Vystupujeme peši miernym svahom. Svah tvorí jednoliata skala. „O chvíľu sme pri chrámoch,“ hovorí priateľ Yohannes, mladý Etiópčan, ktorý kráča s nami. Chvíľa prejde, ale žiadny z jedenástich svetoznámych chrámov stále nevidno, hoci si ideme oči vyočiť. Len plochá skala. Sem-tam sa na nej pasú kozy.
„Stop! Tu sme!“ povie zrazu Yohannes. Zarazíme sa nad priepasťou. V kamennom kopci je vysekaná obrovská hranatá jama a uprostred nej stojí chrám s pôdorysom kríža. Tiež vysekaný v skale, vrátane interiéru. Kostol svätého Juraja. Jeden z jedenástich.
Kresťania z Hihglandu
Chodíme po kostoloch vytesaných smerom dolu do tvrdého bazaltu a Yohannes, tunajší kresťan, rozpráva. O tom, že mestečko Lalibela, v nadmorskej výške ako náš Gerlach, je jedno z historických centier kresťanskej cirkvi, ktorá sa v Etiópii udomácnila v 4. storočí. O pol tisícročia skôr, ako k nám prišli Cyril a Metod.
Kostol sv. Juraja v Lalibele. Foto: Mikuláš Sliacky
Kostol sv. Juraja v Lalibele. Foto: Mikuláš Sliacky
Chrámy vytesané v skale sú dodnes funkčné. Foto: Mikuláš Sliacky
Chrámy vytesané v skale sú dodnes funkčné. Foto: Mikuláš Sliacky
Interiér kostola sv. Juraja v Lalibele. Foto: Mikuláš Sliacky
Interiér kostola sv. Juraja v Lalibele. Foto: Mikuláš Sliacky
Tieto kostoly, ukryté pred zrakmi islamských nájazdníkov, sekali do skál celé generácie, najmä v 12. a 13. storočí. Svetové kultúrne dedičstvo UNESCO fascinuje dnešného návštevníka nielen tým, že na jeho vybudovanie nepoužili ani jediný kus kameňa, tehlu či maltu, ale napríklad aj dovedením vody artézskym systémom sem, na vrchol hory.
Chrámy sú dodnes funkčné a Lalibela je pútnickým miestom, kde sa schádzajú kresťania z celej Amharskej vysočiny a z celej Etiópie. A, pochopiteľne, z iných kontinentov.
Večer v miestnom hostinci pri výbornom pive Habesha zisťujeme, že tunajší obyvatelia, ktorí sa sem zhŕkli po sobotňajšom trhu, dokážu tancovať pri jednoduchej muzike (bubon, jednostrunové husle a spev) nenapodobiteľné „plecové tance“. Pri nich takmer stoja, ale čo robia s plecami a hlavou, je úplná ekvilibristika.
Etiópsky cisár je jamajský Mesiáš
Lalibelské chrámy nie sú jedinou zvláštnosťou etiópskej ortodoxnej cirkvi, ktorá je spolu s arménskou najstaršou kresťanskou cirkvou na svete. Posledný cisár Haile Selassie (1893-1975), vlastným menom Ras Täfäri Mäkwannin, je totiž považovaný za Mesiáša cirkevnej odnože rastafariánov, populárnej doma, ale najmä na karibskej Jamajke.
Rastafariánstvo, ako nám vysvetľuje ďalší tunajší kamarát („volajte ma Rasta!“), je odnož kresťanského náboženstva pôvodom z Jamajky. Rastafariáni nosia vlasy spletené do dredov a fajčia pri rozjímaní marihuanu. Ich najznámejším predstaviteľom je spevák Bob Marley, ktorý spieval v štýle reggae.
„Ja síce tiež nosím dredy ako oni, ale ich náboženstvo nepestujem. Nie som teda rastafarián, iba rastaman, ctiteľ onej kultúry,“ tvrdí Rasta, fajčiaci normálnu cigaretu. Takých ako on je v Etiópii hodne.
Mimochodom, spomínaný cisár Haile Selassie bol priamym potomkom biblickej dynastie izraelského kráľa Šalamúna a etiópskej kráľovnej zo Sáby. K tomuto pôvodu sa hlási aj väčšina etiópskych ortodoxných kresťanov, ktorých je v krajine najviac. Tvoria takmer polovicu populácie, moslimovia tretinu a protestanti pätinu.
Cisár s manželkou má hrobku v hlavnom meste Addis Abebe, v honosnom chráme Svätej Trojice a Etiópčania ho uctievajú takmer ako svätého. Dopomohlo k tomu aj nenávidené obdobie komunistickej diktatúry Mengistu Haile Mariama, podporovaného Sovietskym zväzom a Kubou. Ten však bol napokon obvinený z genocídy a utiekol do Zimbabwe za svojím ideovým súdruhom Robertom Mugabem.
„Haile Selassie je stelesnením našej hrdosti na nezávislosť. Naša krajina nebola nikdy kolóniou, čo je v Afrike rarita. Aj preto je Addis Abeba sídlom Organizácie africkej jednoty,“ prízvukujú znova a znova Yohannes aj Rasta.
Kaffa a mystérium pôvodu ľudstva
„Za deň sa tu premelie až 300-tisíc ľudí,“ smeje sa Yohannes, keď sa spolu predierame davmi kupujúcich a predávajúcich na najväčšom africkom trhovisku v hlavnom meste. Verili by ste, že iba obrovská „predajňa“ bandasiek, navŕšených do výšky druhého poschodia, tu zaberá niekoľko hektárov?
Veril by niekto, že jediný chlap dokáže dolu ulicou na trh kotúľať šesť veľkých nákladiakových pneumatík naraz a nikoho nezrazí?
Nádrže na vodu všetkých veľkostí a farieb na trhu v Addis Abebe. Foto: Mikuláš Sliacky
Tržnica nemá konca, tak sa napokon presunieme nad mesto na horu Entoto (3 200 m. n. m.). Vidíme staré kráľovské paláce, okrúhly kostol Panny Márie, stretneme žobrákov, pútnikov s tvárami potretými svetlým popolom aj drobné moslimské ženy z národa Oromov, čo vlečú z kopcov do predmestí obrovské noše eukalyptového dreva na kúrenie.
Zastavíme sa aj na legendárnu kávu, kaffu. Etiópčania tvrdia, že kávu vynašli pre svet oni, keď si ich predkovia všimli, že kozy pri spásaní kríkov kaffy veselšie skáču…
V národnom múzeu pri kostre svetoznámej Lucy zaskočíme priateľa Yohannesa otázkou: Ako sa ortodoxní veriaci vyrovnávajú s myšlienkou, že na ich Vysočine sa našla 3,5 milióna rokov stará Lucy, kardinálny dôkaz Darwinovej teórie, že človek sa vyvinul z ľudoopa?
„Neveria Darwinovi,“ krčí plecami Etiópčan. „Zostávajú pri presvedčení, že človeka stvoril Boh.“ No čo už. Rešpektujeme.
Biblia na hore Entoto a vodopády Modrého Nílu
Vyše 500 kilometrov na sever od metropoly leží jazero Tana. Plavíme sa po ňom na loďke. Obdivujeme rybárov na vratkých papyrusových člnoch, fotografujeme majestátne bielohnedé orly jasnohlasé, pelikány, hrochy aj skvelého potápača – hadieho vtáka.
Rybár na jazere Tana. Foto: Mikuláš Sliacky
Smerujeme k polostrovu Zeghe, kde sú ďalšie vzácne miesta etiópskych kresťanov. Okrúhle kostoly a kláštory zo žrdí a trámov, pokryté trstinou pozväzovanou pruhmi hovädzej kože. Bosí a v sprievode kňaza hľadíme na nespočetné historické maľby na dreve.
„Dávni kresťania nevedeli čítať a písať,“ vysvetľuje kňaz. „Preto im bolo treba celú Bibliu a jej príbehy v chrámoch namaľovať.“ Je to niečo ako pradávny komiks. Nám známe postavy svätých sú však hnedastej pleti a majú afroúčesy.
Zabúchame na ploské kamene, ktoré kedysi slúžili ako zvony, a poberáme sa ďalej po prúde najdlhšej rieky sveta. V jazere Tana totiž pramení Modrý Níl a chceme vidieť jeho vodopády, vzdialené 30 kilometrov. V okolitej úrodnej krajine je práve žatva ryže. Zubaté kosáky sú v plnej permanencii. „Žiť sa musí,“ krčí plecami spotený oráč za dreveným pluhom, ktorý ťahajú kravy, keď vidí naše ľútostivé pohľady.
Vodopády Tis Abay (Veľký dym) sú úžasné, lietajú nad nimi dravé haje. Len treba dávať pozor, aby sa človek pri fotení nezošmykol do rieky alebo aby ho nepohrýzli agresívne červené mravce. Nie vždy sa to podarí.
Dedina židovských Falašov so synagógou
Felasha Village, hlása rukou napísaný názov na tabuli vedľa cesty. Víta nás teda dedina Falašov, etiópskych židov. Žiaľ, skutočných židov už v Etiópii takmer niet, všetkých počas politických nepokojov, keď boli v ohrození, previezli vo viacerých vlnách do Izraela. Dnes žije v Izraeli 120-tisíc Etiópčanov židovského vierovyznania.
Aj táto dedina sa podobá na ostatné dediny, obyvatelia sú rovnako chudobní ako inde. Sú tu však chránené remeselné dielne, finančne podporované Izraelom, a tiež malá synagóga. V kôlni pred krčmou sa kvasí akési miestne mútne pivo, kto má chuť, môže okoštovať…
Synagóga v dedine Felašov. Foto: Mikuláš Sliacky
Falašovia sa pokladajú za potomkov židovského kmeňa Dan a praktizujú archaickú podobu judaizmu. Ich Biblia je napísaná v starom jazyku ortodoxných etiópskych kresťanov. Na sever od jazera Tana mali kedysi aj svoje Falašské kráľovstvo.
Existujú i ďalšie, málopočetné židovské skupiny s rozličným remeselníckym zameraním. Napríklad Kemantovia, stavitelia papyrusových člnov, ktorí sa však tiež buď vysťahovali, alebo takmer celkom pokresťančili. Etiópski kresťania totiž akceptujú aj mnohé náboženské texty uznávané judaizmom. A nepodliehajú Rímu, majú vlastného patriarchu.
Afarskí moslimovia v púšťach a na soľných jazerách
„Som Afar,“ odvrkne muž v sukni so samopalom na otázku, ako sa volá. Nuž – nie je to meno, ale národnostná príslušnosť, ale nič to. Spočiatku škaredo zazerá, keď spotení stúpame tiahlym púštnym svahom k miestu zvanému Pekelná jama. Je to Dallol, sírne vulkanické jazero neskutočných farieb, s tisícmi malých funkčných kráterov.
Náš ozbrojený sprievodca pri sírnom jazere. Foto: Mikuláš Sliacky
Postupne sa však Afar učlovečí, keď vidí nadšenie návštevníka s fotoaparátom, ukazuje najkrajšie miesta, ba aj zapózuje. A pri ďalšom vulkanickom jazere dokonca upozorní: „Dávaj pozor, nech nespadneš do vody, je vriaca!“
Moslimskí Afari si svoje prírodné úkazy žiarlivo strážia, vyberajú poplatky a sprevádzajú turistov so samopalmi. Neďaleko je totiž vzbúrenecký štát Eritrea a už tu bolo pár mŕtvych Európanov. Afari tvrdia, že ich zastrelili Eritrejčania. Možno…
Zaujímavosti o Etiópii a Džibuti
- Etiópia má 82 miliónov obyvateľov a žije v nej vyše 80 národností a jazykových skupín.
- Najrozšírenejšou cirkvou je etiópska pravoslávna (ortodoxná) cirkev, spolu s arménskou najstaršia kresťanská cirkev na svete.
- Na etiópskom území žijú ľudia už niekoľko miliónov rokov – práve tu boli nájdené kostrové pozostatky príslušníka Australopithecus, jedného z najstarších predchodcov ľudského rodu, najslávnejšia je kostra Lucy spred 3,5 milióna rokov.
- Džibuti je malý prímorský africký štátik, prevažne púštny, s pol miliónom moslimských obyvateľov.
Už ráno o pol piatej zobudí návštevníka v nocľahárni mestečka Ahmedela na okraji púšte krik muezína, z amplióna na mešite vyzýva k modlitbe. A potom každú ďalšiu polhodinu. Čo na tom, že v tomto etiópskom meste sú kresťania a moslimovia v pomere pol na pol? Je to dosť bezohľadné.
Neďaleko Pekelnej jamy je veľké soľné jazero. V horúčave takmer 50 stupňov v tieni (ale kde je tu tieň?) sa nad obzorom vznášajú fatamorgány. Lenže chlapi s drevenými kolmi a so sekerami sú skutoční. Dobývajú soľ. Zviazané ležiace ťavy čakajú na náklad, aby sa potom mohli vydať v podobe karaván na cesty do vzdialených väčších miest.
Ťažba soli v Danakile. Foto: Mikuláš Sliacky
Ťažba soli v Danakile. Foto: Mikuláš Sliacky
Cesty sú v Etiópii celkom dobré, podobne ako v mnohých krajinách subsaharskej Afriky. Čínske investície si pomaly a nenápadne podmaňujú čierny kontinent. My však smerujeme za afarskými kočovnými moslimami do susedného štátu Džibuti. Kočovníci neuznávajú hranice. A katastrofálnu cestu z etiópskych hraníc do Džibuti by vari nedokázali opraviť ani Číňania.
„Kočovníci sa niekedy aj celý život neumývajú,“ tvrdí náš tunajší sprievodca Mousa. Je v evidentnom rauši, v jednom kuse žuje akúsi burinu, ktorú volá kat, a zapíja kolou. Kat je spoločensky a nábožensky akceptovaná amfetamínová droga a žujú ju v Džibuti všetci.
Spomenieme si na nedávny úškrn Yohannesa: „My kresťania na Vysočine pestujeme kat, ale nežujeme ho. Predávame ho moslimom a im je z toho fajn…“
Kulisy pre Planétu opíc
„Nechoďte sem, umývam sa!“ kričí na nás v púšti Danakil kompletne zahalená žena, sediaca pri diere v piesku. Nakoniec sa dá obmäkčiť a my vidíme, že Mousa nemal celkom pravdu. V diere je prameň čistej vody. „Studňu našli kedysi psy,“ prekladá Mousa ženine slová. „Hrabali tu a našli vodu…“
Kočovní Afari sú raz tu a raz tam. Svoje polguľovité stany z trávnatých rohoží alebo chyže z konárov naložia na ťavy, poberú ženy, deti a kozy a zmiznú na iné miesto. Žijú v rodinných klanoch.
„Tu máš, to je obsidián,“ hovorí hlava rodiny a podáva návštevníkovi za hrsť čiernych kamienkov, čo chránia proti zlým duchom. „Sú to priateľskí ľudia, ale znenazdajky sa to môže otočiť, keď cudzinec z neznalosti poruší ich zásady, a potom je zle-nedobre,“ tvrdí prežúvavec Mousa.
Kamenné bludisko Lac Abbe môžete poznať z kinohitu Planéta opíc. Foto: Mikuláš Sliacky
Kamenné bludisko Lac Abbe a miestne dievčatá. Foto: Mikuláš Sliacky
Navštívime Lac Abbe, kamenné bludisko, ktoré vyzerá ako povrch Marsu. Vyvierajú tu horúce slané pramene a nakrúcali tu prvý diel Planéty opíc. Od hlavy po päty zahalené moslimské dievčatá pred fotoaparátom utekajú, chlapci mlčky ponúkajú z dreva vyrezané figúrky zvierat.
Prejdeme po Danakilskej púšti ďalšie nekonečné kilometre, prespíme v búde na čiernej sopečnej pláži v zálive Červeného mora Goupet, vystúpime na vulkán Ardakoba a zídeme na najspodnejšie miesto Afriky, soľné jazero Lac Assal, 155 metrov pod hladinou mora. Liter vody tu obsahuje 300 gramov soli, povedal Mousa.
Lac Assal, najnižší bod Afriky. Foto: Mikuláš Sliacky
Na záver nás čaká ukryté prímorské stredisko Sable Blanc, reštaurácie plné kôz, slumy moslimskej metropoly Džibuti, obrovská železničná stanica bez vlakov, zatknutie na miestnej policajnej stanici za fotenie úradnej budovy na rušnej ulici… Ale o tom možno niekedy nabudúce.
Autorom článku je cestovateľ, publicista a karikaturista Mikuláš Sliacky.
