad obrátilo množstvo poškodených. Výsledkom vyšetrovania, ktorého náklady sa vyšplhali na dvadsaťpäťtisíc dolárov, bolo 372 svedeckých výpovedí a obvinenie voči dvanástim spoločnostiam a tridsiatim deviatim osobám vrátane vtedy tridsaťpäťročného Scíranku.
Okrem slovenského novinára zatkli aj štyridsaťročnú Ethel Smolensovú, ktorú vyšetrovatelia považovali za mozog celej operácie, a jej manžela, tridsaťosemročného Sanforda Goldnera.
Do väzby sa dostal aj spoluvlastník novín Slovák v Amerike, šesťdesiatšesťročný Jakub Molitoris, Scírankovi spoločníci Kroner a Ringel, ale aj niekoľko ďalších Slovákov – najmä predajcovia pozemkov spoločnosti, pomáhači z miestnych úradov a biele kone vo firmách, ktoré si medzi sebou posúvali pozemky v Deer Parku.
„Slováci patria k jedným z najtvrdšie pracujúcich skupín prisťahovalcov v tejto krajine. To, že naleteli na takéto bájne Eldorádo, je asi ľudské. Ale ak sa potvrdí, že táto organizovaná skupina skutočne zradila dôveru svojich krajanov, žiadny trest pre nich nebude dosť tvrdý,“ písalo sa v komentári denníka Brooklyn Citizen, ktorý k veľkej kauze vyšiel na Silvestra 1937.
Lacno získali, draho predali
Nasledujúci rok sa so Scírankom a ďalšími začal proces, ktorý sa do dejín zapísal ako najdlhší vo viac ako 250-ročnej histórii súdu v New Yorku. Scíranka vo výpovedi priznal, že nápad založiť slovenské mesto dostal už v roku 1926. Neskôr mu ktosi predstavil istého Henryho Halmoša ako najväčšieho dílera pozemkov na Long Islande.
Halmoš Scírankovi povedal, že v okolí Deer Parku vlastní niekoľko menších pozemkov, ktoré sú na predaj. Redaktor Slováka v Amerike si obchodníka preveril, a keď zistil, že má za sebou aj projekt maďarskej kolónie v New Jersey, kde sa už postavilo viac ako päťsto domov, dohodli sa na spolupráci.
Scíranka však nemal financie na to, aby pôdu od Halmoša odkúpil, preto sa jeho spoločnosť Slovak Manor stala len sprostredkovateľom, kým pozemky stále vlastnil Halmoš. Väčšinu parcel získal longislandský realitný kráľ pri štátnych aukciách.
Kostole sv. Cyrila a Metoda, jediná slovenská stopa na predmestí Deer Park. Foto: Milan Čupka
Ak majiteľ dlhodobo neplatil za svoje pozemky daň, štát mu ich odobral a predal v aukcii. Halmoš ich tam kupoval v sumách od 2,66 do 10 dolárov za jeden lot. Neskôr ich predávali v sumách nie menších ako 300 dolárov a občas aj za 1 500 dolárov (napriek pôvodne deklarovanej cenníkovej sume šesťdesiatdeväť dolárov).
Halmoš v podniku nebol sám, spolupracoval so Smolensovou. Tá v roku 1928 odkúpila Halmošov podiel v biznise so Slovákmi, pri čom kúpu financovala aj peniazmi z hypotéky, ktorou zaťažila pozemky v Deer Parku. Slovak Manor ich však – ústami Scíranku – predával ako čisté, teda bez tiarch.
V prvých rokoch nemali obchodníci napriek tomu väčšie problémy. Do roku 1930 predali tritisíc pozemkov 650 investorom – ako kupcov nazývali. Slováci sa totiž na pozemky väčšinou nesťahovali okamžite. Mnohí z nich si mohli dovoliť zložiť len časť sumy za parcelu, zvyšok ceny platili v pravidelných splátkach.
Problémy v raji
Slovak Manor mal pozemky previesť na ich meno až po úplnom splatení pohľadávky. Sťažnosti však začali prichádzať od tých, ktorí si loty kúpili za hotové a hneď sa na Long Island aj nasťahovali.
Boli nespokojní, že v ich susedstve nepribúdajú ďalšie domy, nerastú fabriky, v ktorých mali nájsť sľúbenú prácu, niektorí nemali zavedený plyn ani elektrinu. Iní zase pri pokuse poistiť nový majetok zistili, že má na sebe hypotéku alebo dokonca že patrí úplne inému človeku.
V roku 1932 vznikol tzv. Vyšetrovací výbor poškodených zo Slovak Manoru združujúci investorov, ktorí sa cítili okradnutí. Tlak nespokojencov rozhádal aj Scíranku a Smolensovú, redaktor si preto založil vlastnú spoločnosť John Sciranka Realty Company.
Po čase sa obaja uzmierili, no Scíranka sa vraj predajom pozemkov už viac nevedel uživiť, a tak v septembri 1932 podľa vlastných slov rezignoval zo všetkých funkcií v realitných spoločnostiach. Na súde popieral vinu, tvrdil, že o podvodných transakciách najskôr nič nevedel, a keď sa o nich dozvedel, nemal na ne dosah.
Podpisy na jeho listoch boli vraj sfalšované, jeho vyjadrenia vo filme o Slovak Manore dodatočne upravené, nesúhlasil ani so štýlom reklamnej kampane. Za skazu podniku mohla podľa neho veľká hospodárska kríza a neprajníci.
Zo všetkých škôd vo firme obviňoval na súde neprítomného Halmoša, z niečoho aj bývalú spoločníčku Smolensovú.
„Vy nám chcete povedať, že v celom prípade bol len jeden zlý chlapec Halmoš a jedno zlé dievča Smolens?“ poznamenal sarkasticky na záver výpovede Scíranku sudca Cornelius F. Collins.
Pivo, whisky a Hej, Slováci
Ešte šokujúcejšie ako podvodnícka schéma celého prípadu boli detaily o štýle, akým sa pozemky predávali. Na súde vypovedal jeden z predajcov lotov spoločnosti Paul Bilčík. Hovoril, že klientov oslovoval na základe zoznamu predplatiteľov novín Slovák v Amerike, ktorý mu poskytla samotná redakcia.
Už po krátkom čase si všimol viac podivných vecí, napríklad že jeho kolega predal ten istý lot dvom ľuďom. Keď na to upozornil Scíranku, ten sa na neho osopil. „Nemám rád obchodníkov, čo dávajú priveľa otázok.“
John C. Dvorčák, Scírankov asistent, zase vypovedal o tom, ako po čas pravidelných nedeľných predajných dní v Slovak Manore dohliadal na to, aby sa záujemcovia o pozemky dostali do dobrej „nákupnej“ nálady. Po tom, čo ich obchodník previezol po neďalekom malebnom meste Babylon, ktoré so Slovak Manorom nemalo nič spoločné, dostal klientov do opatery Dvorčák. Žartoval s nimi, kým sa na miesto nedostavila celá skupina.
Niektoré dni to bolo päťdesiat ľudí, iné až päťsto. Následne ich Scíranka pohostil sendvičmi, pivom a whisky. Potom sa prezident Slovak Manoru, muž nižšej postavy, postavil na lavicu alebo na stôl a začal spievať pieseň Hej, Slováci. Vtedy sa k nemu často spontánne pridávali aj ostatní.
Odporúčanie od prezidenta
Podľa Dvorčáka padali sľuby o tom, že v Slovak Manore budú bývať iba Slováci a že je to jediná slovenská komunita v Amerike. Že onedlho na Long Islande pribudne zaoceánsky prístav, keďže ten newyorský je preťažený, čo zdvihne cenu pozemkov niekoľkonásobne.
Že sa miestna železničná stanica premenuje na Slovak Manor a že zakrátko tam príde aj metro. A že kúpu pozemkov osobne odporúča prezident Spojených štátov Herbert Hoover, ako aj guvernér štátu New York Alfred E. Smith. (Iný svedok spomínal aj odporúčanie od prezidenta Československa Tomáša G. Masaryka.)
Predmestie Long Islandu malo byť prekvitajúcim slovenským mestom. Foto: Milan Čupka
Po prejave Scíranku sa na stôl vyšplhal päťdesiatnik Molitoris, ktorého redaktor predstavil ako vydavateľa milionára. Molitoris sa mal k podniku pridať až v lete 1928, keď videl, že Slovak Manor slušne platí za inzerciu v jeho novinách. Rovnako ako Scíranka mal dostávať päť percent z celkového predaja, ale aj sto dolárov za každý takýto nedeľný prejav.
Podľa Dvorčáka mal z rečníkov obyčajne najväčší úspech predajca lotov Andrej Lenárt, ktorý vedel o vlasti rozprávať veľmi dojemne, čo mnohých prítomných dohnalo až k slzám. Predajcovia mali na presviedčaní záujemcov enormný záujem, dostávali totiž provízie z predaja vo výške dvadsať až tridsaťpäť percent.
Kapušiansky parobok v New Yorku
Ak by kupujúcim nestačili vzdušné zámky, ktoré im slovami pred očami maľoval prezident a obchodníci developerskej partičky, nechala si spoločnosť novinárom Williamom Potockým napísať brožúru Proroctvo o Slovak Manore. Autor v nej opisoval víziu, ako by mal svet v slovenskom mestečku na Long Islande vyzerať už o niekoľko rokov.
Teda nie v mestečku, ale v metropole, pretože vo svojej predstave uvádza, že noviny Slovak Manor Obzor pre obyvateľov mesta vychádzajú v tridsaťtisícovom náklade. Celá brožúrka je vlastne opisom návštevy redaktora v Slovak Manore v blízkej budúcnosti. Novinár najskôr smeruje k miestnemu policajnému šéfovi.
„Na Štefánikovom námestí stojí policajný palác, no náčelník mal práve plné ruky práce s prípravami k dôstojnému uvítaniu prezidenta Spojených štátov, keďže práve v týchto dňoch bola ohlásená jeho oficiálna návšteva, ktorú podniká do mesta Slovak Manoru pre jeho rapídny pokrok, aký toto mesto za posledných päť rokov ako po stránke architektonickej, osvetovej, industriálnej a obchodnej učinilo.“
Prehliadka prechádza cez leteckú spoločnosť, ale aj cez jeden z najväčších podnikov v meste, miestnu tabakovú továreň. Vyrábajú sa tu cigary Detvan a Slovak Manor. Hitom sú však cigarety Bystričky, ktoré sú vraj rozšírené po celom svete.
„Rapídne spopularizovanie tohto druhu cigariet bolo docielené okrem ich akosti aj tou novinkou, že sú balené do škatuliek, z ktorých keď sa vytiahnu, okamžite sa aj automaticky zapália.“
Vrcholom programu mala byť potom návšteva u zakladateľa celej tejto parády, u Jána Scíranku. Jeho manželka však hosťom oznamuje, že neprišiel na obed, lebo je veľmi zaneprázdnený v Slovenskom filmovom štúdiu. Redaktor sa teda vyberie tam.
„Prijal nás vľúdne a hovoril, že práve teraz filmujú veselohru Kapušiansky parobok v New Yorku. Potom nám predstavil niekoľkých hercov a herečky, ktoré mali práve v spomenutom zvukovom filme účinkovať. Rozprávali takou ľubozvučnou slovenčinou, že sme sa začali domnievať, že to musia byť dievčatá zo Slovenska. Na našu otázku nám však odvetili, že veru ony sú rodáčky americké, vychované však v miestnych slovenských školách. Scíranka sa ešte posťažoval, že ani nestačí odpravovať agentov hollywoodskych spoločností, ktoré by chceli dostať do svojich podnikov viacero našich talentovaných filmových hviezd.“
Keby sa to stalo Írom…
Keďže obvinení mali dobré konexie, poškodení dlho ťahali za kratší koniec. Prípad sa pohol až vtedy, keď sa dostal do rúk štátneho žalobcu. Ten spustil náročný osemmesačný prípravný proces, ktorý vyvrcholil zatknutím Scíranku a ďalších obvinených krátko pred Silvestrom 1937.
Počas vyšetrovania sa zistilo, že v slovenskej kolónii si loty kúpilo 1 505 Slovákov, z ktorých 750 vyplatilo (naraz či cez splátky) plnú sumu a 755 od splácania časom odstúpilo a o pozemky prišlo. Pri podvode prišli klienti Slovak Manoru a ďalších spoločností o viac ako 1,5 milióna dolárov.
Súdny proces sa začal 4. februára 1938 a trval takmer päť mesiacov. Medzi poslednými z 2,2 milióna slov, ktoré počas nich zaznamenali súdni stenografi, boli aj tie, ktoré žalobca James A. McGough venoval porote: „Verím, že odsúdite všetkých obvinených, aby verejnosť videla, že ruka zákona je silnejšia ako päsť podvodníkov. (…) Scíranka je muž, ktorý premárnil príležitosť. Slováci mu ležali pri nohách, ale on ich zapredal.“
Celý prípad ešte žalobca označil za najväčší podvod na Slovákoch a neodpustil si poznámku, že keby sa niečo podobné stalo jeho ľuďom, teda Írom, šéfov spoločnosti by už ktosi dávno zaškrtil.
Počas procesu sudca z obvinených oslobodil pre nedostatok dôkazov jediného Kronera. Smolensovej muž Goldner, Ringel, Molitoris a jeden ďalší obvinený dostali trest na jeden až tri roky v miernejšom väzení. Molitorisovi však trest sudca zmenil na podmienku „vzhľadom na jeho vysoký vek“.
Všetci ostatní okrem Scíranku a Smolensovej dostali podmienky. Smolens dostala trest na tri až šesť rokov v ženskej štátnej väznici. Scírankovi, ktorého porotcovia uznali za vinného vo všetkých siedmich bodoch obžaloby, udelili rovnaký trest ako jej. Jeho však v putách previezli do slávnej newyorskej štátnej väznice Sing Sing.
Slovak Manure
Jedno z mála svedectiev o slovenskej komunite v Deer Parku po uväznení Scíranku pochádza z knižky Zrada na amerických Slovákoch, ktorú v roku 1950 napísal jeden z poškodených František Pastier. V tom čase v Slovak Manore stálo asi tridsať domov Slovákov.
Po odpykaní trestu bol Scíranka (v strede) aktívny v krajanskom živote. Foto: Newspapers.com
Písal, že tí, ktorí boli ochotní investovať stovky dolárov do očistenia svojich pozemkov, ich po vojne mohli predať so ziskom. Začal sa druhý a masívnejší odchod na americké predmestia. Podľa Pastiera stačilo, ak Slováci na (konečne) svojom lote postavili hocijakú chajdu, a kupec sa našiel. Pre mnohých to bola bodka za príbehom bájneho slovenského mesta.
Odpustili poškodení Scírankovi? Pastier v roku 1950 napísal: „Je pravdou, že Jano zadosťučinil paragrafu zákona na trestanie podvodníkov a zlodejov. Odsedel vymeraný mu trest a so svetskou spravodlivosťou je vyrovnaný. A čo takému, nemali by sme mu vytýkať, ba ani len spomínať celý rad podvodov, ktorých sa na slovenskom ľude dobrovoľne a vedome dopustil. Avšak mienkou nás okradnutých obetí je, že neučinil to, čoho sa na iných dožaduje.“
Vystupuje totiž, pokračuje Pastier, „verejne ako vzdelávateľ, vychovávateľ a kritik bez toho, aby sa bol zo svojich hriechov verejne vyspovedal a povedal, mea culpa‘. Ba ani sa len nikoho neopýtal, ani vlastného svedomia, či ho na milosť prijíma tých tisícpäťsto členov národa, ktorým raz tiež figuroval ako vodca. Kajúcemu lotrovi aj sám Kristus na kríži odpustil a prijal ho do raja nebeského.“
V online archíve amerických novín sa názov Slovak Manor objavuje naposledy v roku 1949. V komunite amerických Slovákov ho ešte dlho predtým prekrstili na Slovak Manure, teda Slovenský hnoj.
