Dohovorí sa ôsmimi jazykmi, na konte má štyridsať svetových patentov. Jednu z firiem, ktoré vybudovala, predali za 225 miliónov dolárov. To najlepšie však Barbaru Paldus podľa jej slov ešte len čaká.
Aj z tých najkyslejších citrónov sa dá vyrobiť obstojná limonáda a vlastne omnoho viac. Dôkazom je Barbara Paldus, dcéra významného vedca Josefa Paldusa, emigranta z roku 1968, ktorá v Silicon Valley založila firmu Picarro. Jej patentované nástroje sa dodnes využívajú na meranie skleníkových plynov v atmosfére.
Následne prišla na rad spoločnosť Finesse Solutions, ktorá priniesla technológie pomáhajúce okrem iného aj pri výrobe vakcín proti covidu od firiem Pfizer a Johnson & Johnson. Finesse Solutions však pred piatimi rokmi predali, čo jej zakladateľke a investorom vynieslo 225 miliónov dolárov. Sama Barbara dostala 50 miliónov.
Citronáda a prvá lekcia z biznisu
Takže nohy na stôl, pani Barbara? Havaj? Kdeže, ani náhodou – išlo len o odrazový mostík k ďalšiemu dobrodružstvu. V roku 2018 sa z vôle Paldusovej zrodila kozmetická firma Codex Labs, ktorá sa vymedzuje voči čisto skrášľovacím prostriedkom a ich klamlivému marketingu a na základe tvrdých vedeckých dát chce byť prospešná ľudskému zdraviu.
So svojou minulou a súčasnou profesijnou dráhou má energická dáma s trvalým bydliskom v Spojených štátoch amerických tú najlepšiu kvalifikáciu, aby v Česku spolupracovala s nadačným fondom Neurón – je ambasádorkou vedeckého transferu, čiže prepojenia vedy a biznisu.
Príbeh Barbary Paldusovej je natoľko košatý, že ho nestačí rozprávať od začiatku. Treba začať ešte „pred začiatkom“, čím sa dostávame späť k citronáde. „Mala som asi päť-šesť rokov, žili sme v Kanade a ja som s mamou robila rôzne obchody typu, že keď upracem, dostanem dvadsaťpäť centov, pokosenie záhrady bolo za päťdesiat centov,“ spomína podnikateľka s úsmevom.
„Raz sme mali doma už trochu smutné citróny, premýšľala som, čo s nimi, a mama: ‚Vieš čo, vezmi ich a choď ich predať.‘ Vedela som, že samotné citróny nepredám, ale bolo horúce leto, tak mi napadlo urobiť z nich limonádu. V garáži som našla plastový stolík, vyčistila som ho, urobila limonádu, vzala džbán a poháriky a išla na roh našej ulice. Ľudia chodili na prechádzku, boli smädní a ja som im predávala citronádu za päť centov. Mame som následne hrdo oznámila, že som zarobila zhruba dolár. A ona: ‚Tie citróny stáli viac ako dolár, takže si na tom de facto prerobila.‘ Na to som ja povedala, že citróny som mala predsa zadarmo, no mama reagovala, že síce áno, ale len preto, že mi ich dala. V tej chvíli som si uvedomila, že biznis možno nie je až taký jednoduchý, ako sa mi dovtedy zdalo.“
Forbes Česko/Anna KovačičDetstvo s nobelistami
Hovorili ste, že citróny už boli smutné, takže by sa zrejme aj tak vyhodili, nie?
Presne tak, bolo to vlastne také upcyklovanie.
Historka však najmä naznačuje, že ste už odmalička mali vrodeného podnikateľského ducha.
Babička z matkinej strany hovorila, že to mám po jej otcovi, ktorý mal ako fotograf ateliér v Poděbradoch a stále v niečom podnikal.
Váš otec bol na druhej strane rýdzi akademik, však?
Áno, aj keď on zase hovorí, že jeho otec bol sedliakom s veľmi dobrým nosom na farmársky biznis, vzorne hospodáril na svojom a ešte kupoval pôdu od iných. Talent na podnikanie skrátka zrejme niekde v našej rodine bol a ja som ho zdedila cez koleno.
Pre otca bol vždy biznis iný svet, ihneď po emigrácii sa zapojil do vedeckej činnosti v Ottawe, robil pre Herzberga, nositeľa Nobelovej ceny za chémiu. Nobelisti k nám chodili celkom bežne na večere, pre mňa to boli starí páni, strýkovia, ktorí si stále z niečoho robia srandu. Až neskôr, keď už som nebola dieťa, mi došlo, s kým som mala tú česť.
Z matematiky museli byť jednotky
Cítili ste v rodine tlak, aby ste pokračovali v akademickej ceste?
Jednoznačne. Z matematiky a ďalších podobných predmetov museli byť vždy jednotky. Otec sa so mnou niekedy aj učil, hoci občas pomerne svojrázne.
Viete, čo je to slinky? Také tie pružiny, čo sa stále prevažujú a vďaka tomu samy lezú napríklad po schodoch. Mňa ako malé dievča zaujímalo, ako slinky funguje. Otec mi začal veľmi seriózne vysvetľovať, čo je to diferenciálna rovnica.
Pozerala som naňho, vôbec som netušila, o čom hovorí, on od diferenciálnej rovnice prešiel k diferenciálnej rovnici druhého stupňa, potom mu došlo, že to nemôžem vyriešiť, keď neviem kvadratické rovnice, tak sme ďalšie dve hodiny sedeli… Po nich som už o slinky nechcela vedieť absolútne nič.
Chudák otec sa hneval, nech sa sústredím! Čakal, že zo mňa bude vedkyňa, to bolo implicitné. Úlohu v tom hrala ešte jedna vec.
Aká?
Otca doteraz strašne mrzí, že sa jeho otec nedožil toho, ako dostal doktorát. Otec bol prvý, kto mal z rodiny vysokoškolské vzdelanie, starý otec zo sedliackeho rodu musel mamičke, vdove po padnutom z prvej svetovej vojny, pomáhať, aby sa uživili. Pre mňa tak bolo veľmi dôležité pokračovať v otcových akademických stopách…
Privyrábala si pianom aj ťahákmi
Ešte skôr ako pre dcéru vytýčil vedeckú dráhu, chcel z nej mať Jozef Paldus pianistku. „Bol to jeho sen, ale ja som piano veľmi rada nemala,“ priznáva Barbara a netají ani príčinu nechuti: mala strach, že nebude dostatočne nadaná, aby prenikla na vrchol. A tento strach jej silnejšie, než vietor ženie do očí piesok, prinášal nevábnu vidinu, že bude hru na piano vyučovať a nezarobí dosť peňazí na podporu rodiny.
„Zarobiť dosť peňazí bolo pritom pre dieťa emigrantov dôležité: registrovala som, aké zložité to mali rodičia, ktorí nechali v Československu byty, farmu, úspory v banke a utiekli s dvoma kuframi a pár sto dolármi vo vrecku.“
Piano síce Barbara neznášala, do jej príbehu aj povahy však vzorne zapadá, že si prostredníctvom neho ako mladé dievča veľmi slušne privyrábala: zatiaľ čo spotené kamarátky pracovali vo fastfoodoch za štyri doláre na hodinu, ona zhrabla za hudobný sprievod svadieb niekedy až tristo dolárov plus peniaze bokom od rozjarených svadobčanov a ešte sa aj zadarmo najedla.
Forbes Česko/Anna KovačičNa univerzite si zase Barbara písala také dokonalé ťaháky, až si to všimli spolužiaci. Pôvodne im ich nechcela požičiavať, aby nemali lepšie známky ako ona, vo finále však zvíťazilo jej lepšie ja: ťahák poskytla zadarmo jednému z nešťastníkov, hoci jej za to vnucoval dvadsať dolárov.
„Vieš čo,“ povedal jej nakoniec obdarovaný, ktorý vďaka tomu urobil skúšku na výbornú, „dám ti tých dvadsať dolárov tak či tak, pretože si ma zachránila.“
Sčista-jasna sa vyliahol ďalší biznis: Barbara stanovila fér cenu a na kopírke rozmnožovala „učebnú pomôcku“. Otec sa čudoval, pretože netušil, na čo jej bude toľko kópií, a ona mu nemohla povedať pravdu, pretože by seriózneho a počestného vedca veľmi rozosmutnila.
Čo len z teba bude?
Váš otec mal asi problém s tým, ako ste od vedy prešli k biznisu.
Samozrejme. Bol stará škola, stará generácia, v jeho očiach sa čistá veda s komerciou nemiešala dohromady.
Vyčítal vám to?
Nikdy, ale vždy tak zvláštne, pravdepodobne pochybovačne, kýval hlavou: „Dievča, dievča, čo z teba bude?“
Prišiel nejaký okamih, keď uznal, že idete správnou cestou?
Keď som za ohromné peniaze predala Finesse. Aj potom však hovoril: „Ja tie čísla vôbec nemôžem pochopiť. Viem, že si nám o nich hovorila, hádzala si s nimi, ale prepáč, toto nie je môj svet.“ V každom prípade ho vždy zaujímalo, čo robím, vždy sa pýtal, na čo je to a to dobré, aká veda za tým stojí. Keď som sa teraz vrhla na kozmetiku, myslel si, že som sa kompletne a definitívne zbláznila.
Prečo ste sa na ňu vrhli?
Aby som povedala pravdu, po predaji spoločnosti Finesse som sa trošku nudila. Najprv mi napadlo, že urobíme látku, konzervačný systém, ktorý bude prospešný pre ľudský mikrobióm, a ten budú kupovať iné kozmetické firmy. V Codexe sme vytvorili a patentovali PreservX, to je spomínaná ingrediencia, ale nikto ju nechcel, každý hovoril, že musíme ukázať produkty, ktoré ju používajú.
Museli sme preto urobiť ďalší krok a začať vyrábať vlastné produkty. Zmysel Codexu je v tom, že existuje veľa ľudí s problematickou kožou, napríklad s akné, ekzémom alebo psoriázou. My im našimi produktmi chceme pomôcť. Spolupracujeme s dermatológmi, všetko je na vedeckej báze, všetko podložené dátami.
Veľa kozmetických firiem sa orientuje na krásu, ale ja neviem, čo to krása je a ako ju zmerať, takže ma vlastne nezaujíma.
Kozmetika bez „beauty“
V kozmetickom priemysle vás nezaujíma krása?
Vo všetkom, čo som kedy robila, ma bavilo riešiť problémy, čo je aj „challenge“, výzva pre Codex Labs. Preto sme z názvu firmy pred časom odstránili ďalšie slovíčko – Beauty. Codex Labs chce pomáhať.
Množstvo kozmetických firiem a tiež influencerov v beauty oblasti nemohlo pochopiť, prečo sa tak urputne snažíme mať všetko podložené dátami, prečo utrácame toľko peňazí za klinické testy. Pre nás je však extrémne dôležité presne vedieť, čo naše produkty robia.
Forbes Česko/Anna KovačičVďaka dátam konečne vieme, kto sme, a že beauty vôbec nepatrí do nášho mena. Navyše, naše ingrediencie sú rastlinného pôvodu, snažíme sa byť maximálne udržateľní, a to ako ekologickým zberom rastlín alebo biotechnologickým procesom výroby kedykoľvek je to možné, tak aj obalmi, ktoré sú z bioplastu, cukrovej trstiny.
Sme tiež „cruelty free“, žiadne naše suroviny v celom dodávateľskom reťazci nie sú testované na zvieratách.
Plánujete niekedy predať Codex Labs veľkej farmaceutickej firme?
S Codexom chcem preraziť sama a stále prichádzajú novinky, výzvy. Teraz napríklad začíname študovať spojenie medzi črevným a kožným mikrobiómom a všeobecne medzi črevami, taktiež skúmame spojenie medzi kožou a mozgom.
Keď chce človek niečo naozaj úspešne dokončiť, vezme mu to desať rokov, s Codexom mám teda ešte nejakých šesť-sedem rokov k dobru. Plánujem vybudovať väčšiu firmu, niečo ako Finesse. Tú sme doviedli k obratu 65 miliónov dolárov, teraz mám s Codexom osobný cieľ – obrat aspoň sto miliónov.
Som presvedčená o tom, že Codex bude mojou poslednou spoločnosťou.
Nepredbiehajte, nikto predsa nepozná budúcnosť.
Je však dobré mať smelé plány. V spoločnosti Codex Labs dúfame, že budeme môcť vyvinúť nové meracie prostriedky pre ľudí s vysoko melanínovou kožou alebo s poruchami pigmentácie. To sú veľké problémy a ich vyriešenie môže pomôcť mnohým. Je skrátka veľa dôvodov, prečo musíme pokračovať v krasojazde. Potenciál Codexu je podľa mňa oveľa väčší, než bol pri Picarre aj Finesse.
Na konte má viac ako 40 patentov
Rodáčka z Kanady, ktorá do vlasti rodičov zavítala prvýkrát až po nežnej revolúcii ako dvadsaťročná, hovorí úctyhodne dobrou češtinou. A keby sa chcel predsa niekto o jej češtinu zaujímať, bolo by najskôr fér, aby okrem češtiny vedel rovnako ako ona plynule po anglicky, nemecky, španielsky, francúzsky, lámane po rusky, čínsky a hebrejsky.
Ak pre Barbaru Paldusovú platí príslovie „koľko poznáš jazykov, toľkokrát si človekom“, potom je jej toľko, že sa zmestí do štandardnej garsónky.
Kam sa však hrabe počet jazykov na počet patentov, za ktorými stojí rovnaká žena. Je ich cez štyridsať a majiteľka sa smeje konštatovaniu, že rozdiel medzi ňou a Cimrmanom spočíva v tom, že neuznaný génius prišiel zakaždým na patentový úrad o minútku neskôr.
Keď doznie smiech, už oveľa vážnejšie, avšak nie ukrivdene, opisuje, že hoci prichádzala s patentmi v pravú chvíľu, mala iný problém: na základe patentového nástroja, ktorým sa doteraz merajú skleníkové plyny v ovzduší, postavila svoju prvú firmu Picarro, no investori nechceli, aby ju viedla.
Žena nemôže byť šéfkou…
Prečo vám nedovolili viesť vašu prvú firmu Picarro?
Pretože som žena. A nezabúdajte na to, že sa to odohrávalo pred dvadsiatimi rokmi, čo bol úplne iný svet.
To áno, z dnešného pohľadu to znie až neuveriteľne.
V tej dobe bolo niečo také prípustné a veľmi jednoduché.
Investori vám do očí povedali, že vás nechcú na čele firmy, pretože ste žena?
Áno.
Počkajte, takže ste prišli, mali patenty a oni na to „dáme vám peniaze, ale nepovediete vlastnú firmu“?
Presne tak. Môžete robiť výskum, oznámili mi, môžete vyvinúť technológiu, môžete byť chief technology officer, budete zakladateľka, ale nájdeme vám partnera, ktorý to bude viesť. Nájdeme CEO, ktorý pozná biznis, pretože vy z neho nepoznáte nič.
Explicitne teda nepovedali, že problém je v pohlaví.
Najskôr nie. Našli prvého CEO, ten nefungoval, tak ho prepustili a začali hľadať druhého. Povedala som, že by som to mohla viesť, že už som sa od toho prvého niečo naučila. A oni: „Vy ste vedkyňa a žena, my potrebujeme mužov s harvardským MBA, takí muži vedia, ako sa vedie firma.“
Čo som mala vtedy robiť? Len som dúfala, že vďaka mojej práci investori zmenia názor.
Zmenili?
Keď prepustili tretieho CEO, pár mesiacov ma nechali Picarro riadiť. Bežalo to dobre, takže som si myslela, že mi to nechajú, ale znovu som počula, že potrebujú biznis človeka. Toto sa opakovalo šiestykrát, siedmykrát… Nechcela som to ďalej znášať a odišla som.
Podnikaví manželia
Museli ste sama investovať do Picarra?
Na úplnom začiatku päťtisíc dolárov, to bola moja vôbec prvá investícia. Bola som ešte na škole a boli to pre mňa šialené peniaze. Nejako som ich dala dohromady, nikdy sa nezadlžila, pretože mamička bola tak zásadne proti požičiavaniu peňazí, až som z toho mala fóbiu.
V priebehu siedmich rokov prišlo do Picarra od investorov ďalších zhruba 60 miliónov dolárov. Ja som síce z firmy odišla, keďže nechceli, aby som ju viedla, ale stále som jej minoritný vlastník, mám relatívne zdravé percento podielu.
Druhú firmu Finesse sme založili s mojím manželom bez investorov, teda som sa stala CEO akosi automaticky. Keď neskôr prišli švajčiarski investori, už sme mali obrat dvadsať miliónov dolárov, takže nemohli povedať, že neviem udržať biznis v chode.
Manžel je tiež vedec?
Počítačový vedec.
Dajú sa v manželstve skĺbiť dve veľké kariéry?
Asi áno, ale naše biznis svety sú veľmi rozdielne, nešliapeme si na päty. V Codex Labse je teda okrem mňa investorom práve manžel, ale do riadenia mi nehovorí, ja mu zase nehovorím do jeho ďalších firiem. Som na manžela veľmi pyšná a mala som šialené šťastie, že si ma vzal. Nemusel.
Synovu poruchu si vyčítala
Dnes máte spolu syna. Narodil sa, keď ste ešte boli vo Finesse. Ako ste to všetko stíhali?
V piatok som porodila, v nedeľu prišli rodičia, v pondelok som šla do práce.
Spätne to neľutujete?
Absolútne nie. Niektorí ľudia si chcú užiť čas s bábätkom a je to úplne fantastické, ale ja som nemohla. V čase pôrodu sme mali rozbehnuté veľké projekty, klienti nám dali šancu a tiež veľa peňazí, preto sme pre nich chceli urobiť čo najviac.
So synom, ktorý má aktuálne trinásť rokov, sme si seba navzájom veľmi užili počas covidu – svet sa trochu zastavil, nemusela som nikam cestovať, bolo to úžasné.
Forbes Česko/Anna KovačičPočas covidu ste mi v telefóne povedali, že váš syn má ADHD.
Bohužiaľ, pred časom sa potvrdilo, že syn má skutočne túto nervovú poruchu. Keď mu ju zistili, bolo to pre mňa veľmi traumatické. Neustále som hľadala, čo som urobila zle. Že som aj v druhom stave stále lietala? Bolo to stravou, aj keď som sa ju snažila mať počas tehotenstva perfektnú, nepila som Coca-Colu, alkohol, dosť som cvičila? Cítila som sa ako zločinec, že som synovi ublížila.
Nakoniec človek zistí, že je to genetické. Snažíme sa synovi čo najviac pomôcť a máme veľké šťastie, že sa nám to vďaka množstvu pozitívnych okolností darí.
Táto porucha zároveň nijako nesúvisí s inteligenciou – a keď sme už pri génoch, rysuje sa ďalšia vedecká kariéra?
Nič také neočakávam. Chcem, aby syn našiel niečo, čo bude absolútne milovať a vďaka čomu bude šťastný.
Nepremýšľate nad tým, že by prevzal vaše firmy?
Môže robiť balet, hrať na saxofón, čokoľvek, čo bude chcieť. On sám však teraz stále tvrdí, že chce byť CEO, že chce prebrať firmu. Sám na to prišiel a ja som mu hovorila: „No, neviem, či to naozaj chceš, nemaľuj si to ružovo, sú to nervy, stres. Nájdi si niečo, čo naozaj miluješ, pretože ty budeš mať šancu tvoriť budúci svet.“
Amerika sa štiepi
V Amerike je prelínanie vedy a biznisu v súčasnosti jednoduché. Ako je to v Česku?
V Česku je to stále v tomto smere ľahko zastarané. Starší akademici mi pripomínajú môjho otca – v ich očiach je biznis nečistý, je niečím, čo špiní vedu. Pre mladšiu generáciu vedcov, ktorí majú zhruba pod štyridsať, to už neplatí. Viac cestujú, rozhliadajú sa po svete, majú viac možností pracovať napríklad práve v Amerike a svoje skúsenosti prinášajú domov. Za ďalších desať rokov bude komercionalizácia vedy aj v Česku niečím úplne bežným.
Vy sa cítite doma v Amerike?
Nikde nie som doma, nikam nepatrím.
Je to dobrý alebo zlý pocit?
Ako kedy. Môj syn však miluje Európu a ja sa niekedy pozerám na Ameriku a s údivom si hovorím, že čo sa v nej deje. Niekedy sa tam človek cíti ako zločinec len preto, že má európsky pôvod, pritom napríklad Česi nikdy nejakí otrokári neboli.
Aha, vy hovoríte o hyperkorektnosti…
Áno. Amerika zažíva veľký nárast antisemitizmu, Amerika sa štiepi, všetko je tam „anti“. Antisemitizmus, anti LGBT, všetko. Je to úplne iná krajina, než do ktorej som v roku 1993 z Kanady prišla. Viete, ja milujem riešiť problémy, ale v tomto prípade absolútne neviem, ako sa to dá vyriešiť.
Amerika, taká bohatá krajina, sa štiepi, a keď sa človek snaží byť racionálny a viesť o tom racionálnu diskusiu, tak aj ľudia, ktorých poznal dlhšiu dobu, sú na jeho prekvapenie extrémne polarizovaní a diskusia preto prakticky nie je možná. Toto v Európe nie je, Európa je v tomto ohľade stabilnejšia a príjemnejšia.
Naznačujete tým, že by ste presídlili do Európy? Neleží v Amerike perspektíva vášho podnikania?
Človek predsa stále môže mať amerických investorov a pracovať v Európe. Časť Codex Labsu vždy zostane v Amerike. Pre mňa je tiež veľmi dôležité to, ako dobre sa v Európe cíti syn. Hovorí, že jedlo je v Európe oveľa lepšie, ale predovšetkým oveľa vážnejšie hovorí, že v americkej škole sa vyložene učia o zlej vine bielych ľudí. Pýta sa ma: „Čo som urobil, mami? Narodil som sa biely, nikomu som predsa neuškodil.“ Čo mu na to mám povedať?
Patriotka
Máte český pas?
Som patriotkou, to mám po otcovi, takže popri kanadskom a americkom pase mám aj ten český. Aj syn ho má. A keď ste sa pýtali, kde sa cítim doma, tak najviac asi tu v Česku.
Rodičia stále hovorili, aké to bolo v Prahe, keď tam študovali, babička opisovala, aké bolo Česko krásnou krajinou; pripadalo mi to skoro akoby som tu vyrástla, aj keď som sem prvýkrát prišla až v roku 1991, už ako dospelá. Mimochodom, vtedy som bola z celej krajiny veľmi prekvapená: rodičia rozprávali, ako mali ľudia za komunizmu strach hovoriť, ako bol každý taký uzavretý múr, ako to bolo nepríjemné.
Ja som našla úplne inú krajinu, v ktorej hovoril každý, všetci boli veľmi živí, sympatickí. Trafila som skvelú dobu pre návrat a prvú návštevu.
Uznávam, že v dnešnej dobe potrebujem predať aj vlastný úspešný príbeh, vlastnú success story. To sa práve teraz učím.“
Až teraz?
Vo Finesse ani v Picarre som to nepotrebovala. Stavila som na iný biznis, na B2B, teraz však ide o biznis určený rovno zákazníkom. Snažím sa predávať produkty Codexu priamo ľuďom, pacientom, a už dobre chápem, že v takom biznise na success story ohromne záleží.
Spotrebiteľský biznis je veľmi podobný politike: keď ľudia politika nepoznajú, nebudú ho voliť. V našom prípade musia poznať osobu, aby sa pozreli na produkt. Preto je v beauty toľko celebrít – majú milióny a majú aj milióny followerov. A tí si myslia: tá a tá musí byť krásna!
Nerozmýšľajú nad tým, koľko má ich favoritka plastických operácií. Nepremýšľajú, že má päť dermatológov, ktorí jej udržujú pleť. Nerozmýšľajú, koľko má kozmetiky na tvári. Nepremýšľajú, že existujú photoshopy.
O lžiach a influenceroch
Takže podľa vás je v kozmetike plno lží?
Rozhodne sa vždy nehovorí celá pravda. Kim Kardashian tvrdí, že jej kozmetika je dobrá na psoriázu, pretože ona psoriázu má. Ja by som chcela vedieť, s akými dermatológmi tú kozmetiku vyvinula, aké má klinické údaje, na základe ktorých toto môže tvrdiť.
Jedna vec je hovoriť, že vďaka tej a tej kozmetike nemá používateľ vrásky, druhá vec je, keď sa začne hovoriť o kožných chorobách. To už totiž môže ublížiť ľuďom a to nie je OK. Podobá sa to modelu, keď tabakový priemysel klamal, že rakovina nie je z cigariet.
Dobre, ale za Codexom je predsa pravdivý príbeh.
Lenže nás v Codexe nezaujíma krása, máme úplne inú víziu než ostatné firmy v kozmetickom priemysle. Preto jej investori neveria.
Neveria?
Investori pochybujú o tom, či sa pre takú víziu nájde trh a či sa na jej realizáciu nájde potrebná technológia. Naoko síce investori tvrdia, že ich lákajú nové veci, ako idú radi do rizika, ale to je ďalšie klamstvo. Preto musím do Codexu investovať vlastné peniaze.
V Elizabeth Holmes som sa nepomýlila!
Keď takto opisujete správanie investorov, tak ako je teda možné, že Elizabeth Holmes…
… Elizabeth Holmes!
Áno, tá. Mladá žena, ktorá sa tvárila ako senzačná vizionárka, ktorá má v ruke nástroj, ktorý z kvapky krvi vyčíta takmer všetko o ľudskom zdraví… až kým sa ukázalo, že je podvodníčka a vylákala od investorov nemalé sumy.
Ja som od začiatku hovorila, že je to blbosť! Keby to bola pravda, bolo by to pre ľudstvo fantastické, ale smrdelo to tak, že tomu nebolo možné veriť. Elizabeth však pobláznila všetkých okolo. Aj môj otec mi na moje podozrenie hraničiace s istotou hovoril: ona je možno génius, navyše mladšia ako ty, asi na ňu žiarliš!
Nie, nie, nie. Na nikoho som nežiarlila a v Elizabeth som sa nepomýlila.
Fajn, ale ona predsa nemala žiadne dáta, len bájny príbeh, aj napriek tomu to investorom stačilo. Nie je to postavené na hlavu? Nie je to akoby výpoveďou o dnešnom svete?
Bohužiaľ, je. Elizabeth Holmes poškodila kredit celej vedy a dúfam, že za to dostane tvrdý trest.
Otázkou skôr je, ako sa jej to mohlo podariť.
Pretože Amerika miluje Wonder Woman, mladých ľudí, ktorí pretočia svet! Ja sa musím na staré kolená preškoliť a začať tiež rozprávať vlastný príbeh. Avšak pravdivý, na tom si zakladám.
Musím sa však priznať, že ma šokovalo, aké nekolegiálne vzťahy v porovnaní napríklad s farmaceutickým priemyslom v tom kozmetickom panujú.
„Zázračné“ krémy nerobia to, čo sľubujú
Ako to myslíte?
Vo farmácii sú vedci. Doktori z biológie, z rôznych odborov, chemickí inžinieri a tak ďalej, vďaka tomu sa tam odohrávajú fundované, technické diskusie, diskusie o parametroch. Za všetkým je zvedavosť, túžba prísť na to, ako niečo funguje. Všetko je kvantifikované, na báze špecifikácií.
A teraz vedľa toho položte krásu. Ako sa meria? Krása znamená pre každého niečo úplne iné. Je to ako s umením: ako sa kvantifikuje obraz? Prečo má jeden hodnotu desať miliónov dolárov a ďalšie sa predávajú za päť dolárov na chodníku?
V kozmetickom priemysle je plno klamstiev. Aj veľké kozmetické firmy klamú. Jeden príklad za všetky: v Amerike teraz bežia súdy s L’Oréalom za šírenie klamstva a klamlivý marketing – ich produkty s kolagénom proti vráskam nerobia to, čo sľubujú. To by vo vede nebolo možné a mne to nedá, aby som toto nevyslovila nahlas.
Žiadna kozmetická firma sa proti vašim slovám neohradila?
Nie, pretože sme mikrofirma. Neexistujeme. Keď sa porovnávame s L’Oréalom, sme blcha. Alebo skôr baktéria. Ak je L’Oréal slon, tak my sme baktéria.
O to väčší máte priestor na rast, nie?
V Codex Labse tvoríme nové technológie. Budeme robiť nové veci v diagnostike, jeden čerstvý produkt je už nachystaný, o ňom budeme hovoriť na jar. Súčasťou našej success story, ktorú zároveň vnímame aj ako popularizáciu vedy, je fakt, že sa intenzívne zameriavame na zdravie kože.
Kozmetické firmy a influenceri v beauty odvetví nemohli pochopiť, prečo sa neustále snažíme mať k vývoju dáta, prečo utrácame toľko peňazí za klinické testy, ale pre nás bolo zásadné presne vedieť, čo naše produkty robia, čo presne hoja.
Voči beauty odvetviu sa, prirodzene, stále viac vymedzujeme, či už ide o náš prístup k dátam, udržateľnosti alebo etike vôbec. To, čo teraz robím, mi je oveľa bližšie ako rýdzi kozmetický priemysel, oveľa viac ma to baví.
Nie som robot
Ak vás to baví, znamená to, že sa vám skutočne podarilo zahnať nudu, o ktorej ste hovorili v súvislosti s rozpoložením po predaji firmy Finesse. Prečo ste však stavili práve na kozmetický biznis?
Úplne prvotnou motiváciou bol môj syn. Má alergiu na fenoxyetanol, ktorý sa často používa v produktoch starajúcich sa o pleť, takže som – keďže milujem riešenie problémov – hľadala alternatívu. Nami vyvinutý PreservX vie skutočne fenoxyetanol nahradiť a na rozdiel od neho ešte podporiť kožný mikrobióm.
Keď sme naspäť pri synovi – má ADHD, takže asi musíte prejavovať o kus viac trpezlivosti, ako mal otec s vami.
Nehovorím, že je to jednoduché. Nehovorím, že niekedy človek nekričí, že niekedy neplače. Niekedy nervy puknú, človek nie je robot. Ale viete, na čo aj v ťažkých chvíľach myslím a čo ma vo všetkých smeroch upokojuje?
Hovorte.
Že pánboh nám každému dá iba to, čo môžeme zniesť a na čo máme silu.
Autormi článku, ktorý vyšiel v českom Forbese, sú Filip Saiver a Anna Nosková.
