Dokumentarista Patrik Paulínyi: Najradšej cestujem bez vecí a spiatočnej letenky

Niektoré fotky robil na tridsiaty pokus, najradšej cestuje bez vecí a nemá problém nocovať pod holým nebom bez stanu. Rodák z Liptova Patrik Paulínyi precestoval množstvo krajín, no v posledných dvoch rokoch sa venoval najmä slovenským národným parkom.

Ktoré trasy v našich parkoch odporúča? Ako dlho čaká na dobrý záber? Prečo je pri cestovaní najlepšie „len tak sedieť“ a sledovať okolitý život? A prečo lepšie cíti bez stanu, len tak pod holým nebom? Aj o tom sme sa rozprávali s dokumentaristom Patrikom Paulínyim.

Spomenuli ste, že vás čím ďalej viac láka cestovanie bez fotoaparátu. Ste však vyštudovaný dokumentarista a oslovovať ľudí sa vám darí aj cez fotografie a videá na sociálnych sieťach. Prečo teda táto zmena?

Ešte pred pandémiou som mal spoluprácu s jednou poisťovňou, pre ktorú som tvoril videoobsah. Tá trvala viac ako tri roky a až v poslednom roku sa mi to podarilo nastaviť tak, aby som si cestovanie aj užíval. Na cestách som sa veľakrát cítil, akoby som bol otrokom fotoaparátu.

Bol to kolotoč a postupne ma to prestávalo baviť. Mal som pocit, že iba lietam z miesta na miesto, fotím, natáčam a veľmi si to nevychutnávam. Cítil som, že to takto nechcem.

archív Patrika Paulínyiho (6 fotografie)

Keď batožina spôsobuje stres

Akým spôsobom teda cestujete teraz?

Skôr idem na jednom miesto, pokojne aj na mesiac, a nechávam si viac času na postprodukciu. Pri dlhšom cestovaní si už nekupujem spiatočnú letenku, ktorá ma vždy „nútila“ náhliť sa. Takto som si to nastavil v roku 2019.

Ale moja túžba cestovať bez fotoaparátu sa spája aj s tým, že sa snažím baliť si so sebou čo najmenej vecí. Najmä, keď cestujem do destinácií, v ktorých je teplo.

Veci ma brzdia. Zavadzajú mi a mám stres z toho, že mi niekde môžu zmiznúť. Ak by som prišiel o fotoaparát alebo pamäťové karty, stratil by som aj niekoľko mesiacov záberov z ciest. Je to veľká psychická záťaž.

Spanie v prírode. Foto: archív Patrika Paulínyiho

Preto by som rád niekedy išiel iba tak, s dvomi tričkami. Na päť mesiacov v Ázii som sa napríklad zbalil do vrecka od spacieho vaku. Nemám problém nocovať vonku a viem, že foťák ma v tomto veľmi brzdí.

Sprostredkovanie vášho zážitku iným ľuďom cez filmy a fotky nie je dostatočným zadosťučinením?

Vďaka spätnej väzbe od ľudí som videl, že moja práca je prínosná. To bol práve dôvod, prečo som s tým začal.

V lese trávi celé dni, kým sa mu podarí zachytiť záber, pre ktorý prišiel. Foto: archív Patrika Paulínyiho

Na začiatku som fotil východy a západy slnka na horách, nočnú oblohu. Vtedy ma veľmi fascinovalo, ako na moje fotky ľudia reagovali. Niektorí mi ďakovali za zážitok, lebo taký východ slnka na vlastné oči nikdy nevideli. Iní povedali, že som ich inšpiroval a spravili si výlet do prírody.

Stále sa snažím do tvorby preniesť svoje pocity a motivovať ľudí k objavovaniu nových miest. Je pravda, že by mi to určite chýbalo.

S dostatočnou prípravou alebo spontánne

Spomenuli ste minimum batožiny. Ako sa na cestu pripravujete?

Cesty som si dopredu plánoval vtedy, keď to bola moja práca a musel som vytvárať obsah. Vtedy som musel zahrnúť aj konkrétne miesta a vytvoriť z ciest dostatočný počet výstupov.

Ale najradšej mám tie miesta, kde mám čas aj na spontánne veci. Napríklad minulý rok som tak bol tri týždne v Indii. Chcel som vidieť dve miesta. Jedno bol holi festival, na ktorom sa ľudia obhadzujú farebnými pigmentmi, a odtiaľ som cestoval do Varanasi.

Začínal s fotením krajiniek, no dnes ho najviac bavia divé zvieratá. Foto: archív Patrika Paulínyiho

To je miesto, kam turisti chodia tak na dva dni. Je tam staré mesto a ghaty na Gange. Inak tam reálne nie je veľmi čo vidieť, preto sem človek príde na chvíľu a uteká ďalej. Ale ak človek zotrvá na nejakom mieste dlhšie, spozná ľudí, príbehy a miestu sa dostane viac pod kožu, a to je pre mňa pri filmovaní nesmierne dôležité.

Iba tak byť a sledovať život

Čo ste tam teda robili?

India je pre mňa asi jediná krajina, pri ktorej nemusím plánovať a robiť vôbec nič. Stačí, keď ráno vyjdem na ulicu, sadnem si na obrubník a pokojne tam môžem sedieť aj celý deň. Som si istý, že do večera tam zažijem neskutočné divadlo.

Rád cestuje bez spiatočnej letenky, aby sa pri dokumentovaní krajiny vyhol časovému stresu. Foto: archív Patrika Paulínyiho

India je zároveň veľmi fotogenická krajina – ľudia v nej aj architektúra. Jej miesta hýria farbami, sú plné kontrastov. Myslím si, že aj preto ma ako dokumentaristu oslovuje. Neviem, či by sa mi páčila tak veľmi, ak by som tam bol iba ako turista, bez foťáku. Možno aj preto, že ako dokumentarista sa môžem zdržať dlhšie.

Aký je váš recept na zachytenie okamihu?

Je iné fotiť zvieratá, prírodu a ľudí. Začínal som s prírodou a myslel som si, aké je to náročné. Často som sa pre jednu fotku musel vracať na to isté miesto a počkať si na ideálnu scenériu.

Chodil som s ťažkým batohom a bol som vždy vybavený aj na prespatie, pretože ideálne svetlo je v tomto prípade ráno alebo večer. Do hôr napríklad chodím najmä v čase, keď pre iných ľudí nie je pekné počasie – keď je výpar po daždi, krajinu to pekne dotvára.

Patrik Paulínyi do hôr chodí v čase, keď je tam málo turistov. Foto: archív Patrika Paulínyiho

Niektoré fotky som si naozaj vydrel. Robil som ich aj na tridsiaty pokus a aj tak nevyšli celkom tak, ako som si predstavoval. Je to veľmi o trpezlivosti a človeka to musí baviť.

Neskôr som začal fotiť zvieratá a zistil som, že s nimi je to ešte komplikovanejšie. Tam človek môže chodiť mesiac a nemusí to zviera ani len vidieť.

Získať iný pohľad na ľudí a krajinu

A pri ľuďoch?

Tých dokážem zachytiť práve vďaka tomu, že sa na jednom mieste zdržiavam dlhšie. Spoznám miestnych ľudí, ich príbehy, naučím sa, ako čo funguje. Vďaka tomu sa na tú krajinu pozerám inak a cez foťák a kameru môžem zachytiť aj veci, o ktorým by som inak ani nevedel.

Väčšinou cestujem do destinácií, v ktorých je biely európsky človek atrakciou. Aj to mi pomáha spoznať sa s miestnymi. Je pravda, že naše rozhovory bývajú kostrbaté, najmä pre jazykovú bariéru, no vždy sa dá nejako dorozumieť. Vďaka tomu niekedy sami prišli za mnou, či by som ich mohol odfotiť a získal som tak veľmi pekné a vzácne zábery.

Precestovali ste takmer celý svet, no v posledných rokoch ste sa viac zamerali na Slovensko. Bolo to pre pandémiu?

Mal som naplánované ďalšie cesty v spolupráci s tou poisťovňou, no potom vypukla pandémia a ja som ich musel odložiť. RTVS mala vtedy práve vypísanú súťaž na dokumentárnu sériu o národných parkoch. Prihlásil som sa, hoci som vôbec nečakal, že ju vyhrám, no podarilo sa.

Patrik Paulínyi

Pochádza z Liptovského Mikuláša. Láska k prírode a fotografii ho postupne priviedli k štúdiu dokumentaristiky na Akadémii Umení v Banskej Bystrici. Jeho dokument Just Go o tom, že vek je len číslo, si získal pozornosť aj vo svete. Vďaka úspechu na sociálnych sieťach, kde ho sleduje 78-tisíc ľudí, ho Forbes viackrát zaradil do rebríčka top 20 slovenských influencerov.

S prírodopisnými dokumentmi som dovtedy nemal skúsenosť. Zo začiatku to bolo stresujúce s náročne, no zároveň to bola veľmi dobrá škola. Celý projekt trval dva roky, ale na samotné natáčanie som mal len rok – a natočiť za ten čas deväť parkov je dosť šialené.

Prečo sa všetci ženú do TANAP-u

Čím vás naše národné parky ako dokumentaristu oslovili?

Problémom Slovenska je, že všetci sa ženú do TANAP-u. Je to síce jediné skutočne vysokohorské prostredie u nás, no myslím si, že aj ostatné národné parky majú čo ponúknuť. V rámci reformy národných parkov viacerí riaditelia prichádzajú so snahou podporiť prírodný turizmus. Veľmi sa z toho teším a dúfam, že to bude krok správnym smerom.

Malo by to vyzerať tak, že skupina turistov dostane profesionálneho sprievodcu a ten ich vezme aj na miesta, ktoré nie sú štandardne turisticky dostupné. Alebo možno aj sú, no sprievodca turistom vysvetlí, ako to v lese funguje, ponorí ich do tajov prírody.

Hoci žne úspech aj v zahraničí, so svojou prácou je málokedy spokojný, vraví dokumentarista Paulínyi. Foto: Patrik Paulínyi

Procesy, ktoré sa v lese dejú, sú fascinujúce. Keď som s dokumentami začínal, o prírode som veľa nevedel a najviac som si užíval pekné výhľady. Teraz, keď už chápem, ako les funguje, som rád, keď sa môžem len tak motať v hustom lese, medzi starými stromami. Je to fascinujúce, keď človek vie, čo si má všímať. Odhaľovať ľuďom tajomstvá prírody je podľa mňa jedna z najlepších ciest, ako ich viesť k ochrane prírody.

Vystihnúť správny okamih

Ste spokojný s výsledkom?

Často nebývam spokojný so svojou prácou. Ešte nikdy som nevytvoril niečo, pri čom by som si povedal, že som na to hrdý. Mávam s tým aj problémy. Keď pracujem na niečom, na čom mi veľmi záleží, dokázal by som to prerábať roky.

Uvedomujem si, že napríklad časozbery prírody by sa dali natočiť lepšie, no nemali sme na to priestor. Na druhej strane som však veľmi rád, čo všetko sa mi za ten rok podarilo. Veľakrát som mal aj šťastie na vzácne okamihy a situácie.

Keď sa človek naučí viac o fungovaní prírody, začne sa podľa dokumentaristu v lese cítiť inak. Foto: Patrik Paulínyi

Aké napríklad?

Najvzácnejšie sú vždy stretnutia so zvieratami. Veľmi vzácne sú napríklad tetrovy, no zaujímavé je byť v lese aj počas jelenej ruje. Veľmi sa teším aj, že sa mi podarilo vidieť vydry. Trvalo mesiac, kým som ich dokázal zachytiť tak, ako som chcel. Trávili sme tam celé dni. A keď sa to konečne podarilo, bol som nesmierne vďačný za toto prírodné divadielko. Aj keď nejde o tie najvzácnejšie živočíchy, je to veľký zážitok.

Spanie pod holým nebom a tipy na turistiku

Počas natáčania ste často museli vonku aj nocovať. Nemali ste v lese strach?

Nemám problém spať pod holým nebom, aj bez stanu. Paradoxne sa tak vonku cítim aj bezpečnejšie. Keď som spal v stane, vždy, keď za ním niečo zašuchotalo, predstavoval som si, že to je najhorší možný scenár. Že do stanu sa mi určite dobíja medveď. A preto, že som bol zavretý v stane, nevedel som to ani skontrolovať. Bez stanu iba otvorím oči a vidím, že tam nie je medveď ani nič iné hrozivé. Som pokojnejší.

Veľká Fatra. Foto: archív Patrika Paulínyiho

V inom rozhovore ste spomenuli, že vašim obľúbeným národným parkom sú Poloniny. Máte aj obľúbené miesta na turistiku?

Rád chodím tam, kde nie je veľa ľudí. Keď niekto ide napríklad do Demänovskej doliny, ide vždy na Chopok. A nielen preto, že tam vedie lanovka. V Demänovskej doline je však aj veľa iných krásnych túr okolo sprístupnených jaskýň na iné vrcholy. Niekedy tu za celý deň nestretnete jediného človeka. Odporúčam tu napríklad vrchol Siná. Prístupová trasa je síce dnes zničená veternou kalamitou a následnou ťažbou, no v cieli ponúka nádherný výhľad na Liptov.

V Nízkych Tatrách tiež odporúčam Poludnicu. Taktiež nie je až taká frekventovaná ako iné trasy na hlavnom hrebeni.

Z ostatných národných parkov sa mi veľmi páči Veľká Fatra. Myslím si, že je nedocenená. Je to jeden z najväčších národných parkov a jeho územie je veľmi rôznorodé. Sú tu rozsiahle územia pralesov a zajímavý je aj hlavný hôlny hrebeň. Túry v Malej Fatre navyše nie sú také náročné.

V jarnom období kedy sú vodopády plné vody sa mi páči tiež Slovenský raj. V lete sú jeho rokliny a vodopády suché a počas sezóny sú tam navyše davy turistov. Vodopády častokrát len kvapkajú. No na jar, keď sa topí sneh z hôr sú naozaj nádherné.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

12/2024 – Dobro v srdci