Z Považskej Bystrice, cez USA do Trnavy. Aj tak by sa dal v skratke zhrnúť životný a profesijný príbeh Zuzany Chase, súčasnej šéfky trnavského závodu spoločnosti Faurecia, v ktorom vyrábajú autosedačky pre jediného klienta – neďaleký závod Stellantis.
O jej ceste do automotive segmentu, náplni práce aj o tom, ako funguje takáto fabrika a od čoho je závislá, sa Zuzana Chase rozprávala s Forbesom začiatkom februára.
Kto je Zuzana Chase (rodená Krajčiová
V tínedžerskom veku sa stala majsterkou sveta v behu na 300 metrov cez prekážky a vďaka tomu získala ponuku na športové štipendium na Coloradskej štátnej univerzite.
Vyštudovala bakalársky program v odbore biznis a ekonomika zameraný na európske štáty. „Bakalára“ má tiež zo španielčiny a ruského jazyka a magisterský titul z odboru medzinárodný rozvoj zameraný na krajiny tretieho sveta.
Rodáčka z Považskej Bystrice sa po niekoľkých rokoch s rodinou presunula na slovensko-české pohraničie, kde žijú doteraz. Tu začala jej kariéra v segmente automotive.
Prešla si manažérskymi pozíciami vo viacerých veľkých fabrikách a od roku 2021 vedie trnavský závod spoločnosti Faurecia Automotive Slovakia s 200 zamestnancami. V decembri minulého roka bola trnavská Faurecia vyhodnotená ako siedma najlepšia zo 67 „sedačkových“ fabrík celej skupiny.
Faurecia má na Slovensku dva „sedačkové“ závody. Aký je výrobný program u vás, v trnavskej fabrike?
My vyrábame sedačky výlučne pre Stellantis, je to náš jediný zákazník a vyrábame ich len do modelu Peugeot 208 (najpredávanejšie auto v Európe za rok 2022, pozn. red.). Náš druhý sedačkový závod v Lozorne je väčší a má aj viac zákazníkov. Má okolo tisíc zamestnancov a vyrába sedačky pre Lamborghini, Porsche Cayenne, Volkswagen Up, Touareg, T6, Audi Q7 a Q8.
Ako takáto úzka spolupráca a výroba pre jediného klienta vlastne funguje? Spomínali ste, že je pre vás špecifické to, že vyrábate systémom „just in time“ a „just in sequence“. Môžete vysvetliť, čo to znamená?
V našom slangu je to takzvaná JIT-ka a JIS-ka. Dalo by sa to vysvetliť aj obšírnejšie, ale zjednodušene to znamená obrovskú dynamiku výroby. Zákazník nám dá len nejaké štyri hodiny dopredu vedieť, čo presne máme pre neho vyrobiť.
Byť automotive dodávateľom je adrenalínový šport. Buď to človek dá a takéto prostredie mu vyhovuje, alebo si povie, že toto mu za to nestojí a už to nikdy nebude chcieť robiť.
Ako sa to dá stihnúť?
Tento výrobný systém je už zabehaný. Samozrejme, máme nejaký výhľad na objednávanie materiálu, máme aj nejaké zásoby komponentov, a teda sme flexibilní. Ale následne máme len takéto malé časové okno, v rámci ktorého to musíme všetko zvládnuť.
A zároveň platí, že keď vyrábame, vyrábame presne v takej sekvencii, ako to zákazník požaduje. A je to presne také, aké to vyzerá – dosť turbulentné a hektické.
Byť automotive dodávateľom je adrenalínový šport. Buď to človek dá a takéto prostredie mu vyhovuje, alebo si povie, že toto mu za to nestojí a už to nikdy nebude chcieť robiť (smiech).
Ak nevyrába zákazník, nevyrábame ani my
Čo sa stane, ak vám linka stojí, ak zákazník v danom časovom období dodanie sedačiek nevyžaduje?
Vždy máme pripravené nejaké záložné procesy, takže z operatívneho hľadiska to, samozrejme, zvládame, sme na to pripravení. Ale faktom je, že na zákazníka sme 100-percentne naviazaní, takže ak nevyrába on, nevyrábame ani my.
Aký veľký je váš závod z pohľadu výroby – koľko sedačiek vyrobíte?
Momentálne vyrábame denne okolo 470 až 560 „car setov“, teda kompletných sedačiek do auta, mesačne okolo 10-tisíc.
Beh cez prekážky
Zaujala ma vaša osobná cesta do automotive priemyslu. Ako to vlastne celé začalo?
Moja cesta začaínala športom. Od piatej triedy základnej školy som chodila na športovú školu a od ôsmej triedy som bola v slovenskej reprezentácii. Robila som atletiku a v tretej triede strednej školy som získala titul dorasteneckej majsterky sveta v rámci Memoriálu Jeana Humberta v behu na 300 metrov cez prekážky.
Celkovo som získala 25 titulov majsterky Slovenska. No a v tom istom roku som dostala ponuku ísť študovať na športové štipendium do USA. Strednú školu som si ešte dokončila na Slovensku, ale potom som sa presunula do USA.
Všeobecne v automotive stále prevládajú muži, ale zvykajú si na nás, hovorí Zuzana Chase. Foto: Miro Nôta Takže, aby som tomu rozumela, po zisku titulu ste dostali viacero ponúk z univerzít v USA?
Áno, ponúk bolo viacero a ja som si vybrala Colorado State University. Na plné štipendium som mala nárok na tri roky štúdia. Potom som získala akademické štipendium.
Ale neštudovala som ani strojárinu ani nejaké technické odvetvie. Venovala som sa ekonomike a biznisu európskych krajín a bakalársky titul mám aj zo španielčiny a ruštiny. V rámci ďalšieho štúdia som potom študovala odbor rozvoja krajín tretieho sveta.
Ale po skončení univerzity ste sa nevrátili hneď naspäť na Slovensko…
Po skončení štúdia som mala nárok na takzvané OPT – optional practical training. Znamená to, že študenti majú možnosť zostať v USA ešte rok po škole a pracovať.
Ja som túto možnosť využila a v rámci toho roka som pomáhala rozbiehať istej organizácii biznis s vývozom CT skenerov a vybavenia pre zdravotníctvo. V tom čase som sa zoznámila aj s mojím manželom. Takže som nakoniec zostala v USA ešte niekoľko rokov a na Slovensko sme sa vrátili až keď sme už mali tri deti.
Medzitým som pracovala v spoločnosti Cintas, ktorá mala asi sto zamestnancov a zaoberala sa výrobou a servisom pracovných uniforiem a rohoží pre firmy.
Ako vybudovať fabriku od základov
Prečo ste sa rozhodli vrátiť?
Bolo to naše spoločné rodinné rozhodnutie. Nie vždy je život v USA ružový, vždy sa tam niečo dialo, niekedy sme mali pocit, že to nie je úplne bezpečné pre deti. Tak sme si jednoducho povedali, že deti chceme vychovať na Slovensku. Bola to naša voľba.
Prišli ste na Slovensko s tým, že ste už vedeli, kde budete pracovať?
V tom čase ešte nie. Mám tri deti, a keď sme sa vrátili na Slovensko, najmladší mal len dva a pol mesiaca. Takže som s ním nejaký čas zostala doma.
Moja prvá práca bola v Dolnom Kubíne v spoločnosti Bourbon Automotive, kde som mala na starosti lakovňu. Potom ma oslovili, či by som nepomohla rozbehnúť spoločnosť v Česku v Červenom Kostelci pri Krkonošiach. Bola to fabrika zameraná na výrobu gumárenských zmesí pre automotive.
Potom som dostala ponuku z Johnson Controls (neskôr sa premenoval na Adient, pozn. red.) rozbehnúť greenfield projekt na Plzeňsku. To bola veľká profesionálna výzva a výborná skúsenosť, tam som bola päť rokov a najali ma medzi prvými.
Bola som zamestnancom číslo štyri. Všetko sa budovalo od základov, vyberala som si vlastný tím ľudí. Samozrejme, mala som zo strany Johnson Controls na všetko podporu. Tá fabrika postupne narástla na veľkosť 1400 zamestnancov.
Stúpanie po kariérnom rebríčku
Odtiaľ ste išli do Faurecie?
Áno, Faurecia mi v tom čase ponúkla divíznu pozíciu, v rámci ktorej som mala na starosti viacero našich fabrík v Česku a na Slovensku. Mojou agendou bol takzvaný Faurecia excellence system, čo je súhrn nástrojov a štandardov, ktorý firme pomáha dosahovať prevádzkové ciele na tej najvyššej možnej úrovni.
Ako ste sa odtiaľ dostali na svoju súčasnú pozíciu?
Bola to taká zhoda okolností. V tom čase bola táto fabrika jednou z tých, ktoré som mala na starosti, a keď odtiaľto odišiel riaditeľ, poprosili ma, aby som ju prebrala ako dočasná šéfka.
To sa aj udialo a po štyroch mesiacoch som sa vrátila na predošlú pozíciu. Ale následne mi ponúkli, či by som nevzala post plant manažérky, a tak ju od apríla 2021 vediem naplno.
Vo Faurecii totiž výborne funguje systém, v rámci ktorého skúsených ľudí a ľudí s potenciálom každé tri-štyri roky niekam posúvajú.
FAURECIA NA SLOVENSKU
Spoločnosť Faurecia Automotive pôsobí na Slovensku od roku 2004 a v roku 2022 sa Faurecia stala spolu so spoločnosťou Hella členom skupiny Forvia, ktorá je globálne siedmym najväčším dodávateľom v automobilovom priemysle.
V roku 2021 vykázala spoločnosť Faurecia Automotive Slovakia tržby vo výške takmer 876 miliónov eur (novšie údaje neboli v čase uzávierky článku k dispozícii).
Vyrába a dodáva automobilové sedačky, interiéry, osvetlenie, výfuky, snímače či pohony a dodáva ich najznámejším automobilkám na svete. Trnavská fabrika vyrába sedačky výlučne pre trnavský Stellantis pre model Peugeot 208, kým závod v Lozorne vyrába sedačky pre Lamborghini, Porsche Cayenne, Volkswagen Up, Touareg, Audi Q7 a Q8.
Takže je možné, že o pár rokov sa zase posuniete niekam inam, hoci aj na iný kontinent?
Aj teraz chodievam napríklad do USA pomáhať s rozbehom fabrík. A Faurecia je viac-menej po celom svete. Čo sa týka možného presunu niekedy v budúcnosti, všetko je možné. Ja som s týmto systémom stotožnená, som na to nastavená. Samozrejme, tu musím povedať, že takto by som nemohla fungovať bez podpory v rodine. Za veľa vďačím môjmu manželovi.
Ženy na čele
Žien v riadiacich pozíciách v automotive segmente asi nie je veľmi veľa, alebo sa mýlim?
Musím povedať, že v rámci Faurecie nie som ani zďaleka jediná žena na takejto pozícii. I keď na Slovensku som jediná. Ale mám kolegyne na podobných postoch v Poľsku, Rumunsku, Česku aj v Nemecku či Španielsku. Všeobecne v automotive stále prevládajú muži, ale zvykajú si na nás (úsmev).
Ako by ste sa opísala ako manažérka?
Osobne verím, že šéf – manažér je len taký dobrý ako jeho tím, a myslím si, že ako manažérka som prístupná, ľudí počúvam a snažím sa ich presviedčať na základe vzájomnej dôvery, nie príkazmi.
Veľmi dôležitá je pre mňa pravidelná a otvorená komunikácia so všetkými zamestnancami firmy. Snažím sa svojim ľuďom zaistiť možnosť rastu a rozvoja v rámci firmy.
Môj štýl vedenia by som opísala ako takzvaný „servant leadership“. V podstate to spočíva v tom, že ako líder sa postarám o svojich ľudí a oni sa potom spolu so mnou postarajú o dosiahnutie vynikajúcich výsledkov našej spoločnosti.
