Do kín práve zamierili dva filmy, na ktorých sa podieľal aj horolezec, dronár, fotograf, vedec a skrátka dobrodruh Petr Jan Juračka. Nie každý by totiž bol schopný natáčať v takých náročných situáciách a podmienkach, aké panovali pri nakrúcaní filmu Civilizace alebo dokumentu o Adamovi Ondrovi.
V rozhovore pre Forbes vysvetlil, do akých extrémov je schopný sa pustiť, že na dokonalé snímky pre National Geographic mu stačí aj lacná kamera alebo fotoaparát a prečo je Island pre fotografa priam pornom.
Extrémy a rodina
Vaším alter egom je prezývka Extrémny fotograf. Čo sú vo vašich očiach extrémne podmienky?
Mal som točiť dokument pre Českú televíziu o práci fotografa a kameramana v extrémnych podmienkach. Takže Extrémny fotograf bol pôvodne len pracovný názov od produkčného, ale zapáčilo sa nám to a začali sme to používať.
Teraz od dokumentu televízia cúvla, no pripravujeme ho ďalej. Budú v ňom veľké výšky, brutálne teplo, ohromné vlhko aj strašná zima. Skrátka situácia, keď už má bežný človek problém s osobným komfortom, nieto aby pri tom ešte fotil.
Pre mňa je extrém chvíľa, keď človek alebo technika dostávajú taký náklad od prírody, že už je to skrátka na hrane. A keď si musím vybrať. Mám pokračovať vo fotografovaní a riskovať svoj život, alebo mám dať prednosť svojmu telu?
Mojím najväčším osobným extrémom bola hora Manaslu v Himalájach. Zvládol som tam natáčať len s malou kamerou, a keď som chcel vymeniť tenké rukavice za hrubé, už sa mi to nepodarilo. Preto som potom takmer stratil cit v rukách. Už je to mesiac a stále to nie je dobré, aj keď sa to pozvoľna zlepšuje. Ešte pred týždňom som nevedel, či sa niekedy vôbec vráti naplno, a bolelo to. To považujem za extrém. Že pre pár záberov riskujem takú daň.
Hora Manaslu je ôsmou najvyššou na svete. | Foto: Petr Jan Juračka
Vďaka týmto schopnostiam patríte medzi špičkových kameramanov outdoorových filmov. Pracovali ste napríklad na filme Civilizace a na dokumente o Adamovi Ondrovi. Súčasne učíte na prírodovedeckej fakulte, ste vedec, otec rodiny a do toho jazdíte na podobné expedície. Ako to stíhate?
Nestíham. Som permanentný nestíhač. Musím mať každý deň rozfázovaný. Ale tento systém ma baví. Expedície, na ktorých fotím a natáčam, sú skôr mojím koníčkom a jedinou chvíľou, keď mám voľno.
A keď sa potom doma venujem deťom, namiesto voľného odpočinkového programu ich väčšinou hrozne unavím, som neustále v pohybe.
Žiť a pracovať v extrémnych podmienkach je pre mňa však životná nutnosť. Ženie ma to dopredu, takto chcem fungovať. Hoci teraz si dávam celkom dlhú pauzu. Ďalšia expedícia je až vo februári a marci.
Cena za expedície
Koľko vaše expedície stoja?
Našťastie ich nie je toľko, keby áno, bol by som už trikrát rozvedený. Ufinancovať sa nedajú, vždy dúfam, že to potom nejako zalepím. Napríklad teraz som 300-tisíc korún v mínuse. Expedíciu do Himalájí totiž platil celú Tráva (český horolezec Ján Trávníček, poz. red.), ktorému to splatím. Je to obojstranne výhodné. Jemu sa oplatí, že tam som, a ja si to vďaka tomu môžem dovoliť.
Financovanie podobných expedícií je náročné a zakaždým to ide z iného zdroja. Niekedy sa podarí získať grant. Alebo to ani nevyjde tak draho.
V marci plánujem prechod najväčšieho ľadovca Európy, tam si zaplatím len letenku. Na samotnom ľadovci už potom človek nemá príliš veľké náklady. Vo februári poletím do Fínska, tam mi zas pomôžu sponzori.
„Film Civilizace je predovšetkým pre diváka, ktorý rád prřemýšľa. A hlavne to neskončí pesimisticky, ako si mnohí myslia,“ hovorí Juračka.| Foto: Petr Jan Juračka
V tejto chvíli je v českých kinách film Civilizace, ktorý bol mojou najdrahšou akciou, v pomere počtu dní a výdavkov. Ak sa nemýlim, celý dokument stál okolo štvrť milióna (korún) na človeka v tíme. Ale tam by sa to snáď malo vrátiť práve zo zisku z filmu.
Ktorá je vaša zatiaľ najúspešnejšia expedícia?
Asi práve tá Manaslu. Pretože sme sa odtiaľ vrátili úplne všetci, čo nie je samozrejmosť. Niektorí ľudia si to tam zle zdravotne odniesli, spadla lavína, zasiahol nás orkán, bola veľká zima. A dostať sa na vrchol bolo takmer nemožné. Z nášho tímu sa to podarilo len jednému. No aj preto to osobne považujem za najúspešnejšiu výpravu.
Klasicky úspešnou expedíciou potom bola napríklad aj tá do Ekvádoru kvôli filmu Civilizace. Všetko vyšlo, ako malo, všetko fungovalo, natočili sme ohromné množstvo materiálu.
Bez prípravy
Ako dlho sa na expedície pripravujete?
Veľkou výhodou je, že stále niekam jazdím. Takže fyzická príprava je permanentná. Keď som liezol na K2, bola to prvá náročná cesta a ja som nebol fyzicky v kondícii. Bol som pribratý, mal som problém s dychom. A teraz po rokoch si môžem dovoliť ísť na podobnú expedíciu takpovediac z fleku.
Predpokladám, že príprave podlieha aj výber tej správnej profesionálnej fototechniky.
Tá je zakaždým iná. Teraz v Himalájach som mal len malý foťáčik – bezzrkadlovku. Stojí okolo 30-tisíc korún. K nej som mal dva najlacnejšie objektívy od Nikonu, ktoré sú neskutočne ľahučké.
„Zo svojich ciest píšem denníky a zdieľam svoje príbehy. Sú v nich emócie a sú popisom toho, ako to vnímam ja.“ | Foto: Petr Jan Juračka
Takže pomer ceny cesty a ceny vybavenia je taktiež extrémne dôležitý. A to mám šťastie, že som ambasádorom Nikonu a súčasne Fotoškody, od ktorých mám k dispozícii drony, takže si môžem vyberať vybavenie, aké chcem.
Výber techniky
Od človeka s vašimi úspechmi by som čakala techniku rádovo v stovkách tisícov. To vôbec nevyužívate?
Keď môžem, beriem si ju tiež. Aj teraz som so sebou mal druhé telo, profesionálny drahý fullframe foťák a kvalitný svetelný objektív. Zostal však v basecampe, do väčších výšok už riešim každý gram, takže radšej volím pohodu tela a nízku váhu vybavenia. Aj tak mi časť techniky museli niesť kamaráti a šerpovia, aby som toho mohol vziať dostatok.
A od toho sa odvíja aj príprava. Jazdím napríklad veľa na bicykli a chodím behať aj s fototechnikou na chrbte. Nie je možné v českých bezproblémových podmienkach fotiť na profesionálne vymakané stroje a potom sa tam hore spoliehať na niečo, čo inak nemávam v ruke. Musím trénovať aj to.
S technikou sa pripravujem aj na to, aby som ju vedel rýchlo vybrať, nastaviť, bol zvyknutý na váhu navyše. A to sa našťastie technológie veľmi vyvíjajú dopredu a materiály sa zľahčujú.
Expedície sú skôr koníčkom než povolaním. | Foto: Karel Wolf
Koľko váži technika, ktorú so sebou beriete?
To závisí od podmienok. V roku 2015 som ešte mal na cesty 26 kíl len v technike. Keď som liezol na K2, ťahal som so sebou navyše 17 kíl. A aktuálne som už na 12 kilogramoch techniky. Samozrejme, ďalším osekávaním to dokážem znížiť. Záleží, ako veľmi čo potrebujem.
Čo považujete za základnú súčasť vybavenia?
Podľa akcie a toho, čo tam chcem robiť. Foťák, ideálne aj druhý. Dva až tri objektívy, skôr širšie sklá a prémiové.
Dôležité sú pre mňa aj drony. Aktuálne fotím najviac s malým obyčajným najlacnejším dronom, pretože má len 249 gramov. A pritom snímky z neho sa dostali aj do National Geographic.
Najúžasnejšie miesta na svete
Kam by ste sa chceli ešte pozrieť a čo natočiť?
Na Antarktídu na tučniakov. A na Havaj a Bora Bora.
Videli ste toho už viac ako väčšina cestovateľov. Ktoré miesto máte najradšej?
Rybník u nás za domom. Je hnusný, je vedľa neho hnusný autokemping a lemovaný je cestou. Lenže som tam doma.
Dobre, dobre. Ešte veľmi rád spomínam na Írsko a Island, to je priam porno pre fotografa. Neskutočné.
„Írsko a Island, to je pre fotografa porno.“ | Foto: Petr Jan Juračka
Čo považujete za najúspešnejší záber?
Fotografie z Islandu z erupcie vulkánu. K tomu sa viaže aj celkom dobrá historka. Po návrate z fotografovania chrliaceho vulkánu som dal fotky na sociálne siete. A oslovila ma známa agentúra s dronmi, či by fotografie nemohla prepredávať. Odsúhlasil som to, pár fotiek sa predalo. No veľký zázrak to nebol.
Pol roka na to bola uzávierka najväčšej svetovej súťaže vo fotografii z dronov. Bolo vždy mojím snom tam zvíťaziť. Rozklikol som ten odkaz, že tam nejaké fotky pošlem. A priamo na úvodnej fotke mali z agentúry zakúpenú moju fotografiu vulkánu. A pritom im tam do súťaže posielali fotky profíci z National Geographic a iné svetové špičky. A oni si vybrali túto moju, a ešte si ju aj kúpili. Takže som vlastne vyhral.
Jedným z Juračkových úspechov je aj fotografická séria Vyšehradu pre National Geographic | Foto: Tomáš Mertlík
Zohratá partia
Okrem fotografovania sa venujete aj kamere. Dve najaktuálnejšie diela sú teraz čerstvo po premiérach, Civilizace a Adam Ondra: Posunout hranice. Pri oboch ste museli natáčať v dosť neľahkých podmienkach. Ako to prebieha?
Tímy sú pri podobných filmoch úplne super. Sme zohratí, skúsení, prostredie je náročné. Každý z nás je dobrý v niečom inom. Napríklad Adama sme natáčali hlavne traja ľudia. Hlavný kameraman Pavel Otevřel je skvelý na kontaktné veci na zemi. Natáča snímky, ako sa večeria, ako sa plánuje, ako sa oslavuje.
Na to ja vôbec nemám cit, keď sa vrátim z natáčania po celom dni vonku, som unavený a nepripadá mi zaujímavé natočiť, ako Adam je. Rovnako je na tom aj Honza Šimánek, ktorý robil druhú kameru vonku. Ja som potom točil skôr zábery prírody a scény z dronu. A preto sme si sadli, ako tím sme perfektne fungovali.
Divák toho dokumentu si pravdepodobne vôbec neuvedomí, koľko to natáčanie stálo peňazí. Česká televízia by bývala oveľa spokojnejšia, keby sme to zvládli za polovičné náklady, pokojne len s polovicou ľudí. My by sme sa však pod to potom nepodpísali.
Perfektné snímky dokáže vytvoriť kdekoľvek. Vo vodách oceánov, v Himalájach aj v Českej republike | Foto: Petr Jan Juračka
Čo máte ďalej v pláne?
Z niekoľkých projektov, ktoré som v poslednej dobe uzavrel, mi budú postupne vychádzať knižky. Na to sa teším. A v pláne mám dve veľké cesty, jednu do Fínska vo februári, druhú na ľadovec v marci.
A písať knižky, uzatvárať výstupy z rozrobených projektov. Okrem cesty do Himalájí budem písať aj pre fakultu jednu prírodovednú knihu.
Absolútny základ všetkého
Kedy stíhate spať?
Práveže spím veľa. To je absolútny základ. Musím. Telo potrebuje odpočinok, aby dokázalo prežiť veľké fyzické výkony. A je dôležité vedieť tiež nespať, keď je to potrebné. Takže trénujem aj to, občas idem cez noc prechod napríklad Krkonôš alebo prejdem cez všetky tisícky v Orlických horách.
Jeden z táborov pri výstupe na horu Manaslu | Foto: Petr Jan Juračka
Skrátka sa musíte vedieť pripraviť na všetko.
Že je spánok dôležitý, sa naučiť dá. Sú však aj veci, ktoré sa naučiť nedajú. A v tom momente potrebujem, aby ma telo podržalo aspoň po tej fyzickej stránke, preto kladiem dôraz na prípravy.
Teraz na Manaslu to bolo chvíľami veľmi zlé. Zo štvrtého do tretieho výškového tábora sme museli stiahnuť niekoľko ľudí, ktorí na tom boli zdravotne zle. A my sme im museli pomôcť dole cez lavínový svah, kde je to rizikové aj normálne. A dva dni pred nami na tom mieste umierali ľudia.
Podarilo sa nám ich stiahnuť dolu, uvarili sme si kávu, objednali sme im helikoptéry a tie ich dopravili do nemocnice. To som bol psychicky na dne, na hlavu to bolo neskutočne náročné. Našťastie som sa mohol spoľahnúť aspoň na svoje telo, že to fyzicky zvládnem.
To sú situácie, keď človek nedokáže byť pokojný, nech sa pripraví akokoľvek. Keď nejde o jeho život, ale o životy jeho kamarátov.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Kristýna Čermáková.
