Máš pozornosť ľudí, máš všetko. Kliatba, ktorú pozná každý umelec a marketér, a v dnešnom rýchlom svete si vyžaduje priam magické schopnosti jej čeliť. Málokto vie o nástrahách a pravidlách kreatívneho biznisu toľko ako Michal „Yaksha“ Novotný.
Bývalý thaiboxer, obchodník so streetwear módou či dídžej spolupracoval na zviditeľnení veľkej časti hviezd slovenskej hip-hopovej scény. Rozbehol kariéru megaúspešného newyorského rapera a vytvoril YouTube kanál, ktorý má takmer miliardu videní.
Bývalý CEO hudobného vydavateľstva Def Jam Recordings pre Slovensko a Česko spolupracuje na marketingových kampaniach s najprestížnejšími značkami v biznise a vysvetľuje, prečo už lukratívni zákazníci nie sú len na golfovom ihrisku, ale aj na stredných školách.
Vaša pracovná kariéra, úspechy, ale aj štýl sú veľmi úzko spojené s hip-hopovou hudbou a kultúrou. Vyrástli ste pritom vo Vrútkach a v Martine, kde v tom čase vládol rock, metal a punk. Ako to ide dokopy?
Ja som už bol generácia „skejťákov“. Jazdili sme na skejtoch, skúšali graffiti, počúvali Cypress Hill, Wu-Tang Clan, na slovenskej scéne už fungovali Trosky.
Martin získal veľmi dobré hip-hopové základy vďaka festivalu Nočné vlny, ktorý mal ako jeden z prvých na Slovensku pódium vyhradené pre hip-hop a drum’n’bass a chodili tam aj veľkí zahraniční interpreti.
Ale je pravda, že spolužiaci na „základke“ boli metalisti. Na niektorých školských fotkách to vyzerá, akoby som zablúdil na pohreb – skoro všetci okrem mňa sú v čiernom.
Foto: Miro Nôta
Pôvodne z vás mal byť čašník, za týmto vzdelaním ste sa presťahovali do Čiech. Prečo?
Áno, išiel som študovať na hotelovú akadémiu do Ostravy. Povedal som si, že potrebujem v živote zmenu a presun mi pomôže. Na základnej škole ma zaujímala len hudba, skejt a kamoši. Strednú školu som začal brať vážne. Sadol som si do prvej lavice a okrikoval ľudí, ktorí rušili zo zadných lavíc, presne tak ako predtým ja na základnej škole. Mal som ambíciu usporiadať si život.
Ako?
Vyrastal som v rodine s tromi ženami, spolu so sestrou nás vychovávali mama a babka. Vedel som ich takmer o všetkom presvedčiť, všetko mi prešlo. Ale cítil som, že takto to nejde a potrebujem mantinely. Podvedome som si hľadal nejaký mužský vzor, energiu, tvrdšiu ruku.
Aby ste sa dokázali postarať o rodinu? Mali ste pocit zodpovednosti?
To by som asi romantizoval. Cítil som, že potrebujem vniesť do svojho života disciplínu a pevný režim, ak chcem v živote niečo dokázať.
Nebolo to o tom, že ste videli, ako zle skončili ľudia, ktorí cieľ nemali a prepadli napríklad drogám?
Ani nie, v mojom okolí takí ľudia neboli. No keď som sa po piatich rokoch vrátil z Ostravy domov, mnohých ľudí som našiel na tom istom mieste, kde som sa s nimi predtým rozlúčil. Nikam sa neposunuli. Keby som nemal disciplínu a ambíciu ísť v živote za lepším, skúšať nové veci, asi by som tam bol s nimi.
Kde ste našli „tvrdú ruku“?
Začal som chodiť na thajský box v jednom ostravskom „gyme“. Dostal som sa do mužskej komunity, zažil som si roky tvrdej makačky. Nikdy som sa nechcel s ľuďmi biť, nemám rád násilie. Dôležité bolo len to, aby som mal nad sebou autoritu a získal disciplínu. Napriek tomu ma po čase tréner nasadil aj na profesionálne zápasy. Stále som to bral ako šport a išlo mi to. Vyhral som deväť z jedenástich zápasov, niektoré vysielal Eurosport, takmer všetky uvádzal Ondřej Novotný, ktorý neskôr založil Octagon.
Ani úspechy vás nezlákali k tomu, aby ste pokračovali v kariére zápasníka?
Moje životné prekliatie je, že keď niečo rozbehnem, začne to fungovať a príde úspech, prestane ma to baviť. Cítim, že je čas pohnúť sa ďalej, robiť niečo iné. Tak to bolo aj s boxom. Mlátil som sa v ringu, ale čoraz viac ma bavila hudba, začal som si kupovať platne a chcel som byť dídžej. Z boxu mi ostala len prezývka Yaksha po thajskom démonovi, ktorú mi dal tréner, aby sa lepšie promovali zápasy.
Koľko ste mali rokov?
Okolo osemnásť.
Získali ste vďaka zápasom kontakty, ktoré vám pomohli v ďalšej kariére alebo biznise?
V Ostrave som sa zoznámil s Lenkou Ondruchovou, ktorá tam rozbiehala streetwear predajňu Queens. Veľmi sa mi ten biznis páčil, hip-hopová móda mi bola blízka. Trochu som Lenke pomáhal s obchodom a neskôr jej navrhol franchising. Ona bude rozvíjať značku v Čechách, ja na Slovensku. Dohodli sme sa, a keď som sa vrátil na Slovensko, za úspory z brigád som otvoril predajňu v Žiline. V tom čase som už aj hral ako DJ a organizoval koncerty, takže som vedel značke urobiť reklamu na akciách. Mimochodom, tento rok sieť Queens kúpil veľký teniskový online obchod Footshop.
Aké ste mali čísla?
Dosť to lietalo, ale pre osemnásťročného živnostníka to boli super peniaze. Spomínam si, že za jednu decembrovú výplatu som si kúpil Renault Megane za 150-tisíc korún. Boli sme prvá predajňa s hip-hopovou módou v Žiline a dopyt bol taký dobrý, že o rok-dva vyrástlo v meste ďalších šesť podobných obchodov. Mnohé si otvorili zákazníci, ktorí u nás videli, že to ide, ale neriešil som to. Verím, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. V tom čase som otváral predajňu v Košiciach a snažil sa pochopiť, ako funguje e-shop a ako ho rozbehnúť.
Foto: Miro Nôta
Ako ste sa dostali na hip-hopovú scénu?
Organizoval som hip-hopové koncerty Queens Meydan na podporu značky a robil som na nich aj sólo dídžeja. Postupne som sa dostal do komunity. Získal som možnosť organizovať kvalifikačné kolo pre stredné Slovensko na akciu ArtAttack Freestyle Battle. Ide o slovný súboj interpretov v improvizovanom rapovom vystúpení pred divákmi. Na jedno také finále sa prihlásil Patrik „Radikal“ Šefranko, s ktorým som sa spoznal práve v predajni v žilinskom Queense. Vo finále síce prehral so skúseným Zverinom, ale povedal som mu: „Nevadí, prehral si, ale získal si dídžeja – ak chceš, budem ti hrávať.“ Vzal to a tak vznikla kapela Dramatikz. Postupne sme obišli asi všetky kluby na Slovensku aj v Čechách. Dramatikz bola v tom čase okrem Kontrafaktu jediná hip-hopová kapela, ktorá tu mala kontrakt s veľkým vydavateľstvom Sony Music.
Baví vás vystupovať na pódiu?
Ešte ako sólo dídžej som si úlohu performera užíval, neskôr mi viac vyhovovala pozícia v úzadí. Viac sa mi páčilo byť v exekutíve biznisu a pomáhať rozvíjať kariéru iným interpretom.
Ako ste sa dostali k produkovaniu koncertov?
Dostal som ponuku robiť manažéra kapely Moja reč. V tom čase to bola podľa mňa najlepšia hip-hopová kapela na Slovensku aj v Čechách. Podnikanie s módou ma už po piatich rokoch nebavilo a chcel som sa opäť niekam posunúť. Tak som zavrel predajne a začal som robiť promotéra a manažéra. Založil som firmu „I Love Party Production“ (ILPP) a pod touto značkou som organizoval koncerty skupín Moja Reč a Dramatikz, neskôr pribudli Vec, Rytmus, Majk Spirit a ďalší. Pekne sa to rozbehlo. Po čase som mal na konte kolaboráciu so všetkými áčkovými interpretmi hip-hopu, ktorí v tomto regióne pôsobili.
Aj v Čechách?
Zastupoval som napríklad Bena Cristovaa. Robil som mu manažéra pre Slovensko a pomáhal mu budovať nový imidž, pretože sa potreboval zbaviť nálepky superstaristu. Po čase už toho bolo fakt veľa, v najlepšom roku sme s ILPP urobili 192 koncertov za rok. Stávalo sa, že počas víkendu som bol na dvoch koncertoch osobne a tri som riešil cez telefón.
Ako ste to vnímali z pohľadu stresu a záťaže?
Nezdalo sa mi, že veľa pracujem. Bola to zábava. Mal som dvadsaťštyri rokov a v tom veku má človek iný „drive“, najmä keď robí to, čo ho baví.
Najviac ste sa napokon zviditeľnili zahraničnou spoluprácou. Dotiahli ste sem raperov z New Yorku a jedného z nich spolupráca s vami vystrelila, ako sa hovorí, až ku hviezdam…
Opäť som cítil, že potrebujem nový impulz. Páčilo sa mi, ako k tvorbe pristupujú nováčikovia na scéne. Okrem hudby a príbehu riešili aj to, ako vyzerajú a čo nosia, módu a značky. Bavil ma svieži vietor, ktorý prinášali na scénu napríklad košickí Haha Crew, a začal som s nimi spolupracovať. A práve chalani z Haha Crew mali ambíciu dostať slovenský rap za hranice. Videli sme, že v Amerike fungovali rôzni interpreti z Ázie, Francúzska, Škandinávie… a tak sme verili, že by bolo možné presadiť sa aj so slovenčinou.
Foto: Miro Nôta
Tvorbou v angličtine?
Práveže nie. Chceli ďalej rapovať v slovenčine.
To je dosť odvážne vzhľadom na to, že sa zatiaľ žiadnej slovenskej kapele nepodarilo v Amerike preraziť ani v angličtine.
To je práve ono. Mne sa napríklad veľmi páči francúzsky rap, aj keď neviem ani slovo po francúzsky. Vnímam ho pocitovo, baví ma, ako znie, a vôbec mi nevadí, že textu nerozumiem. Chcel som tej myšlienke pomôcť tak, že pozveme z New Yorku na Slovensko mladých neznámych interpretov s podobným štýlom, aký máme radi, a urobíme spoločné tracky a koncerty. To sa aj podarilo, akurát to vypálilo úplne naopak.
Viac ako Haha Crew to zviditeľnilo vás ako promotéra, ktorý organizuje koncerty v Európe?
Presne. Písalo mi kopec interpretov z New Yorku, že sa im páči, čo robím, a chcú sa stretnúť a spo- lupracovať.
Akú motiváciu má umelec z New Yorku prísť rapovať do Bratislavy, na miniatúrny slovenský trh?
Predovšetkým nás nevnímajú ako Slovensko, ale ako Európu a tá je pre Američanov veľmi atraktívna. Je to synonymum spojenia „koncertovať vonku“. Oveľa radšej budú hrať v Prahe alebo v Bratislave ako niekde v Texase.
Po druhé, v Amerike je v hudbe obrovská konkurencia. Doma ste jeden z desiatok tisíc interpretov, pre nás ste exotický a vzácny.
A do tretice, naši fanúšikovia reagujú na hudbu úplne inak ako Američania. V newyorských kluboch sa postáva. U nás sa ľudia bavia, šalejú, bláznia a skáču. To sa newyorským raperom neskutočne páčilo a doma to každému ukazovali ako obrovský úspech svojej tvorby.
