Kyjevskú učiteľku v materskej škole Alyonu Savranenko, známu pod pseudonymom Alyona Alyona, nazval časopis Vogue v roku 2019 najnepravdepodobnejšou rapovou hviezdou.
O rok neskôr zaradil americký Forbes charizmatickú raperku s energickým prejavom a textami búrajúcimi nejeden stereotyp na svoj každoročný zoznam inšpiratívnych mladých osobností 30 pod 30.
Dnes ukrajinská rapová senzácia obchádza európske mestá, aby zarobila peniaze na humanitárnu pomoc Ukrajine. „Nechceme nič zadarmo,“ vysvetľovala mi vo videohovore z improvizovaného humanitárneho strediska v jej rodnom meste Baryšivka, kam sa presunula po začiatku ruskej invázie.
Ako to u vás teraz vyzerá? Ste v bezpečí?
Som asi 30 kilometrov od Kyjeva v dedine, z ktorej pochádzam a kde žijú moji rodičia. Teraz som práve v dobrovoľníckom centre, o chvíľu mi začne služba a okolo seba mám veľa krabíc s liekmi, pozerajte (ukazuje mi cez mobil krabice s lekárskym vybavením). Toto je moja súčasná práca, umelkyňou teraz byť nemôžem (smiech).
Foto: Wikimedia v licencii CC BY-SA 4.0Od minulého týždňa sme v Kyjevskej oblasti žiadne zvuky vojny nepočuli, len výbuchy bômb, ktoré zneškodňujú naši vojaci. Teraz to tu pôsobí celkom bezpečne. Samozrejme, to neplatí pre zvyšok Ukrajiny.
Zostať a pomôcť tým, ktorí utiecť nemôžu
Veľa ľudí Ukrajinu oprávnene opúšťa. Vy ste sa rozhodli zostať. Čo vás k tomu rozhodnutiu viedlo?
Je tu toľko ľudí, ktorí pred vojnou ujsť nemôžu. Ja nie som vydatá, nemám deti. Keď ja – mladá silná žena – odídem, čo budú robiť tí, čo odísť nemôžu? Len tu ležať a umierať?
Odísť mi neprišlo správne. Moje miesto je tu, sú tu moji rodičia. To, že ma tu ľudia vidia, je pre nich známka nádeje a motivácie. To, že som ostala s nimi, aj keď som známa a mám peniaze, ľudí motivuje k tomu, aby boli statoční, silní a vzájomne si pomáhali.
„Budem hrať po Európe, aby som na Ukrajinu priviezla peniaze. “
Alyona Savranenko
Teraz čakám, kým sa situácia zlepší a budem môcť odísť a zarobiť nejaké peniaze. Nie všetci tu môžu ísť do práce a naše dobrovoľnícke centrum potrebuje finančné zdroje, aby sme nakúpili, čo treba. Napríklad nepriestrelné vesty.
Ľudia sú tu teraz nesmierne chudobní, pretože stále iba za niečo platia. A ja im nedokážem povedať, dajte mi svojich posledných desať eur.
Takto to vyzerá na mnohých miestach. Takže budem hrať po Európe, aby som sem priniesla peniaze. Prídem s niečím úplne iným, než som robila doteraz, bude tam oveľa viac tanca. Členovia môjho tímu sú však všade možne po svete – snáď sa stretneme a nebudem musieť zháňať DJov (smiech).
Pýtam sa: Čo môžem zmeniť?
Čo vám pomáha prepnúť a byť namiesto raperky humanitárna pracovníčka?
V každej situácii sa sama seba pýtam, čo môžem reálne zmeniť. Som iba umelkyňa, nemôžem zastaviť vojnu. Musím byť prispôsobivá ako voda. Vsiaknuť to do seba a pochopiť, čo to pre mňa znamená. Čo môžem urobiť, aby som niekomu pomohla, aby ľudia okolo mňa boli v pohode a neboli hladní. Toto mi určite pomáha nemať depresiu.
Vidím tu vojakov, ktorí si sem chodia brať lieky. Smejú sa, majú dobrú náladu. Rozprávajú nám zábavné historky. A ja si potom hovorím: Prečo by som nemala byť v pohode? Oni bojujú vo vojne a ja iba pomáham.
Nádej vidím aj v malých deťoch, keď si spievajú alebo kreslia obrázky. Priala by som si, aby vaše deti nikdy nezažili, čo to je vojna. Je to strašné a žiadne dieťa by nikdy nič také vidieť nemalo.
Čítate správy, počujete všetky tie strašné veci od ľudí z okupovaných území. Naozaj nerozumiem tomu, prečo to ruskí vojaci robia. Ako keby boli zhypnotizovaní. Ako môže, preboha, vojak znásilniť ženu? Tvrdia, že prichádzajú s dobrými úmyslami, a tak idú a znásilnia dieťa? Tomu sa nedá rozumieť. Jasné, že existujú napríklad sérioví vrahovia, ale tých je predsa v populácii málo. Ale týchto vojakov je veľmi veľa! Je to strašné.
Zajtra idem na pohreb, zomrelo nám v rodine dieťa. Naozaj neviem, ako sa budem cítiť. Viem, že ten deň príde, stále myslím na to, že nechcem plakať. Vždy sa sama seba pýtam, či môžem pomôcť niekomu, kto je mŕtvy. Za nich sa môžem iba modliť. Ale môžem pomôcť ľuďom, ktorí sú nažive. Keby som bola len smutná, nepomôžem nikomu. A to ma motivuje.
Úprimnú sústrasť. Popisujete strašné veci, napriek tomu z toho, ako o nich hovoríte, cítim hlavne starostlivosť a láskavosť. Predpokladala by som skôr zlosť. Podobne ma prekvapila aj skladba Molytva (Modlitba), ktorú ste vydali na začiatku marca…
Všetci odo mňa čakali agresívny rap, ale ja som nič také robiť nemohla. Na agresivitu nemám priestor, chcem ľuďom pomáhať, nechcem byť naštvaná.
Veľa toho urobiť nemôžem, ale môžem ľuďom povedať, nech sa modlia, že im to pomôže. A je jedno, či ste ďaleko od Ukrajiny, či robíte dobrovoľníka alebo sa „len“ staráte o deti. To je tiež veľmi dôležitá práca. Vždy sa však môžete modliť, vo viere v boha je veľká sila. Keď sa modlíte, máte nádej.
Rap nie je o drogách a zlatých reťaziach
Povedzte mi, ako sa z učiteľky v materskej škole stane najznámejšia ukrajinská raperka, ktorú v roku 2020 zaradil americký Forbes do svojho zoznamu 30 pod 30?
To bolo ohromné, som veľká fanúšička Lizzo a ona sa na tento zoznam dostala rok predo mnou. A potom dostala Grammy, tak som dúfala, že tiež dostanem Grammy (smiech). Nie, vážne, bolo to pre mňa dôležité. Sme s Lizzo vzor a dôkaz toho, že úspešní môžete byť kedykoľvek.
Rap bol dlhý čas môj veľký koníček a v 25 rokoch som konečne stretla ľudí, ktorí mali radi rovnaký rap ako ja a chceli ho so mnou robiť.
Vždy som sa bála vystupovať pred ľuďmi. Aj keď som v tých textoch mala nejaké posolstvo, bála som sa ho zdieľať. Teraz sa nebojím. To sa zmenilo.
Alyona Savranenko
Viete, na Ukrajine si veľa ľudí myslí, že rap sú drogy, zlaté reťaze, graffiti a basketbal. Prenajali sme si iPhone – nikto z nás naň vtedy nemal – a natočili sme video bez tých všemožných rapových stereotypov.
Ľuďom sa to zapáčilo a počas troch dní som bola slávna. Stále som pracovala v škôlke (smiech) a začali za mnou chodiť novinári. Vôbec som vtedy nevedela, čo im mám hovoriť. To si pamätám dodnes.
Sovietska mentalita
Kvôli videu k prvému singlu Рыбки (Rybky), kde ste v plavkách, vás chceli vyhodiť z práce. Učiteľky nesmú byť na verejnosti v plavkách?
Takto to u nás chodí (smiech). Riadi to tam ešte veľa ľudí so sovietskou mentalitou. A Sovietsky zväz hovoril, že učiteľ má byť v uniforme – podobne ako napríklad vojak – a rozhodne by nemal ukazovať nič zo svojho súkromia.
Vtedy som nebola jediná, predo mnou vyhodili z práce učiteľku, ktorá na svojej súkromnej stránke na sociálnych sieťach zdieľala fotku z dovolenky, na ktorej bola v plavkách. Sťažovala sa na súde, ktorý jej dal, samozrejme, za pravdu, ale nakoniec ju aj tak vyhodili.
U mňa to bolo podobné, rodičom môjho žiactva vadilo, že ma ich deti uvidia v plavkách. Pri rybníku to nevadí, ale na sociálnych sieťach áno. A tiež sa im nepáčilo to rapovanie, boja sa, že ich deti kvôli mne napríklad začnú fajčiť (smiech).
Ale chápem, že môj kraj na to ešte nebol pripravený. Postupne sa to mení, v škole máme učiteľku, ktorá rapuje o biológii a robí vtipné videá o zvieratách. Deti to majú rady, pretože hovoria ich jazykom.
Spomínaný singel z vás urobil hviezdu prakticky cez noc. Prečo myslíte, že sa to zrazu podarilo? Zmenilo sa niečo v spoločnosti alebo vo vás?
Vždy som sa bála vystupovať pred ľuďmi. Aj keď som v tých textoch mala nejaké posolstvo, bála som sa ho zdieľať. Teraz sa nebojím. To sa zmenilo. Viem, čo chcem povedať, a keď mi ľudia nerozumejú, snažím sa to povedať inak.
Myslím, že je to aj tým, že si zrazu veľa mladých ľudí začalo viac veriť. A potom uvideli mňa v mojom veľkom tele a prajú mi to, pretože to znamená, že aj oni môžu uspieť. Že môžu byť sami sebou a veriť si.
Urobila som veľa trackov o mladých silných ženách a to majú ženy na Ukrajine rady. Veľa popových pesničiek je totiž len o láske a o vzťahoch s mužmi.
Nemali pesničky, ktoré by hovorili o tom, že ženy sú silné alebo že je v pohode byť, akí ste, že nepotrebujete make-up alebo byť tradične krásna.
Tie ženy predtým rap nepočúvali. Vytvorila som most medzi ľuďmi, ktorí počúvali pop a rap. A určite pomohlo aj to, že som akousi ambasádorkou ukrajinského jazyka a prispela som k tomu, že sa vo svete vie o jeho existencii.
Zámerne som prestala rapovať po rusky a písala texty iba v ukrajinčine. Pred inváziou som často musela vysvetľovať, že ukrajinčina naozaj nie je ruština. Teraz to už všetci vedia.
Odvaha a sebadôvera v nehostinnom svete
Spomínate stereotypné predstavy o kráse. Ako ste našli odvahu a sebadôveru si v tomto nehostinnom svete povedať o slovo? Ako sa to stalo, že ste si povedali: na mne záleží, pre mňa tu musí byť miesto?
Na univerzite sa organizovali akési talentové večierky, kde každý mohol predviesť, čo vie. Ja som tam chodievala rada, pretože mám rada humor, vtipy a tak. A pretože som tučná, tak si môžem robiť srandu sama zo seba a byť ironická – ale nikomu inému by som to nedovolila, poznáte to. Ľudia sa vždy smiali. A potom som raz pri karaoke spievala nejakú pesničku.
Prišla za mnou jedna spolužiačka, také nádherné dievča, čo vyzeralo ako modelka, a hovorila mi: „Alyona, ty si taká cool! Fakt by som chcela byť ako ty!“
A ja na to: „Čože? Pozri sa na seba! Veď si perfektná, to ja predsa nie som, prečo chceš byť ako ja?“
A ona mi odpovedala: „Pretože si ohromne talentovaná a ja mám iba toto telo a to je celé.“
Tak som ju objala a upokojovala ju, že svoj talent ešte len neobjavila.
Foto: Forbes US
Foto: Forbes US
Po ceste domov sa ma kamarátka spýtala, čo by som si vybrala: či sa zajtra zobudiť v perfektnom tele bez talentu, alebo v tom mojom, ale s talentom. Vtedy večer sme sa tomu smiali, ale potom som nad tým premýšľala a nakoniec mi došlo, že by som si zvolila svoje telo a svoj talent.
Jasné, celý život by som sa pokojne mohla naháňať za nejakou dokonalou postavou, už som sa snažila schudnúť mnohokrát, ale nikdy to nebolo dosť. Neustále som myslela len na to, ako vyzerám – a to bolo strašne egoistické. Ja som však chcela pomáhať ľuďom a na to som nemala čas, pretože som v presne v tom momente musela jesť alebo cvičiť. Všetko sa točilo iba okolo mňa.
Tak som sa začala mať rada – taká, aká som. Pýtala som sa sama seba, či chcem byť otrokom svojho tela, alebo pomáhať ľuďom, aby sa mali radi? A začala som o tom aj rapovať.
Veľkosť vám predsa nijako nebráni v rapovaní, alebo v charite, ani mi to nijako nebráni v učení v škôlke. Neviem, v čom je problém (smiech).
Slovo žien
U nás v Česku vo verejnom priestore stále chýba ženská perspektíva. Mám dojem, že sa ženy dostanú k slovu len vtedy, pokiaľ vyhrajú genetickú lotériu a sú krásne, alebo pokiaľ sú úspešné. Ako je to u vás? Máte pocit, že sa niečo mení aj na spoločenskej úrovni?
V minulých rokoch sa toho na Ukrajine veľa zmenilo, ale skôr len v prostredí veľkých miest. Veci týkajúce sa „body positivity“ alebo napríklad ekologických tém síce nájdete v televízii, ale nie je toho toľko, aby mali dosah aj mimo mesta.
Kladným prístupom k vlastnému telu nemyslím, samozrejme, len veľkosť, ale aj to, či si ženy napríklad farbia vlasy. Moja mama ich má úplne biele, čo mi najskôr prišlo zvláštne, ale teraz, naopak, cool.
Určite ako spoločnosť začíname byť viac tolerantní. V budúcnosti sa to podľa mňa bude meniť oveľa rýchlejšie, pretože dnes je veľa ľudí v cudzine, kde vidia, ako iní Európania vyzerajú a hovoria, že vyznávajú iné náboženstvá alebo majú inú farbu pleti… Predtým neboli na zmenu pripravení, ale okolnosti to zariadi.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorkou je Michaela Peštová.
