„S otcom sme pochodili všetky hrady na Slovensku. Vzťah ku kultúrnemu dedičstvu mám vďaka nemu,“ hovorí pre Forbes Juraj Hlatký.
S rodinou pôvodne organizovali turistické výstupy na sprístupnené hrady a zrúcaniny. Tie ho pred viac ako 20 rokmi inšpirovali k založeniu unikátneho múzea v prírode – Parku miniatúr v Podolí.
„Pri výstupoch k hradným zrúcaninám som často započul úvahy: ‚Ktovie, ako ten hrad vyzeral predtým,“ hovorí Juraj Hlatký. Ako nadšenca ho táto otázka tiež trápila a rozhodol sa nájsť odpoveď. Vybudoval areál s dobovými rekonštrukciami. Na bývalom školskom majetku, ktorý roky chátral, ich dnes vystavujú 90.
Inšpirácia za hranicami
Miniatúry v parku stavajú v mierke 1:50 a vždy na vedeckej báze. „Pri ich stavbe sme od začiatku využívali pôvodné pôdorysné a výškopisné výkresy. Spolupracujeme s archívmi, Pamiatkovým úradom aj odborníkmi. Veľa vecí čerpáme napríklad z maďarských zdrojov,“ vysvetľuje majiteľ súkromného múzea.
Dobové miniatúry v Podolí vytvárajú na základe pôvodnej výkresovej dokumentácie. Foto: Marek Mucha/Forbes Slovensko
Podobné parky sú podľa neho v Európe celkom bežné. „Na inšpiráciu sme prešli aj parky v iných krajinách. Najväčší podobný park majú vo Francúzsku. Volá sa Mini Chateau. Vždy sme sa porozprávali a poradili aj s majiteľmi,“ hovorí Juraj Hlatký.
„Niektorých možno prekvapí, že nám ochotne vysvetlili svoje technologické postupy a ukázali dielne. Parky miniatúr sú napríklad aj v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Česku a v Poľsku,“ dopĺňa. Na Slovensku však rodina Hlatkých čelila viacerým výzvam.
Tisíce hodín v archívoch
V roku 2000, keď Park miniatúr v Podolí začínali budovať, bola digitalizácia archívov a múzeí v úplných začiatkoch. „Prvé modely sme preto budovali tak, že sme osobne cestovali do archívu Pamiatkového úradu v Bratislave. Tam nám dali rešeršné výpisy o tom, ku ktorým hradom majú aké výkresy. My sme si niečo vybrali a dali sme si na ne žiadanku,“ hovorí Juraj Hlatký.
Vybavenie žiadanky podľa neho trvalo približne týždeň. Potom museli do archívu osobne cestovať znovu, aby sa na výkresy pozreli.
„Ale často sa nám stalo, že výkresy neboli také, ako sme predpokladali. Boli pre nás nepoužiteľné. Vtedy nám neostávalo nič iné, len vrátiť ich a dať si žiadanku na druhé,“ spomína a dodáva, že po rokoch, keď už rodinu v archívoch poznali, sa proces trochu zrýchlil.
Výkresy, podľa ktorých sa dali vytvoriť miniatúry, ručne prekresľovali cez pauzovací papier. „V archívoch sme strávili stovky, možno aj tisíce hodín. Vtedy sme na to nadávali, ale dnes to mám ako krásne spomienky,“ opisuje Hlatký.
Foto: Marek Mucha/Forbes Slovensko (5 fotografie)
„Dnes už je to inak. Teraz napríklad pracujeme na modeli Oravského hradu. Jeho výkresovú dokumentáciu nám v digitálnej podobe poskytlo Oravské múzeum. Mohli sme si ju rovno upraviť a vytlačiť v mierke, v ktorej staviame – 1:50. Celý výrobný proces sa z roka na rok zjednodušuje.“
Vydržia mráz aj horúčavy
Najväčšou výzvou pre Park miniatúr v Podolí je už roky klimatická zmena. Kým iné parky sú v pásmach s menšími klimatickými výkyvmi, v Podolí musia na obrovské teplotné rozdiely pripraviť každý model.
„V Podolí v priemere každú tretiu zimu klesne teplota aj na -20 stupňov Celzia. V lete je tu však na slnku už aj viac ako 40 stupňov. Všetky naše modely umiestňujeme vonku. Ich konštrukčné materiály preto musia byť mrazuvzdorné a elastické,“ vysvetľuje Hlatký.
Pôvodne boli všetky modely betónové, ale aj možnosti materiálov sa podľa majiteľa za 20 rokov veľmi rozšírili. „Dnes pridávame aj odolné plasty, polystyrén, styrodur, ktorý sa bežne používa na zatepľovanie budov. Vplyvom klimatickej zmeny sme museli pri konštruovaní veľa vecí zmeniť.“
S globálnym otepľovaní sa podľa Juraja Hlatkého predlžuje aj sezóna, počas ktorej je sprístupnený verejnosti. „Mávali sme otvorené od apríla do októbra, dnes je to od marca až do začiatku novembra. Závisí to aj od počasia,“ vysvetľuje.
„Na zimu hrady prikrývame, aby sme ich chránili. Ak by sa do ich útrob dostala voda, ktorá by neskôr zamrzla, mohli by prasknúť.“
Lepšie ako pred pandémiou
Ich prvou hradnou miniatúrou bol hrad Branč, ktorý sa nachádza v Myjavskej pahorkatine. Rodina Hlatkých si v tom čase dala záväzok, že k nemu každý rok pribudnú aspoň štyri ďalšie. Aj po viac ako 20 rokoch sa jej ho darí plniť.
„Vďaka tomu, že park stále rozširujeme, sa k nám návštevníci radi vracajú. Mnohí aj pravidelne. Platí, že čím neskôr človek príde, tým lepšie,“ hovorí majiteľ.
Pred pandémiou Park miniatúr ročne navštívilo 30- až 40-tisíc turistov. „Potom nám vypadli najmä školské výlety, ktorých sem vtedy ročne chodilo asi deväťdesiat. A turisti z Česka. Medzi nimi je náš park tiež veľmi obľúbený,“ prezrádza Hlatký, ktorý dnes v múzeu stabilne zamestnáva sedem ľudí.
Tento rok by podľa majiteľa mohla byť návštevnosť parku v sezóne ešte lepšia ako pred pandémiou. Foto: Marek Mucha/Forbes Slovensko
„Vyzerá to však, že tento rok budeme mať lepšiu sezónu ako v období tesne pred pandémiou. Okrem školákov sa k nám vrátili aj seniorské zájazdy. Tí si veľmi vážia, že hrady sústredíme na relatívne malej ploche. Okrem toho, že by ich už nevládali prejsť, oceňujú aj to, že hrady vidia z nadhľadu. Je to úplne iná perspektíva, než keď človek príde do terénu a vidí len obrastený výsek.“
Nadhľad návštevníci parku získajú aj vďaka malej rozhľadni, ktorá je v jeho strede. „Voláme ju Alžbetina rozhľadňa podľa Alžbety Bátoryovej. V roku, keď sme ju postavili, sa však aj nám narodila dcérka Alžbeta. Keď na ňu človek vyjde, má v jednom okamihu výhľad na najviac hradov na svete.“
