Nikde nikoho. Priamo na hlavu páli rovníkové slnko. Voda je však studená ako ľad, k šnorchlu by sa súrne zišla neoprénová kombinéza. Uškatce zbadali dvojnohého návštevníka, nahrnuli sa za nami do zátoky a teraz robia pod hladinou kotrmelce. Chcú sa hrať. Na vode pristál mohutný pelikán a pláva človeku tesne popri hlave. Pri dne sa mrvia korálové rybky, v hlbine drieme útesový žralok. Absurdné kombinácie? No ale veď – Galapágy.
„Našli sme peklo na zemi,“ skonštatoval v roku 1535 panamský biskup Fray Tomás de Berlanga, keď jeho loď, smerujúcu do Peru, zaniesli prúdy na šíry Tichý oceán a napokon pristála na neznámom ostrove.
„Zem je tu ako škvara, celkom bezcenná,“ písal. V bezútešnej krajine videl strašidelné živočíchy: jaštery, ktoré pľujú, kormorány, čo nevedia lietať, obrovské korytnačky… Keď dal vykopať studňu, voda v nej bola slaná. Kým sa im podarilo vyplávať späť k pevnine, dvaja z posádky zomreli… Skrátka peklo.
Tak boli objavené tieto ostrovy. Ležia priamo na rovníku, tisíc kilometrov od juhoamerického pobrežia. Vzápätí po objave sa na ne zabudlo. Nikoho nezaujímali, až koncom storočia ich aspoň nakreslili do mapy ako Islas de Galapagos – Korytnačie ostrovy.
Štrnásť väčších ostrovov, vyše stovky malých. Využívali ich iba piráti ako svoju základňu, občas veľrybári. Za 200 rokov stihli vyhubiť 200-tisíc suchozemských korytnačiek sloních. Tie žijú iba na Galapágoch, dožívajú sa 170 rokov, vážia až 200 kilogramov a vydržia aj rok bez jedla a pitia.
Dva odlišné svety
Je začiatok tunajšej jari. V chladnom daždi a hmle vystupujeme na jednu z mnohých aktívnych sopiek, Sierra Negra Volcano na ostrove Isabela. V krovinách aj na chodníku poskakujú drobné vtáčiky. Čierne, zelené, strakaté, s dlhšími aj kratšími zobákmi. Ale akosi sa podobajú. „Všetko sú to pinky,“ usmieva sa Nelly Noboa, naša galapágska sprievodkyňa. Ešte o nich bude reč.
Galapágy | Zdroj: archív Mikuláša Sliackeho (8 fotografie)
Vyjdeme na okraj obrovského krátera, kaldery, s priemerom 10 kilometrov. Takmer po okraj je plný stuhnutej lávy. Žeravá bola naposledy v roku 2005.
Odrazu páli do nás horúce slnko z bezoblačnej oblohy. Polovica ostrova aj sopky je v mrazivej hmle a daždi, druhú spaľuje horúčava. „Obvyklé tu u nás,“ krčí plecami Nelly. „Jeden breh ostrova obmýva studený Humboldtov prúd a druhý breh teplý Panamský. Podľa toho sa vytvára mikroklíma.“
Na jednom svahu krátera visia zo stromov vlhkomilné bradaté lišajníky ako v tropickej džungli, na protiľahlom svahu rastú kaktusy alebo stromy bez lístia ako na púšti. A podobne je to aj na iných ostrovoch. A pritom je každý iný.
Galapágy
- ležia v Tichom oceáne, 1 000 km na západ od juhoamerického pobrežia
- pozostávajú zo 14 väčších a vyše 100 malých ostrovov
- od roku 1830 sú súčasťou Ekvádoru, predtým nepatrili nikomu
- zaberajú plochu 7 800 km2
- žije tu 31 000 obyvateľov, väčšinou Ekvádorčanov, čo prišli z pevniny
- počas prvej svetovej vojny tu bolo väzenie a počas druhej svetovej vojny na ostrove Baltra americká vojenská základňa, dnes je tam civilné letisko
Keďže ide o aktívne sopečné útvary, ostrovy sú v neprestajnom pohybe. Spod hladiny sa vynárajú nové, staršie sa posúvajú. Ako láva tuhne, mení sa na nich rastlinstvo aj klíma a živočíchy sa musia prispôsobovať.
A sme pri koreni objavu Charlesa Darwina. Objavu vývoja druhov, ktorý si všimol práve tu a ktorý prevrátil chápanie sveta hore nohami. Či presnejšie, postavil ho z hlavy na nohy.
Pod hladinou aj nad ňou kypí život
Zaobstarali sme si neoprénové obleky a ideme preskúmať podmorský svet do okolia ostrovov Tintoreras a Los Tuneles.
„Držte sa za mnou,“ hovorí Nelly a skáče z člna do vody. Za ňou, len tak v trenírkach, bez šnorchla a bez plutiev, skočí aj mladý Galapágčan, ktorý nás sem doviezol na motorovom člne. Neodolal a ukazuje nám aj on morské zákutia a rokliny.
Otvára sa pred nami úžasné prírodné akvárium. Plávame medzi morskými korytnačkami – karetami obrovskými, ktoré sa sem chodia páriť a pásť na bujnom podmorskom rastlinstve.
Je tu hojnosť dvojmetrových žralokov útesových, stretávame kŕdle rají. Nejavia známky paniky. Na čiernych pobrežných skaliskách polihujú fúzaté uškatce, občas okolo nás prefrčí morský leguán s ježatým kohútom na hlave.
Galapágy | Zdroj: archív Mikuláša Sliackeho (4 fotografie)
„Bjútifl,“ buble cez dýchaciu trubicu mladá Belgičanka, ktorá si na Galapágy „odskočila“ z vedeckej konferencie o urbanizme z ekvádorského Quita. „Pozeraj sem,“ myká ma za neoprénový rukáv chalan v trenírkach a ukazuje na dno. A fakt, prichytený chvostom o korienok mangrovy, tam splýva s podkladom čudesná rybka – morský koník. Sám by som ho v živote nezbadal…
Drsný a pritom prirodzený výber
Po dvoch hodinách sa z tropických vôd vynoríme a o ďalšiu polhodinu pristaneme s člnom na ostrovoch Los Tuneles. Volajú sa tak preto, že je tu v sopečných tufoch nad vodou i pod ňou plno prírodných tunelov.
Na povrchu sídlia stovky podivných vtákov. Volajú sa suly modronohé (španielsky názov je bulbo, klaun). Sledujeme ich láskyplné svadobné rituály, tance, pri ktorých samce predvádzajú svoje modré nohy a vydávajú hvízdavé zvuky. Dozvedáme sa, že každý pár vysedí len dve mláďatá. Z nich prežije iba jedno: silnejšie vždy zabije slabšieho súrodenca. Drastické? Ani nie, drsný prirodzený výber, príprava na život v ťažkých podmienkach.
Na spiatočnej ceste vidíme aj spôsob ich lovu na vode. Máme totiž šťastie, delfíny objavili húf sardiniek, obkľúčili ho a napchávajú sa. A suly neváhajú: vrhajú sa medzi delfíny a vyťahujú si z vody rybu za rybou.
Foto: archív M. Sliackeho„Manta, manta!“ kričí o chvíľu kapitán nášho člna, ten, čo sa potápal bez ničoho, len v trenírkach. Nad vodou síce vidíme len konce „krídiel“, teda plutiev raje, ale z rozpätia vieme usúdiť, aký veľký je tento elegantný tvor.
Po návrate do prístavu nás ako vždy skontroluje pobrežná stráž, či niečo z vody nenesieme. Na ekológiu kladú domáci mimoriadny dôraz, pokuty za hocijakú vynesenú lastúru či kamienok sú drastické. Hrozí aj vážna basa na pobreží v materskom Ekvádore, kam Galapágy patria.
uškatec na lavičke Foto: archív M. SliackehoZvečerieva sa. Prejdeme cez parčík za prístavom, kde si priamo na lavičke ustlal veľký uškatec, prekročíme ďalšieho na asfaltovom chodníku, z múrika si pred nami odpľuje nevrlý morský leguán a ideme sa do neďalekej lagúny pozrieť, či sú tam plameniaky. Sú. Prehľadávajú zakrivenými zobákmi dno plytkého poloslaného jazera a ich perie je ostro ružové až do červena. So zapadajúcim slnkom v pozadí to poskytuje priam mimozemský obraz, od ktorého nás odtrhne len nastupujúca tma.
Ako to vlastne bolo s Darwinom?
V septembri roku Pána 1835 pristála na Galapágoch anglická kráľovská plachetnica Beagle. Jej úlohou bolo mapovať a preskúmať neznáme územia Južnej Ameriky. Lodi velil kapitán Robert Fitzroy. Vyplávala pred štyrmi rokmi z Plymouthu a pôvodne mala byť na cestách rok. Nakoniec bolo tých rokov päť. Na palube bol aj mladý, len 26-ročný nadšený prírodovedec Charles Darwin. Jeho prvá reakcia na ostrovoch bola podobná panamskému biskupovi spred 300 rokov: „Všetko je tu hrubé a odpudzujúce,“ zapísal si. „Dymiaca zem.“
plameniak | Foto: archív M. SliackehoBeagle zotrvala na Galapágoch iba päť týždňov, ale Darwin nezaháľal, zbieral vzorky a postupne zmenil názor. Pri potulkách si všimol, že ide o rodiace sa mladé územie sopečného pôvodu. Uvidel napríklad, že na ostrovoch, kde rastú stromy, majú korytnačky dlhý krk a pancier inak vyklenutý, aby dočiahli lístie, na rozdiel od ostrovov, kde ten istý druh iba spása trávu. Všimol si aj 13 variantov pinky, z ktorých má každá iný zobák aj sfarbenie, podľa toho, ako sa živí. Jeden druh, čo žije na opunciách, dokonca odlamuje z kaktusov pichliače a pomocou nich vyťahuje larvy schované hlboko pod kôrou. Podobne sa odlišujú aj ďalšie zvieratá, podľa toho, v ktorej lokalite sa uchytili.
Darwin najprv netušil, čo znamenajú tie malé rozdiely v druhoch. Postupne však prišiel na to, že objavil nie peklo, ale rajskú záhradu, kde sa na malom priestore uskutočňuje niečo, čo už funguje milióny rokov, v celých dejinách života na Zemi. Stvorenie a vývoj foriem života, čiže evolúcia prostredníctvom prírodného výberu. Doma v Británii napísal o tom po návrate niekoľko zásadných vedeckých prác, najznámejšia O vývoji druhov je z roku 1859. Tie po mnohonásobnom overení dnes tvoria základ evolučnej biológie, vedeckého poznania vývoja života na našej planéte.
Ekológia a čo je dobré vedieť pri návšteve
- Galapágy sú celé národným parkom a súčasťou Svetového dedičstva UNESCO
- platia tu prísne ekologické predpisy a obmedzenia. Rybolov je regulovaný, rybárske lode sa postupne prerábajú na výletné a transportné, niektoré vodné športy sú zakázané
- návštevník sa po neobývaných častiach smie pohybovať výlučne s domácim certifikovaným sprievodcom
- turista si nesmie prisvojiť nijaký prírodný materiál, k zvieratám sa môže priblížiť najviac na dva metre, prehliadka batožiny sa koná pri každom vstupe na ostrov aj pri odchode
- návštevnosť je regulovaná
- plastový odpad sa vozí loďami na likvidáciu na pevninu, PET fľaše nahrádzajú vratnými sklenenými, presadzuje sa recyklácia odpadu
Menej známe je, že Darwin je autorom aj niektorých ďalších dodnes platných teórií, napríklad o vzniku korálových útesov, o vzniku humusu, ba napísal aj monografiu o mäsožravých rastlinách, ktoré sám pestoval. Spočiatku písal aj úvahy o Bohu, pretože si uvedomoval, že jeho teória je spoločnosťou vnímaná ako bohapusté kacírstvo a nechcel sa dostať do konfliktu s cirkvou. A navyše – za mladi to býval silne veriaci muž. Postupne však vieru opustil.
Najrýchlejšie vtáky na svete sa môžu utopiť
V strmhlavom lete vyvinie rýchlosť vyše 400 km/h. Živí sa rybami a úlovkami iných vtákov, ktoré si ukradne. Nesmie sa však ponoriť do vody, lebo už nevzlietne a utopí sa,“ rozpráva nám Nelly. Práve lezieme na kolmý breh ostrova North Seymour, kde je ich hniezdisko. Obdivujeme samcov, ktorí lákajú samičky, plachtiace vo vzduchu, nafúknutým červeným hrvoľom. Tento impozantný vták s rozpätím krídiel až dva metre však žije prekvapujúco krátko: len šesť až sedem rokov.
pelikán | Foto: archív M. SliackehoNa ostrove, medzi kaktusmi a stromami s názvom svätá palica (palo santo), ktoré vyzerajú ako sucháre a rozzelenajú sa a rozkvitnú len v období dažďov, žije aj pozemný leguán galapágsky. Je krásne sfarbený, vodu nepotrebuje, živí sa najmä kaktusmi a listami spomínaného stromu, ktorého živica sa používa v domácej juhoamerickej medicíne ako liek. Fregaty a pozemné leguány sa očividne bez problémov znášajú.
Mimochodom, zavčasu ráno na rybom trhu v mestečku Puerto Ayora, na ostrove Santa Cruz, si fregaty napriek svojej povesti zlodejov veľmi neškrtnú. Len posedávajú obďaleč na streche a závistlivo sledujú zástup hnedých pelikánov, ktoré sa spôsobne rozostavili tesne okolo pultu rybárov a čakajú na kúsok vnútornosti alebo inú dobrotu z pitvaných rýb. A dočkajú sa. Rybári im doprajú. Pelikány idú evidentne na nervy aj postávajúcej volavke, ktorá sem-tam niektorého, hoci niekoľkonásobne mohutnejšieho, od závisti ďobne ostrým zobákom. Nevrátia jej to. Sú nad vecou.
Na Galapágoch je perfektne. Človek pri odchode aj poľutuje neboráka Charlesa Darwina, že sa mu tam už nikdy nepodarilo vrátiť…
Unikátne(endemické) druhy zvierat
- Korytnačka slonia a jej 10 poddruhov (populácia postupne klesla z pôvodných 250-tisíc na 3-tisíc, v súčasnosti vďaka ochranárskym opatreniam je ich 30-tisíc
- 4 druhy jašterov: leguán morský, leguán galapágsky, leguán svetlý a galapágsky ružový
- uškatec galapágsky a uškatec morský
- vtáci: čajka lávová, tučniak galapágsky, kormorán g. (nelietavý), kaňa g., volavka g., albatros g., chriašteľ g.
- Darwinove galapágske pinky – 13 druhov
Autorom článku je cestovateľ, publicista a karikaturista Mikuláš Sliacky.
