„Madeira, Madeira… Čo už len môže byť zaujímavé na nejakom civilizovanom portugalskom ostrove?“ vyhlásilo moje necivilizované ja, ktoré sa vyžíva v potulkách po divočine v zapadnutých kútoch sveta. „Chodia sa tam rekreovať po celý rok anglickí a nemeckí dôchodcovia, no zbohom… Na kieho paroma sa tam trepať?“
Lenže potom človeku padne zrak na nenápadnú zmienku, že na Madeire sa údajne vyskytuje monarcha. Motýľ monarcha. Sťahovavý. Áno, ten, čo každoročne preletí v miliónových húfoch 4500 kilometrov z Kanady na juh cez Kaliforniu až do Mexika a tam prečká zimu na posvätných jedliach oyamel. Keď príde jar, letí späť.
Preboha, čo ten robí na Madeire? Ako sa tam dostal? Preletel nebodaj cez celý severoamerický kontinent a Atlantický oceán? To bude nejaká hlúposť. Ale chcem to preskúmať.
A môžem sa vrátiť domov
„Vraj rizikové pristátie, piloti musia mať špeciálne skúšky na krátkej dráhe letiska vo Funchale, aby sa lietadlo nezrútilo do mora… Nič dramatické to nebolo,“ frflem ráno na pive pri akomsi hotelovom bazéne.
Mám na machrovanie právo, už som pristával na onakvejších plochách: v delte Okawango v Botswane musel pilot malej Cessny najprv nalietavať nízko ponad stáda zebier a žiráf, aby ich odohnal z chatrnej lúky, v Keni sme pristávali s roztrhanou pneumatikou a spolucestujúca holandská rodinka sa modlila. O manévroch predpotopného, plátnom potiahnutého ruského „kukuruznika“ na ľadových kryhách počas letu na severný pól ani nehovoriac.
Letisko na Madeire má krátku pristávaciu dráhu, sčasti v podobe mosta nad morom. Piloti, ktorí naň lietajú, musia mať špeciálne skúšky. Foto: M. SliackyNa madeirskom letisku náš airbus iba trocha heglo, potom kolesá na chvíľu zaflekovali a hotovo. Navyše bola noc a tma, takže sme nevedeli, akú rezervu k moru sme na umelom runwayi podobnom mostu ešte mali. Iste veľkú.
Takto šomrem, ešte nedospatý, aspoň pivo je dobré… keď sa mi zrazu zamarí, že vidím v diaľke nad živým plotom preletieť nezvykle veľkého motýľa. Len na pár sekúnd. Žeby? Dočítal som sa, že monarcha sa na Madeire môže vyskytnúť na kvitnúcich rastlinách blízko pobrežia. A tu veru Atlantik špliecha hneď za plotom…
archív Mikuláša Sliackeho (8 fotografie)
Ale zrejme to bol iba následok nevyspatia. Tunajšia turistická sprievodkyňa povedala, že o takom motýľovi na Madeire jakživ nepočula, záhradník v parku sa pozrel na fotku z googlu, pokýval hlavou a pritakal „Sim, borboleta“, ale skôr ako som ho vyobjímal, zistil som, že to znamená „Áno, motýľ“. No ďakujem, dobrý človek. Ale je fakt, že ospalosť aj chuť na ďalšie pivo boli preč. Motivujem aj moju partnerku, berieme foťáky a upaľujeme smerom do pobrežných záhrad, kam zmizol ten úkaz.
Nič. Len rozkvitnuté kadečo a desiatky jašteríc múrových. Po dvoch hodinách sklamaný beriem fotonáčinie a idem sa pozrieť k moru. Odfotím snáď aspoň dákeho operenca. Partnerka sa vyberie opačným smerom.
Zvoní mi mobil. Kto, dočerta, otravuje?
„Je tu! Nádherný, veľký, poletuje na rozkvitnutých kríkoch, rýchlo poď! Sto metrov povyše!“
Bol tam. Nádherný, veľký. Lietal rýchlo, často plachtil vo vetre bez pohnutia krídiel ako dáky orol. Čupel som na zemi, pozeral na to zjavenie a fotil ako najatý.
Prešlo pár minút. Zázrak odletel a ja som vyhlásil: „Tak. Som spokojný, misia splnená. Môžem ísť domov.“
Predbežne sme však šli na rum.
Jedovaté unikátne stvorenie
Po latinsky sa volá Danaus plexipus, žije šesť až osem mesiacov, rozpätie krídel má až desať centimetrov. U nás ho majú bežné babôčky polovičné. Rozmnožuje sa tam, kde sa vyskytujú rastliny glejovky (asclepias) s jedovatým mliekom. Jeho húsenice sa tou šťavou živia, čím sa stanú aj ony toxické. Tak sa chránia larvy aj dospelý motýľ pred predátormi, najmä vtákmi.
Monarchove krikľavé farby – oranžové krídla s čiernymi čiarami lemované tak ako telo bielymi bodkami – majú teda upozorniť: nezhltni ma, lebo obanuješ!
Motýľ monarcha na Madeire. Foto: archív M. SliackehoAko zvládnu sťahovavé motýle tisíce kilometrov z Kanady do Kalifornie alebo až do Mexika a späť? A ako sa dokážu orientovať? Diaľkové lety im pomáhajú zvládnuť vysoko účinné svaly. Majú na to špeciálny gén. A na to, aby udržali smer, využívajú najmä slnko. Ale majú aj zálohu: magnetický kompas, čo im umožní orientovať sa v zamračených dňoch.
Monarchom sa však podarilo dostať cez Tichý oceán aj do Austrálie a Oceánie. V Európe zas žije maličká populácia práve na Madeire a vraj kdesi v južnom Portugalsku.
Počet monarchov v Amerike dramaticky klesá. Pri rozmnožovaní sú totiž viazané len na spomínanú glejovku. Tá je však považovaná za agresívnu burinu a farmári ju ničia pesticídmi. Rovnako sú motýle citlivé na teplotu: prílišné teplo a chlad ich zabijú. Nuž, a máme globálnu zmenu klímy… Podľa údajov OSN hrozí v dôsledku globálneho otepľovania do roku 2050 vyhynutie miliónu druhov rastlín a živočíchov. Monarcha môže byť jedným z nich. Zatiaľ to má na Madeire dobré: na pobreží je priemerná teplota v zime okolo dvadsať stupňov Celzia, v lete zhruba dvadsaťpäť.
Oplatilo sa zostať
Rum bol dobrý, padlo rozhodnutie ešte zostať.
Na Madeire rastie cukrová trstina, zastavovali sa tu námorníci, nuž a kde sú morskí vlci, tam o rum nesmie byť núdza. Koštovku tu núkajú na každom rohu. Podobne aj slávne ťažké víno Madeira, ktorého však neradno vypiť priveľa, lebo moce hlavu. V krčmách aj vínotékach majú množstvo druhov rumu aj madeirského vína, rozdelených podľa spôsobu výroby aj veku.
Krájanie tuniaka na rybom trhu. Foto: archív M. Sliackeho
Krájanie tuniaka na rybom trhu. Foto: archív M. Sliackeho
Mimochodom, služby. Sú na dobrej úrovni, ale prílišnou srdečnosťou tunajší netrpia. Sú podobne rezervovaní ako Slováci. Podľa mňa asi preto, že tiež mali dlhé roky totalitu, Salazarovu diktatúru. Tá ich naučila držať odstup.
Madeira je strmé sopečné pohorie, čo sa vynorilo z oceánu. Rovná plocha tu neexistuje, len prudké svahy. Do nich kedysi chodili na volských poťahoch, nadol sa elita spúšťala na saniach upletených z prútia. Dnes to môžu skúsiť ako atrakciu turisti. Inak je ostrov skrz-naskrz prevŕtaný tunelmi a diaľnicami.
Foto: archív M. SliackehoNa tom však nie je nič extra zaujímavé. Oveľa zaujímavejšie sú napríklad madeirské čučoriedky.
Čučoriedky u nás rád konzumujem, ale nerád zbieram. Bolia z toho kríže, treba byť v kuse zohnutý. Lenže zbierať madeirské čučoriedky je radosť. Tunajší endemit vaccinium padifolium vytvára kríky a stromy vysoké až šesť metrov. Za modročiernymi bobuľkami sa netreba zohýnať, ale naťahovať. Chutia rovnako ako naše.
Ešte mnoho vecí – okrem pitia rumu, vína a jedenia čučoriedok – sa tu dá robiť. Okoštovať pečenú hlbinnú čiernu rybu, absolvovať nenáročné túry v strmých svahoch pozdĺž kamenných zavodňovacích kanálov levád. Milovníci pamiatok môžu chodiť po kostoloch a obdivovať sochy Krištofa Kolumba či cisárovnej Sissi, ktorá sa tu liečila…
Socha Krištofa Kolumba. Foto: archív M. Sliackeho
Socha Krištofa Kolumba. Foto: archív M. Sliackeho
Socha Sissi. Foto: archív M. Sliackeho
Socha cisárovnej Sissi. Foto: archív M. Sliackeho
Dá sa previezť po mori na replike Kolumbovej expedičnej plachetnice Santa Maria, ale aj fotiť veľryby z lode s tureckým kapitánom či kŕmiť v horách prosom z ruky miestne špeciálne pinky.
A komu sa žiada, môže sa, pravdaže, čvachtať v Atlantiku. Hoci na Madeire je všade skalnaté čierne sopečné pobrežie, pre turistov doviezli z neďalekého Maroka krásny biely piesok a v mestečku Machico spravili z neho klasickú pláž. Isteže, monarchovi sa žiadna pláž nevyrovná.
Autorom článku je cestovateľ, publicista a karikaturista Mikuláš Sliacky.
