Zoja Golomboši je Ukrajinka a už dlhé roky aj s rodinou žije na Slovensku. Najskôr sa s manželom a dcérou usadili v tatranskej Štrbe, neskôr sa presunuli do Bratislavy, kde má teraz Zoja aj svoj ateliér a naplno sa venuje svojej práci a koníčku v jednom – tvorí keramické šperky aj úžitkovú keramiku.
Zoja nám vyrozprávala svoj príbeh a spomína, ako si s manželom kedysi privyrábali kreslením obrázkov a portrétov na počkanie. Postupne sa z rodného Kyjeva presúvali po rôznych krajinách strednej Európy, až nakoniec zakotvili v hlavnom meste Slovenska. Dnes sa tu cítia ako doma.
Som šťastný človek. Živia ma tie isté činnosti, ktoré ma bavia.
Ako hovorí : „Ukrajinský základ a slovenská ‚nadstavba‘ sú pre mňa ako dve krídla – rovnako dôležité. Pôsobím v Bratislave, toto mesto milujem, je centrom diania, leží presne v strede česko-slovenského priestoru, odtiaľto je všade blízko.“
Rozhodla mandarínka Darinka
Ste rodáčka z Kyjeva. Kedy ste sa presťahovali na Slovensko a čo vás sem priviedlo?
Začiatok našich zahraničných ciest siaha do deväťdesiatych rokov. Doma sme vtedy s manželom obidvaja učili na umeleckej škole. A na to, aby sme prežitie zimného obdobia ekonomicky zvládli, letné prázdniny sme trávili v okolitých krajinách kreslením obrázkov a portrétov na počkanie. V pobaltských štátoch, v Maďarsku.
Maďari majú umenie veľmi radi a cítili sme sa tam vítaní. Ale len z komunikačných dôvodov to pre nás bolo komplikované. Pamätám sa, keď sme boli v roku 1995 v Ostrihome, hralo tam slovenské rádio a každú chvíľu hrali pesničku o mandarínke Darinke. Bola som nadšená – veď ja tomu všetkému rozumiem! Dívala som sa z ostrihomských kopcov na druhú stranu Dunaja a myslela som si – tam chcem ísť!
Takže ste sa potom presunuli na Slovensko…
Ďalšie leto sme už strávili na Slovensku, naša vtedy sedemročná dcéra bola s nami. Začiatok jesene nás dobehol v podtatranskej Štrbe. Skúsila som sa spýtať riaditeľa tamojšej základnej školy, či by nebola možnosť zapísať do školy našu dcéru – cudzinku a podľa dokladov iba turistku. Pravdepodobne pán riaditeľ vtedy porušil pravidlá, ale jeho odpoveď bola: „Je september, deti musia do školy, ostatné doriešite neskôr“.
Som mu vďačná, tento krok rozhodol o našej ďalšej životnej ceste. Osem rokov sme prežili v Tatrách, neskôr dcéru prijali na umeleckú školu v Bratislave, a tak sme už 19 rokov Bratislavčania.
Najnovšie Zoju láka úžitková keramika. Foto: archív ZG
Nedá sa robiť „na kolene“
Odkedy sa venujete keramike? A čo vás k tejto záľube priviedlo?
Keramika ma sprevádza po celý život, hodiny keramiky som mala už na základnej škole. Nebolo to bežné na všetkých školách, ale práve na našej sme to mali v rámci pracovnej výchovy.
Potom nasledovala stredná umelecká v Užhorode – odbor spracovania keramiky a porcelánu. Mojou diplomovkou bola veľká porcelánová súprava na tému „70. výročie ZSSR“, celá v červených zástavách. Hrozné! Ale témy sme si vtedy nevyberali. A o dva roky už bolo po ZSSR…
Na keramiku ste však nezanevreli, práve naopak, robíte ju dodnes…
Na rozdiel od niektorých iných výtvarných techník, keramika sa nedá robiť „na kolene“. Ale časom, keď sa v prenajatom byte pod kuchynským stolom začali hromadiť sadrové formy, balíky s hlinou a na chodbe sa objavila malá pec, bolo jasné, že potrebujem dielňu. Tá sa čoskoro našla a odvtedy som keramikárkou na plný úväzok.
Sashe mám veľmi rada, je to veľmi živá komunita tvorcov, ktorá sa stále rozvíja. Úspech tejto stránky sa zakladá aj na tom že Sashe je veľmi dobre profesionálne premyslený „user-friendly“ web.
Minimalizmus aj kvety a vtáčiky
Vyrábate pod značkami Rysa a Loris. Prečo ste sa rozhodli rozvíjať dve rôzne značky?
Značka Loris mala svoje začiatky v roku 2013. Rysa sa objavila neskôr a z dosť kuriózneho dôvodu. Mala som v pláne prihlásiť sa na bratislavský Urban Market a zdalo sa mi, že potrebujem vyčleniť z celej svojej tvorby veci, ktoré by štýlovo zodpovedali minimalistickému urban smerovaniu. Jednoduchosť, geometria, žiadne kvietky a vtáčiky. Ale dlho mi to nevydržalo, keď máte kvety v sebe, oni si prerazia cestu.
Neskôr som to prestala štýlovo rozdeľovať a z praktických dôvodov by možno bolo lepšie tieto dve značky zlúčiť. Ale teraz to nie je jednoduché, na Sashe ma poznajú ako Loris, na Instagrame ako Rysa, mám dve umelecké tváre. Ale identita je jedna.
Krehkosť a prírodné motívy sú pre Zojinu tvorbu typické. Foto: archív ZG
Keby ste mali zadefinovať svoju tvorbu, ako by ste ju opísali?
V tvorbe som mala obdobia skúmania rôznych materiálov. Zaujímal ma šperk a práca s kovom, aj sklo, aj textil. Myslím, že všetci tvoriví ľudia sa dajú rozdeliť na dve skupiny. Prvá – človek o sebe vie, že je napríklad hrnčiar. Vie, aké má k dispozícii glazúry, akú hlinu a z toho vychádza. Jeho nové výrobky sú tiež kreatívne, ale všetky vznikajú na hrnčiarskom kruhu a z materiálu, ktorý pozná.
A tá druhá skupina?
Pre ľudí z druhej skupiny je najdôležitejší nápad, pocit, že niečo chcem vyskúšať. A to, čo je už zabehnuté a funguje, prestáva byť zaujímavé. Takýto spôsob umeleckého prejavu je dosť nákladný, stále je treba nakupovať nejaké nové materiály. Postupom času sa pomaly presúvam z druhej skupiny do tej prvej a myslím že je to dobre. Dáva to možnosť pevnejšie stáť nohami na zemi.
Odovzdať nadšenie z tvorby
Kde si môžu ľudia vaše výrobky? Spolupracujete aj s kamennými obchodmi či inými e-shopmi?
Moje výrobky sa dajú kúpiť aj v niekoľkých bratislavských obchodoch, napríklad v Place Store na Hurbanovom námestí, v Twigi na Klariskej. Ale najväčšia ponuka mojich výrobkov je na Sashe.sk. Nie je to iba e-shop, je to veľmi živá komunita tvorcov ktorá sa stále rozvíja.
Úspech tejto stránky sa zakladá aj na tom že je to veľmi dobre profesionálne premyslený „user-friendly“ web. Ani neuvažujem o svojom vlastnom e-shope, taký pohyb zákazníkov, aký je na Sashe, je nedosiahnuteľný. Taktiež rada všetkých privítam vo svojom ateliéri na bratislavskej Patrónke.
Na čom aktuálne pracujete a aké sú vaše kreatívne plány alebo sny?
Značka Loris v predchádzajúcich rokoch predstavovala hlavne šperky z porcelánu. Tieto kolekcie stále vyrábam a sú dostupné. Ale teraz ma láka aj praktická strana keramických výrobkov. Nadčasové veci, ktoré nám môžu slúžiť v domácnosti dlhé roky – hrnčeky, misy, vázy, kvetináče.
Keramika je výnimočná tým, že prakticky nepodlieha zubu času. Jednoducho je to to, čo naši potomkovia nájdu po nás v nezmenenom stave. Je to zodpovednosť, keď sa nad tým zamyslím. Ale, samozrejme, až natoľko sa nezamýšľam. Som šťastný človek, živia ma tie isté činnosti, ktoré ma bavia. Toto nadšenie z tvorby by som chcela sprostredkovať aj ľudom okolo mňa.
