Najviac si odnesú tí, ktorí prehrajú. Na takomto princípe fungujú experimentálne hry, ktoré sa používajú (nielen) na zefektívnenie práce zamestnancov. Vychádzajú z údajov, podľa ktorých sa človek až 80 percent naučí z toho, čo sám zažije.
Túžbou všetkých poctivých zamestnancov je vynikajúca efektívna práca. Otázkou je, ako možno zefektívniť pracovný výkon? Petr Vyhnálek, spolupracujúci lektor agentúry Personal service, ktorá ako jediná na Slovensku vzdeláva zamestnancov prostredníctvom licencovaných hier, nám porozprával o „zážitkovom vzdelávaní“.
Je založené na osobnej skúsenosti človeka, ktorá ovplyvňuje jeho rozhodovanie. V hre si vyskúša simulovanú situáciu zo života, kde sa prejaví jeho prirodzenosť, odhalia sa jeho silné i slabé stránky. Na základe tohto je uvedomelejší a schopný ovplyvniť svoje zážitky a výsledky aj v bežnom živote.
Petr Vyhnálek vysvetľuje, ako takýto proces vzdelávania vyzerá a aké benefity prináša.
Experimentálne vzdelávanie predstavuje bezbolestnú cestu uvedomenia si svojho rozhodovania a konania. Je určené pre každého?
Hra je pre každého, ale veľmi záleží na tom, ako je spracovaná. Otázne je, či ju bude chcieť hrať každý. Spomeniem napríklad moju nedávnu návštevu Legolandu, kde bolo veľa detí aj starších ľudí. Tam bolo evidentné, že ľudia sú ochotní sa hrať bez rozdielu veku. Záleží však na tom, ako je hra pripravená a aké výsledky má priniesť.
Zažiť to sám
Vyžadovala príprava tejto vzdelávacej hry niečo špeciálne? Čím sa odlišuje od bežného vzdelávania?
Dnes to už nie je také jednoznačné, keďže prvky vzdelávania sa „vpašovali“ do všetkých aktivít. Ak to porovnáme so situáciou pred dvadsiatimi rokmi, v dnešnom vzdelávaní je menej písania a teórie a viac praktických ukážok.
Technológie umožnili do vzdelávania priniesť emócie. Okrem obrázkov, fotografií, schém a grafov sa objavujú videá, interakcie, kvízy, testy. Tým sa vzdelávanie stáva zábavnejším, zaujímavejším a pre ľudí pochopiteľnejším. Experimentálne vzdelávanie je postavené na zážitku.
Zamestnanci sa učia zdolávať prekážky na rôznych úlohách. Foto: archív Petra Vyhnálka
Zamestnanci sa učia zdolávať prekážky na rôznych úlohách. Foto: archív Petra Vyhnálka
Teda ide o experiential – zážitkové vzdelávanie. Len v preklade z angličtiny to znie zvláštne, tak sme to nazvali experimenty. A odlišnosť je v tom, že teóriu hovoríme až na konci. Ľudia sa najprv oboznámia s programom výučby a následne sa látka vysvetlí na príklade.
Experimentálne vzdelávanie sa začína príkladom, ktorý si ľudia sami na sebe vyskúšajú. Z ich zážitkov následne extrahujeme rovnicu. A keďže je to na báze niečoho, čo je „moje“, tak som pripravený tomu veriť.
Bežná výučba je o autorite učiteľa, ktorému uverím, že hovorí pravdu a že mi to na niečo bude.
Dôležitý je pocit zlyhania
K akému príkladu zo života by sme to mohli prirovnať?
Pri jazde autom je škola šmyku super; do prvého šmyku. V okamihu, keď človek dostane prvý šmyk a prežije ho, nikomu sa nič nestane, tak to definitívne zmení jeho pohľad. Je tam silný zážitok.
Z týchto experimentálnych hier si preto, paradoxne, najviac odnášajú tí, ktorí prehrajú. Pretože ich to štve. A už ten pocit zažiť nechcú. Robia všetko preto, aby sa to už nestalo.
Pointou hry je teda experiment. V čom spočíva?
V bezpečnom prostredí nechávame ľuďom možnosť zlyhať. Tieto hry nie sú vytvorené na to, aby ľudia vyhrávali. Sú to hry, v ktorých je nariadené zlyhávanie. Aby ľudia na základe vlastného zlyhania, ktoré uvidia a pocítia, dokázali povedať, čo sa dá spraviť inak, aby sa to už nabudúce nenastalo.
Celý model hry, ktorý je vyťažený z reálneho kontextu, sme zasadili do virtuality – napríklad do púšte, kde nik reálne nemusí chodiť; alebo hráč dostane post v rade Spojených národov a podobne. Tento model správania pripodobníme realite, do ktorej sa ľudia dokážu preniesť.
Aj farebné nálepky a iné rekvizity patria k hre. Foto: archív Petra Vyhnálka
Samostatné uvažovanie bez poučiek
Poďme od príkladov a pointy k podstate a princípu vzdelávania.
Na to, aby sme sa niečo nové naučili, nepotrebujeme vedieť len „ako“, ale tiež musíme chápať „prečo“ a vplyvy s tým spojené. Ak tam tieto dve požiadavky nebudú, tak je človek len cvičená opica. Používa nejaký vzorec preto, lebo mu niekto povedal, že ho má používať.
Do toho, čo robíme, potrebujeme vložiť kritické zmýšľanie. Hovorí o tom aj vzdelávací koncept Bloomovej taxonómie, v ktorom ide o aplikáciu, pochopenie a zapamätanie. Následne o tvorenie, vyhodnotenie a nariaďovanie.
Čo v praxi znamená, že učiteľ v škole vysvetlí žiakom rovnicu, spôsob jej počítania a zapamätania. Druhou možnosťou je viesť žiakov k tomu, aby jednotlivé prvky a situácie vedeli sami analyzovať a vhodne použiť v konkrétnej situácii. A toto je princíp experimentálnej hry.
Nie je sústredená na jednu vec, jedno cvičenie, ale obsahuje viacero prvkov, ktoré musí človek samostatným uvažovaním vedieť skombinovať.
Hry na rôzne situácie
Ide o jeden konkrétny model či hru, alebo je ich viacero a účastník má na výber?
Hier je viacero. My ich používame sedem, s rôznymi témami. Hru vyberá zadávateľ, nie priamy účastník hry. Nedávno nás pozvali do firmy, kde bol bežný účtovník a skladový účtovník, medzi ktorými vládla nevraživosť.
Pre nás bolo dôležité preskúmať, či sa zamerať na obmedzenie zdrojov a nutnosť komunikácie, alebo na budovanie vzťahov a dôvery. Na každú z týchto tém máme iný experiment, ktorý akcentuje niečo iné. Je dôležité pýtať sa, čo zamestnávateľa vedie k tomu, že chce s týmito ľuďmi pracovať.
Keď nám porozpráva, aký problém chce riešiť, výkonnostný tréning spravidla nebýva to najlepšie riešenie. Treba zistiť, ako sa tento problém prejavuje navonok v biznise.
Tiež je dôležité, aby povedal, podľa čoho meria úspech. Toto je niekedy pre ľudí ťažké definovať. A na základe týchto dôležitých informácií vyberieme hru.
Je proces týchto experimentov náročný, treba sa naň nejako zvlášť pripraviť?
Nie. Nik nerobí z ničoho žiadne skúšky. Na záver hry hodnotím skupinu, nie jednotlivca. Ak chce niekto odo mňa hodnotenie ľudí, tak to odmietam, pretože to nie je fér.
Bavíme sa o situácii, ktorá vznikla a o reakcii ľudí na ňu. A tie sú dané skúsenosťami všetkých zúčastnených, ich schopnosťou presadiť sa. Nejde o nijaké osobné hodnotenie či osobné skúšky. Človek na to nepotrebuje nijakú prípravu.
Žiadne dlhé prednášky, na týchto školeniach sa účastníci aktívne zapájajú do diania. Foto: archív Petra Vyhnálka
Čo z toho môže mať firma?
Hlavné prínosy sú pre firmu alebo pre zamestnanca?
Prínosy sú jednoznačne pre účastníka, zamestnanca. Či tieto prínosy dokáže firma vyťažiť, je o práci facilitátora s firmou.
Prínosy pre účastníka sú vyššie než pre firmu, pokiaľ s tým nebude schopná pracovať. To v praxi znamená, že vytvoríme spoločný zážitok. Na to, aby to účastníkov posunulo v osobnom a profesijnom živote vpred, budú musieť svoje skúsenosti pomenovať.
Ak toho nebudú firma a jej manažment schopní a dohodnú si spoluprácu s podporou lektora, môže sa to stať len daňovo uznateľným nákladom, ale nie investíciou.
V Prahe som zažil experiment, v ktorom bolo zapojených asi štyristo ľudí z celej Európy. Na záver riaditeľ firmy previedol výsledok hry do reči biznisu. V jednoduchých vetách ozrejmil, prečo tam jeho zamestnanci vlastne boli.
Hra teda prináša v prvom rade veľa osobných výhod pre účastníkov. Človek môže veľa zistiť o sebe samom. Čo napríklad?
Môže tohto zistiť veľa. Napríklad, ako je na tom so vzťahmi, komunikáciou a dôverou. Aký je rozdiel medzi jeho aktivitou a produktivitou. Aká je jeho rola lídra. Akým spôsobom má prepojiť motiváciu a stimuláciu, kde ide o to, či ľudí motivuje, alebo si ich kupuje.
Každý aspekt programu obsahuje zároveň aj rozpor, do ktorého je človek vrhnutý a hľadá čo najvhodnejšie riešenie. Nik mu nehovorí, ako má situáciu vyriešiť. Má ju vyriešiť, ako chce, v týchto daných konkrétnych podmienkach a pravidlách.
Na základe toho vyhodnotíme, či jeho riešenie viedlo k úspechu. A akým spôsobom možno jeho riešenie modifikovať, aby k úspechu viedlo.
Pani z ulice tromfla manažérov
Aké sú reakcie ľudí, ktorí takúto hru zažili?
Najzaujímavejšou referenciou je, že si to ľudia pamätajú po mnohých rokoch, dokonca aj emócie s tým spojené, ktoré súviseli s ich výhrou alebo prehrou.
Prvýkrát som sa s kolegom manažérom zúčastnil tejto hry v Kanade, spolu s ľuďmi z ulice. Bola medzi nimi pani, ktorá predávala kvety. Na konci hry mala o tretinu bodov viac než my. A toto zlyhanie veľmi bolelo. Dodnes si to pamätám, že pani z kvetinárstva tromfla nás konzultantov z Prahy.
Následne som vedúcich hry vyzval, aby mi vysvetlili, ako sa mám rozhodovať, aby to bolo tak, ako tá pani z kvetinárstva.
Máme viacerých klientov, ktorí sa vracajú s konkrétnou požiadavkou, aby sme pre ich zamestnancov pripravili hru, v ktorej im ich zamestnávateľ doručí „nejakú“ konkrétnu správu. Cenné poučenie z hry však zamestnanci aplikujú nielen do profesijného, ale aj do osobného života.
Autorkou článku je Júlia Kubicová.
