Klimatická zmena, covidové opatrenia, očkovanie a teraz aj vojna na Ukrajine. To všetko sú témy, ktoré majú konfliktný potenciál. Ako sa o nich môžeme spolu rozprávať bez hádok a konštruktívne? Zhovárali sme sa o tom so Zuzou Fialovou, sociologičkou a odborníčkou na komunikáciu v konflikte.
V článku sa dočítate:
- Či a ako otvárať konfliktné témy v bežnej komunikácii?
- Majú verejne známe osobnosti povinnosť vyjadriť svoj názor?
- Prečo je aj dobre vyargumentované presviedčanie druhej strany odsúdené na neúspech?
- Ako môžeme o konfliktných témach komunikovať bez hádok?
- Čo robiť, keď sa vzťahy pokazia do takej miery, že príbuzní či kamaráti spolu nekomunikujú.
Ako je to s rozhovormi o potencionálne konfliktných témach? Rozprávať sa o nich a prezentovať svoj názor, alebo je lepšie tieto témy vôbec neotvárať?
Toto klbko treba rozmotávať postupne. Na začiatku je vždy moje vlastné vedomé rozhodnutie, či do takejto komunikácie vôbec chcem ísť. A je úplne v poriadku si v určitom kontexte alebo v konkrétnej spoločnosti povedať, že sa nechcem konfrontovať a nechcem prezentovať svoje názory.
Ako môže vyzerať takýto kontext alebo situácia, v ktorej si povieme, že do diskusie nejdeme?
Napríklad vtedy, keď predpokladám, že by takáto komunikácia mohla spôsobiť nejakú výbušnú situáciu a ja nemám kapacity ju v tom momente zvládnuť. To môže nastať, ak som napríklad nevyspatá, unavená, mám pred sebou dôležitý deadline a riešim úplne iné veci.
Povedzte to priamo
Takže sa rozhodnem, že do tej diskusie v tej chvíli nevstúpim. Ako môžem toto svoje rozhodnutie oznámiť svojmu okoliu?
Ak už dopredu viem, že by som nebola dostatočne trpezlivá a v pohode, aby som tú situáciu vedela zvládnuť, je lepšie povedať na rovinu: „Nie, nechcem sa o tom baviť. Prepáč.“ A môžem aj dodať, popísať to: „Som unavená, je to momentálne nad moje sily, môžeme sa o tom porozprávať inokedy, keď bude väčšia pohoda.“
Treba však brať do úvahy aj iné faktory, ktoré môžu celú diskusiu eskalovať. Nemusí ísť čisto len o moje rozpoloženie, ale aj napríklad vzájomné nesympatie s konkrétnym človekom. Prípadne s ním riešim okrem toho aj iné problémy a nemám dôvod začínať takéto ťažké témy.
Alebo vidím, že ten druhý aktuálne nie je úplne vo svojej koži. Vtedy je tiež vhodné sa sama pre seba rozhodnúť a komunikovať toto rozhodnutie, či tieto témy otvárať budem alebo nie.
A čo robiť v prípade, že sa v konfliktnej situácii už nachádzame? Napríklad preto, že sme podcenili svoje kapacity, alebo sme si to ani neuvedomili a zrazu sme v nej?
To je podobné. Aj v takejto situácii je dôležité dovoliť sám sebe tú konverzáciu ukončiť. Keď sa zrazu ocitnem vo víre argumentov a sledujem, že ma to začína vytáčať, že idem do reakcií, s ktorými nie som úplne stotožnená, aj v takom prípade si stále môžem zvedomiť to rozhodnutie ukončiť konverzáciu.
Napríklad: „Vieš čo, nemá to teraz zmysel, vrátime sa k tomu niekedy inokedy. Alebo možno aj nie. Nechajme to teraz tak, premyslime si to obidvaja a uvidíme.“
Výbušné témy a známe osobnosti
V tejto súvislosti mi napadá niekoľko prípadov verejne známych osobností, ktoré sa k takýmto témam vyjadrujú zdržanlivo, prípadne sa odvolávajú na to, že ide o ich súkromný názor, ktorý nechcú verejne prezentovať. Môžu aj povedať, že sa k téme vyjadrovať nechcú?
V týchto prípadoch je to trochu ošemetné. Väčšina známych osobností je známych aj preto, že chcú takými byť, chcú byť videní. Podľa mňa si teda nemôžu vyberať len hrozienka z koláča, teda že budú na výslní len vtedy, keď im to vyhovuje, keď napríklad oslavujú nejaké víťazstvo.
Tým, že títo ľudia sú vystavení verejnej pozornosti, myslím si, že majú istú morálnu povinnosť si názor vytvoriť a aj ho prezentovať. Samozrejme, aj z ich strany je úplne korektné povedať, ak ich osloví reportér, že si to chcú premyslieť a následne navrhnúť spojenie o pár minút alebo aj dní.
Nikto, pokiaľ nejde o dôležitých predstaviteľov štátu alebo zodpovedného úradu, nemá povinnosť reagovať okamžite.
Takže je dôležité, aby aj verejne známe osobnosti jasne a verejne vyjadrili svoj názor na konfliktné témy, ak sú k tomu vyzvané?
Myslím si, že ak som verejne známou osobou, mám aj určitý vplyv na ľudí, ktorí ma sledujú. Nemôžem sa teda z tejto povinnosti vyzúvať, vnímam to potom skôr ako znak zbabelosti a nezodpovednosti.
Na druhej strane to neznamená, že musím mať úplne vyhranený názor, že musím proti niekomu štvať ostatných alebo sa podpisovať pod konkrétneho politika.
Či už ide o klimatickú zmenu, vojnu alebo o očkovanie, môj názor môže byť postavený aj na tom, že uznám, že to nie je jednoduché a že chápem aj rôzne pohľady na vec. Môj názor tak môže byť niekde v odtieňoch sivej, ale mala by som ho ako verejne známa osobnosť vysloviť.
Zuza Fialová, sociologička a odborníčka na komunikáciu v konflikte. Foto: Zora Paulíniová
Nesnažte sa druhého zmeniť
Stáva sa, že vnútorne s niekým nesúhlasíme, sme presvedčení, že podľahol dezinformáciám alebo propagande a cítime, že potrebujeme toho druhého presvedčiť, ukázať mu tú našu pravdu. Ako komunikovať v takomto prípade?
Keď sa už rozhodnem ísť do konverzácie s človekom iného názoru, tak ten druhý krok by mal byť, že si ujasním cieľ, ktorý sledujem. Prečo sa chcem s tým človekom o tomto rozprávať?
Úplne najhorším cieľom je, že sa rozhodnem toho druhého zmeniť a ukázať mu, že ja mám pravdu a on sa mýli. Ak si takéto presvedčenie alebo cieľ v sebe priznám, je potrebné ho korigovať. Nikdy sa nikto nezmenil po jednom rozhovore. To sa jednoducho nestane.
Aké ciele sú konštruktívne?
Legitímnym cieľom môže byť snaha o pochopenie toho druhého alebo porozumenie tomu, ako sa vlastne dopracoval k svojmu názoru. Boj totiž nastáva vtedy, keď sme presvedčení, že máme lepšie informácie ako ten druhý.
Napríklad z titulu svojho veku, postavenia, vzdelania alebo nejakého statusu sa snažíme diktovať tomu druhému, čo si má myslieť. To nefunguje. Funkčnou stratégiou je ísť do toho rozhovoru s tým, že ten druhý má síce mylné názory, ale budem ho počúvať a budem skúšať porozumieť tomu, ako sa k nim dopracoval, čo je v podhubí tých názorov.
Dialóg a budovanie vzťahu
Tvrdé presviedčanie druhej strany teda nemá význam. Ale čo je výsledkom diskusie, ktorá je založená na počúvaní a porozumení druhej strany, aký je hlavný cieľ tejto komunikácie?
Ten cieľ si potrebujeme definovať sami pre seba dopredu. Povedať si, že prečo vlastne do toho idem. Môže to byť napríklad aj to, že s druhou stranou mám nejaký vzťah, je to môj kamarát, rodina. Môže to byť niekto, kto mi je blízky a je pre mňa dôležité sa o veciach rozprávať.
A aj keď spolu nesúhlasíme, záleží mi na tom, aby ten vzťah pretrval. To, samozrejme, neznamená, že mám klamať, podriaďovať sa jeho pohľadu na vec alebo popierať to, čo si myslím. Je to o budovaní toho vzťahu.
Takže komplikované témy vyžadujú určitú hĺbku vzťahu?
Do takýchto ťažkých diskusií môžem vstúpiť vždy len na báze nejakej dôvery. A to môže byť aj s človekom, ktorého vidím prvýkrát v živote. Poviem príklad. Aktuálne robím u nás v obci humanitárnu zbierku pre Ukrajinu.
Prichádzajú tam rôzni ľudia, ktorí niečo chcú priniesť. Jeden donesie taštičku so špagetami, iný plné auto obrovských balíkov. Tí ľudia však vždy majú potrebu niečo povedať k vojne a tie názory sú veľmi rozmanité. Aj keď sa vidíme 5 minút a možno sa nikdy znova nestretneme, už len to, že prišiel a prispel, je určitý základ na budovanie toho vzťahu.
Ako vieme budovať dôveru a vzťah pri takom krátkom stretnutí?
Už v takom krátkom čase viem s tým človekom nadviazať kontakt typu: „Ďakujeme vám, že ste prišli, budeme radi, keď ešte niekedy prídete alebo sa do niečoho zapojíte.“ Už to je niečo, na čom vieme budovať, že sa vieme spojiť, aby sme niekomu pomohli. Na základe toho si môžeme aj spoločne povedať, že vojna je zlá.
Nemusíme ísť v tej chvíli ďalej, že kto za to môže alebo či sa tomu dalo predísť. Už zhoda na tom, že vojna je zlá, to je ten základ, ktorý máme spoločný. Nie sme na nejakej teoretickej alebo analytickej úrovni, sme na tej ľudskej úrovni, kde riešime balík špagiet pre niekoho, kto je hladný, a od toho sa vieme ďalej odraziť.
Hádky ako dôsledok strachu
Čo v prípade dlhodobých, rodinných či priateľských vzťahov?
Tam viem budovať a rozvíjať vzťah na základe niečoho, čo máme spoločné, napríklad záujmy, spoločné hodnoty alebo zážitky z minulosti. Od toho vieme odvíjať ďalšiu komunikáciu a hľadať to, na čom sa vieme zhodnúť.
A potom, samozrejme, priznať si oblasti, v ktorých sa zhodnúť nevieme. Ale aj v nich určite vieme nájsť nejaké základné zhody. Napríklad, že každý sa bojí, keď je vojna. Všetci sa bojíme, len u každého sa ten strach prejavuje inak.
Aj klimatická kríza vyvoláva strach, je to niečo nové, abstraktné, ťažko uchopiteľné. Bojíme sa a reagujeme rôznymi spôsobmi.
Konflikty teda môžu byť výsledkom nášho strachu a toho, ako ho spracúvame?
Strach môže byť veľmi racionálny, napríklad založený na obavách zo zdražovania a zhoršenia ekonomickej situácie. Ale môže byť aj globálny alebo priamo až existenciálny. Na strach reagujú ľudia rôzne. Niekto je podráždený, niekto plače, niekto „zamrzne“ a nie je schopný robiť žiadne rozhodnutie.
Poznala som ľudí na Ukrajine, ktorí po vojne v Donbase dva roky žili v cudzom meste „na kufroch“, nechceli si kúpiť v dočasnom byte ani stoličku, lebo si neboli schopní pripustiť, že sa už nikdy nevrátia do zničeného domova.
A niekto sa bráni útokom. Tá agresivita sa môže zdať nespravodlivá a surová, ale je to obranná reakcia. Veľakrát ju pomôže zmierniť to, ak vyjadríme pochopenie pre tie pocity.
Vystrkovanie tykadiel
Ako môžeme hľadať zhody a ako komunikovať v situáciách, keď sa sami obávame vážnych dôsledkov nejakej krízy na náš život?
Napríklad ma môže nahnevať, že niekto rúbe les, prípadne tam robí niečo, čo mne sa nepáči. To je v kontexte môjho strachu spojeného s klimatickou krízou zlý krok. Ak o tom diskutujem s niekým, kto má na to iný názor, môžeme hľadať zhodu napríklad v tom, že nie je správne, ak sa konkrétne aktivity robia bez toho, aby sa k tomu ľudia mohli vyjadriť.
Iný príklad, spojený s pomáhaním. Ľahko sa zhodneme napríklad na tom, že pomáhať je potrebné tam, kde ten človek pomoc víta, súhlasí s ňou a dostane to, čo potrebuje. Nie to, čo ja si myslím, že potrebuje.
Keď sa zhodneme na tomto, až potom môžeme skúšať vystrkovať tykadlá a pomaly sa dostať k ťažkým veciam. A keď narazíme na strop, tak si povedať, že tu sme skončili a nabudúce sa možno posunieme ďalej.
Takže vlastne platí paradox, že keď nemáme v úmysle meniť toho druhého za každú cenu, môžeme sa aj vzájomne niekam ďalej posunúť vo vnímaní?
Presne, keď nemáme ambíciu toho druhého zmeniť, tak viem prijať, že aj on mi niečo otvoril. To je ďalší dôležitý bod. Keď idem s niekým do konverzácie, netreba čakať, že iba ja budem vypočutá.
Ale ísť do toho s otvorenosťou, že aj tá druhá strana mi môže priniesť nejaký nový pohľad, ktorý som dovtedy nemala. A to funguje obojstranne.
Navzájom sa obohacujeme
Vieme si tento princíp ukázať na nejakom konkrétnom príklade?
Napríklad môžem mať veľmi vyhranený názor na elektromobilitu ako spôsob riešenia klimatických zmien a môžem si myslieť, že je to celé nezmysel. Je to drahé, stojí to veľa materiálov a energie a celé je to podľa mňa kontraproduktívne, pokiaľ sa na to dívame z dlhodobého hľadiska.
A potom sa rozprávam s niekým, kto pracuje v automobilovom priemysle. Ten mi porozpráva o aktuálnych trendoch, že tieto elektrické autá si kupujú podnikatelia, ktorí zabezpečujú rozvoz v určitých ohraničených lokalitách. Keď sa nad tým zamyslím, dáva zmysel, že v tomto segmente je takéto riešenie ekologickejšie.
Jedno elektrické auto nahradí množstvo naftových a tým, že si nepôjde každý zákazník vyzdvihnúť svoje ponožky niekam do obchodu, ale kúpi si ich cez internet a to elektrické auto ich rozvezie po meste, môže to byť pri istých parametroch riešenie.
Rozumiem, je to aj o vzájomnom obohacovaní…
Áno, keď sa vzájomne počúvame, vieme si obohatiť svoju obsahovú úroveň. Nikto nie je odborníkom na všetko. Napríklad profesor a vážený odborník na pôdy a krajinu sa môže stretnúť so zanieteným záhradkárom, ktorý dokáže priniesť do diskusie úplne iný aspekt.
Aj ten vedec si potom môže povedať, že z tohto hľadiska sa to neskúmalo a toto som si neuvedomil. Vtedy je tá diskusia reálna, naozajstná a tie strany to cítia.
Zabúdame počúvať
Akú rolu v diskusii hrá naše vystupovanie?
Tá druhá strana vždy cíti, či vystupujem ako autorita a chcem toho druhého poučiť o správnom názore, alebo či je to partnerstvo, či je to naozaj rozhovor. Keď sa napríklad rozprávame s tínedžerom a máme pocit, že hovorí hlúposti, lebo má tie svoje nezrelé názory, tak on vidí, že ho neberieme vážne.
V takom prípade ho v živote nepresvedčíme, že by sa na nejaký problém mohol pozrieť inak. Ale keď ho vypočujeme a necháme rozprávať, tak niekedy aj on sám príde na to „naše“ riešenie. Ale ak si na to príde sám, svojou hlavou, tak je to výborné.
Základom každej komunikácie je teda počúvanie…
To nám podľa môjho názoru často chýba. Máme potrebu argumentovať, prezentovať sa, vyjadriť svoj názor. Ak sa pozrieme na rôzne školenia, napríklad v biznise, je to stále o tom, ako dostať svoje názory von, do spoločnosti, ako byť vnímaný a vypočutý.
Ale asi nikde vás nenaučia počúvať. Ako byť vnímavý k druhým, ako si všímať ich pocity, názory a emócie a ako s nimi ďalej pracovať. Pre rovnocenný dialóg je schopnosť počúvať úplným základom, bez toho sa ďalej nepohneme.
Naladiť sa na seba
Tá snaha teda musí byť na oboch stranách? Predpokladám, že nestačí iba na jednej strane, že by sa ten druhý prispôsobil.
Áno. A niekedy len stačí rozprávať menej. Často sme totiž takí sústredení na svoje argumenty, že nemáme priestor na počúvanie toho druhého. A snažiť sa niekomu niečo vysvetliť podľa seba, to nefunguje. To idú obe strany proti stene, lebo často robia to isté.
Potom prebiehajú dva paralelné monológy a dialóg nie je možný. Niekedy je lepšie na začiatok si len tak sadnúť a rozprávať sa o neutrálnych bežných veciach. Naladiť sa na seba. A potom aj tá ťažšia diskusia ide ľahšie.
Tak sa to, pokiaľ viem, robilo tradične v krajinách Orientu. Pred dôležitým stretnutím, vyjednávaním, si strany sadli a dve hodiny pili čaj. Budovali si tak vzájomne dôveru a samotný kontrakt už potom vyjednali za päť minút.
To si v súčasnej rýchlej dobe ani neviem predstaviť.
Naša kultúra je postavená na racionálnych argumentoch a často je vyjednávanie postavené na dohadovaní konkrétností, detailov, napríklad presného znenia paragrafov, definovanie úrokov a podobne. Ale žiadny paragraf nás neochráni pred zradou, pokiaľ tam ten vzťah vybudovaný nebude.
Samozrejme, vždy riskujeme, ale ak nezačnem tomu druhému dôverovať, tak nikdy žiadna zmluva nebude perfektná. Budeme sa trápiť, súdiť a bude to nakoniec zlé. Možno to znie slniečkarsky, ale aj v biznise sa to osvedčuje.
Hľadajte to, na čom sa zhodnete
Ako to celé vieme preniesť priamo do súvislosti s vojnou na Ukrajine a spoločenskej reakcie na ňu?
Táto vojna je tiež skúškou. Alebo si dôverujeme aj medzi štátmi, aj politici, aj my ľudia navzájom, alebo sa nám to všetko rozpadne.
Konšpiračné weby a dezinformačné prostriedky majú za cieľ zasiať nedôveru medzi ľudí. Keď sa budeme vzájomne podozrievať a veriť nejakým abstraktným klamstvám, nebudeme schopní budovať ani dôveru, ani vzťah, ani dialóg.
No ako komunikovať v prípade, že tá otvorenosť počúvať, budovať vzťah, dôveru a viesť rovnocenný dialóg chýba?
Ak tam tá otvorenosť počúvať nie je, je možno lepšie takých ľudí skúsiť vystaviť nejakej skúsenosti. Ani nie argumentom, tie nefungujú, ale skúsenosti, emócii, sprostredkovať stretnutie s človekom, ktorý je živým príkladom niečoho.
Vždy sa dá, samozrejme, povedať, že to je výnimka, ale všeobecne je to takto. Asi nikto sa nebude tešiť, že druhému človeku padajú bomby na dom, že niekde zomierajú ľudia, vojaci. To sú také základné veci, na ktorých sa zhodneme, a potom až skúšať ísť ďalej.
Ale čo ak sa diskusia preklopí do roviny hľadania vinníkov?
Ak jedna strana začne hľadať vinníkov a hovoriť, že nebyť tých a tých, tak by sa to nestalo, tak sa vrátiť zase naspäť. Že momentálne máme situáciu takúto a musíme sa s ňou nejako vysporiadať. Napríklad tým, že pôjdeme niekomu skúsiť pomôcť, alebo seba ochrániť, pripraviť, odviesť to celé do tej praktickej roviny.
Spýtať sa toho človeka, ako by zareagoval, ak by ho niekto poprosil o pomoc, ak by napríklad prišla rodina z Ukrajiny, či by ich odmietol ubytovať. Nie s cieľom manipulovať tých ľudí, ale skúšať naozaj bazálne veci.
„My sa nemusíme zhodnúť na tom, kto tú vojnu zavinil, ale vieme sa zhodnúť na tom, že tá vojna je zlá. A tam skončiť.“
Ukončiť to s tým, že máme každý iné zdroje a iné názory, ale obaja vieme, že to, čo sa deje, nie je dobré. A to pre nikoho. Teraz môžeme premýšľať, ako z toho von.
Frustrácia na sociálnych sieťach
A ak tá diskusia naozaj nikam nevedie? Nedôjde síce k veľkej konfrontácii, ale obe strany ostávajú so svojím názorom a napriek snahe sa nikam sa neposunuli?
Áno, niekedy sa ďalej neposunieme a tak to aj treba prijať. Aj to je umenie. Zmieriť sa s tým a počkať, možno to neskôr skúsiť znova. Byť trpezlivý. Ambícia zmeniť toho druhého nemá absolútne žiadny zmysel.
V tejto súvislosti sa mi vybavili rôzne diskusie na sociálnych sieťach, kde sa ľudia na tieto témy často vyjadrujú. Predpokladám správne, že ani v tomto prostredí nemajú úmysly niekomu niečo vysvetliť veľký úspech?
Sociálne siete sa často stávajú smetným košom našich emócií. Prídeme nahnevaní z práce a máme tendenciu si to vyventilovať práve v internetovej diskusii. Máme chuť to tam všetkým vytmaviť, ukázať a často nejdeme ďaleko ani po škaredé, ubližujúce slová.
„Sociálne siete celkovo nie sú dobrá platforma na dialóg, lebo tam sa vytráca ten vzťah. Diskutujeme bez toho, aby sme poznali históriu toho človeka, pocity a jeho motívy, dôvody, prečo do tej diskusie vstúpil. S vyliatou frustráciou navyše nevieme pracovať online. Vieme s ňou pracovať len v reálnom živote a vzťahu.“
Komentáre, odkazy sú často krátke a z ich formy niekedy nie je možné s určitosťou povedať, že čo je irónia, čo vtip, čo vážny príspevok.
Uzatvorení v bublinách
V čom presne je to iné?
Človeku, s ktorým sa rozprávame a má takúto ťažšiu chvíľu, vieme ponúknuť inú tému, sadnúť si, dať si čaj, čokoládu. Až neskôr sa opäť môžeme vrátiť k tej pôvodnej téme. Toto na sociálnych sieťach nevieme urobiť. Navyše všetky tie algoritmy pôsobia tak, že nás tá sociálna sieť uzatvára vo vlastných názorových bublinách.
„Ja som za to, čím viac vnímať reálny svet a skúšať sa v tom reálnom živote rozprávať s veľmi rozmanitými ľuďmi. Takými, ktorí majú iné vzdelanie, inú životnú úroveň, majú iný životný príbeh. Overovať si stále svoje názory, pohľady na svet aj s takým človekom, ktorý je extrémne odlišný od nás.“
A keď to škrípe, tak si povedať, že možno ja to vidím len z jednej perspektívy a možno je tých perspektív viac. Možno má ten človek svoju pravdu a má plné právo byť nahnevaný na nejaké opatrenie či zmeny, ktoré ho postihli, aj keď ja tie opatrenia napríklad vnímam pozitívne.
Nulová tolerancia pre propagandu a lži
Je aj v online prostredí vhodné vystavovať sa takýmto rozmanitým názorom, alebo sa radšej držať vo svojej vlastnej názorovej bubline?
To, čo som popísala, funguje v reálnom živote. Nikdy nie na sociálnych sieťach. Púšťať sa tam do dialógu alebo presviedčania nemá žiadny význam. Zároveň je ale dôležité nedávať priestor hejtu, zvlášť ak spravujete nejakú stránku, skupinu.
„Vypínajte propagandu, vymažte všetkých, ktorí majú záujem na živení nedôvery v ľuďoch a mlžení pravdy. Nesnažte sa nikoho presviedčať.“
Často nás rôzne tieto prejavy zasiahnu nepripravených, trápime sa pre ne. Radím nevenovať tomu svoju energiu, je to úplne zbytočne vyplytvaná energia, ktorá neprináša nijaký osoh ani zmysel. Vojna nie je dobrým časom pre slobodu slova. Ak niekto uráža a ubližuje ľuďom, komukoľvek, treba to mazať a nahlasovať.
Rozhádané rodiny
Čo robiť, keď už sa vzťahy v rodine pokazia do takej miery, že jej členovia už spolu ani nekomunikujú. Poznám niekoľko rodín, kde sa takto rozhádali pre očkovanie proti Covidu-19, teraz ďalšie, ktoré rozhádala vojna.
Treba sa spýtať, čo je pre mňa dôležité. Pre väčšinu z nás je rodina dôležitá, aj keď mám rada pekné poľské porekadlo: „S rodinou sa najlepšie vychádza na fotke.“ Rozhádať sa je ľahko, zmierovanie je ťažké. Máme pocit ublíženia, poníženia, neuznania. Vždy sa to zvedie k podstate ľudskej dôstojnosti.
Ak si navzájom dáme šancu vyjsť z toho „s tvárou“, môže sa to podariť. Ale na to musia byť dve strany, aby si uvedomili, že náš vzťah je dôležitejší než moja pravda.
Že mama má síce otrasné názory, ale je to mama, ktorá ma vychovala a urobila mi pekné detstvo. Nie je to ľahké a jednoduché návody neexistujú. Každý si to musí odžiť sám.
Zuza Fialová
Sociologička a odborníčka na riešenie konfliktov. V posledných rokoch sa špecializuje na konflikty spojené s klimatickou krízou. Pracuje v občianskom združení PDCS ako trénerka a analytička. V minulosti sa venovala ľudským právam a humanitárnej pomoci v mnohých postkonfliktných krajinách, vrátane Ukrajiny a Ruska.
Jej srdcovou záležitosťou je Akadémia dialógu – unikátny program tréningov a diskusií, kde sa ľudia rôznych sektorov a názorov učia rozprávať o spoločenských konfliktoch, ich dôsledkoch a možnostiach z nich vyplývajúcich.
