Vplyvní a bohatí ľudia sa často zapájajú do altruistických činov, pretože trpia spasiteľským komplexom. Je to naozaj problém?
Filantropické aktivity sú často motivované sebeckými úmyslami a nemusíte byť psychológ, aby ste to vedeli. Medzi psychológmi prebieha dlhodobá diskusia o tom, či je „čistý“ altruizmus, teda prosociálne činy, ktoré sú úplne oddelené od osobných ziskov, vôbec možný.
Záchrana života alebo dar pre univerzitu
Je jasné, že darovanie miliónov, aby po vás bolo pomenované múzeum alebo univerzita, nie je stelesnením čistého, nesebeckého altruizmu, najmä ak máte na účte miliardy (a vďaka daru získate daňové úľavy).
Zachrániť svoje deti pred guľkou vyzerá ako lepší príklad čistého altruizmu, no aj tu by sa dalo namietať, že to robíte pre dlhodobé udržanie svojich génov.
Dokonca aj dosť nepravdepodobný, zriedkavý a takmer hypotetický akt obetovania vlastného života na záchranu úplne cudzieho človeka (ktorý ani nie je súčasťou vašej etnickej, vekovej, národnostnej, náboženskej alebo futbalovej skupiny) možno vysvetliť ako extrémny prejav empatie, schopnosti spojiť sa s ostatnými.
No s netriviálnym upozornením, že skupiny s vyšším podielom empatických, prosociálnych a altruistických jedincov prekonajú svojich súperov.
Kupovanie lásky a obdivu
Isté je, že existuje dlhá a bohatá tradícia magnátov, ktorí sa venujú altruizmu. Pred Billom Gatesom, Warrenom Buffettom, Chuckom Feeneym a bratmi Kochovcami tu boli Rockefeller, Carnegie a Guggenheim.
A zdá sa, že konkurenčný altruizmus ide ruka v ruke s radikálnym kapitalizmom a možno má signalizovať vyššie morálne štandardy. Ak hromadenie bohatstva nestačí na získanie lásky a obdivu ostatných, skúste z neho časť rozdať, je tak?
Chuck Feeney. Foto: Forbes.com/David Cantwell
Miliardár Chuck Feeney rozdal väčšinu svojho majetku. Foto: Forbes.com/David Cantwell
Zdá sa to trochu nespravodlivé, že ľudia, ktorí neprispievajú na charitatívne účely, obviňujú tých, ktorí tak robia, že sú motivovaní chamtivosťou a samoúčelnými narcistickými stimulmi.
Veta v štýle: „Nebudem dávať peniaze chudobným, pretože by to bol úbohý pokus cítiť sa dobre sám so sebou alebo prinútiť ostatných, aby ma považovali za štedrého,“ z vás nerobí morálnejších ľudí podľa žiadneho etického kódexu.
A naopak, prečo by sme sa mali zaujímať o potenciálnu motiváciu filantropických miliardárov, ak takýto konkurenčný narcizmus poháňa prosperitu a pokrok, alebo aspoň zmierňuje bolesť a utrpenie iných? Falošný altruizmus – ak to tak chcete nazvať – je určite lepší ako úprimná lakomosť…
Kto je štedrejší?
Ako by sa dalo očakávať, vedecké štúdie ukazujú, že altruizmus je často motivovaný súťaživosťou a snahou o zlepšenie postavenia, ako aj túžbou vyzerať dobre pred ostatnými.
Analýza veľkých databáz naznačuje, že približne 21 % darov sa poskytuje anonymne, ale iba 2,3 % nemožno pripísať egoistickým cieľom (napr. reciprocita, sebaodmeňovanie, vyhýbanie sa sebatrestom, daňové stimuly).
Aj verejné prejavy spolupráce posilňujú reputáciu darcu, najmä ak prispieva zo svojho. To je dôvod, prečo budeme pravdepodobne považovať Charlesa Francisa Feeneyho, ktorý daroval 6,3 miliardy dolárov a nechal si s manželkou rentu v hodnote 1,5 milióna dolárov, za štedrejšieho ako Bill Gates, ktorý daroval 50 miliárd dolárov, no zostal mu 130-miliardový majetok.
A prečo sa nám pravdepodobne zdajú obaja štedrejší ako Jeff Bezos, ktorý daroval 0,7 % svojho majetku (vlani to bolo 1,5 miliardy dolárov z čistého majetku 211 miliárd dolárov).
Narcizmus vs. altruizmus
To znamená, že bez ohľadu na motívy a zámery, ktoré, priznajme si, je vždy náročné vyhodnotiť (v neposlednom rade preto, že ľudia klamú aj sami seba a racionalizujú svoje činy podľa samoúčelných motívov), existujú výrazné individuálne rozdiely v altruizme, ktorý je možné predpovedať na základe miery narcizmu.
Ukazuje sa, že čím viac sebecký a megalomanský ste, tým menšiu láskavosť od vás môžeme očakávať. Vzťah medzi narcizmom a mierou altruizmu je slabší, ako by sa dalo očakávať. Možno preto, že narcistickí jedinci sa snažia pôsobiť príjemnejšie a štedrejšie, než akí reálne sú.
Štúdium morálky a morálnych zámerov je v mnohom zložité a problematické. Keď posudzujeme iných ľudí, vrátane slávnych vodcov (napr. Reagan, Mandela, Thatcher a Trump), je ťažké nájsť jednomyseľnú zhodu o ich činoch, nehovoriac o ich zámeroch.
Sú ich rozhodnutia morálne dobré? Aké sú ich motívy? Je lepšie mať dobré úmysly, ale škodiť, ako mať škodlivé úmysly, no náhodou robiť dobro? A keď sa posudzujeme, existuje takmer všeobecná tendencia považovať sa za etickejších, morálnejších a prosociálnejších, než v skutočnosti sme.
Článok vyšiel na Forbes.com a jeho autorom je prispievateľ Tomas Chamoro-Premuzic.
