Obdobie pandémie spôsobilo zmätok v našom duševnom prežívaní. Veľkým zdrojom zlej nálady je aj fakt, že nám chýbajú ľudia, avšak nie hocijakí, ale tí, s ktorými sme takpovediac na jednej vlne. Ako ich dostať opäť do našich životov?
Túžime po priateľoch, rodine a kolegoch. Sme nastavení na to, aby sme boli v kontakte s ďalšími ľuďmi. No za uplynulé dva roky sme boli dlhšie obdobia nútení dodržiavať sociálny odstup, žiť mimo pracoviska a všetkých ostatných kontaktov. A teraz sa snažíme nájsť cestu späť a znovu nadviazať pretrhnuté putá.
Všetko je to o našej potrebe spolupatričnosti – a tá je viac, ako ste si možno mysleli. Ak to pochopíme, môže to zlepšiť našu emocionálnu pohodu a pripraviť cestu k lepšiemu životu. Čo teda musíme o spolupatričnosti vedieť a ako si ju „vytvoriť?“
Angažovanosť a sociálna identita
Spolupatričnosť je pocit spojenia so skupinou alebo komunitou. Jednoducho pocit, že ste súčasťou niečoho väčšieho. Cítite sa začlenení, akceptovaní a máte pocit blízkosti. Z toho pramení vaša sociálna identita, súbor zdieľaných presvedčení alebo ideálov.
Aby ste skutočne cítili spolupatričnosť, musíte cítiť aj jednotu a spoločný zmysel s členmi vašej skupiny. Jonathan Haidt to vo svojej knihe Hypotéza šťastia nazýva „životne dôležitá angažovanosť“. Je to akási pavučina vzťahov a pocitu, že ste spojení s činnosťou, zvykmi a aj samotnou skupinou.
Jeanine Stewart, konzultantka z Neuroleadership Institute, hovorí, že keď zdieľame pocit sociálnej identity so skupinou, môžeme využiť svoje silné stránky a byť autenticky tým, kým sme.
Byť uprostred ľudí nestačí
„Byť obklopený inými ľudskými bytosťami nezaručuje pocit spolupatričnosti. Príslušnosť v skutočnosti súvisí s identifikáciou člena skupiny a kvalitnejšími interakciami, ktoré z toho pramenia. Sú to interakcie v priebehu času, čo podporuje náš status plnohodnotných, autentických ľudských bytostí.“
Toto všetko je dôležité na naplnenie a úspech organizácie ako celku.
Štúdia publikovaná v PlosOne zistila, že spolupatričnosť je viac než len „mať priateľov“. Dôležité bolo aj členstvo v skupine, ktoré prispelo k sebavedomiu. Veľká skupina priateľov nesúvisela so sebaúctou, ale príslušnosť k viacerým skupinám už áno.
Stotožniť sa so skupinu
Jolanda Jetten, vedúca tohto výskumu, hovorí: „Skupiny majú často bohaté systémy hodnôt a viery, a keď sa identifikujeme so skupinami, môžu nám poskytnúť optiku, cez ktorú vidíme svet.“ Jedným z dôvodov, prečo je práca takým silným zdrojom spolupatričnosti, je to, že s naším tímom zvyčajne zdieľame identitu a ciele.
Spolupatričnosť je základnou súčasťou ľudského bytia: potrebujeme ľudí a táto potreba je pevne zakorenená v našich mozgoch. Nedávna štúdia MIT zistila, že túžime po interakciách v rovnakej oblasti nášho mozgu, ktorá túži po jedle, a ďalšia štúdia ukázala, že prežívame sociálne vylúčenie v oblasti, ktorá pociťuje fyzickú bolesť.
Výskum uskutočnený na University of British Columbia zistil, že keď zažijeme vylúčenie v práci, môže to viesť k nespokojnosti s pracovnou pozíciou a zdravotným problémom. V podobnom duchu sú zistenia výskumníkov z Michiganskej univerzity, z ktorých vyplynulo, že keď ľuďom chýba pocit spolupatričnosti, je to silný prediktor depresie.
V skutočnosti ešte silnejší prediktor ako pocity osamelosti alebo nedostatku sociálnej opory.
Príklad od veľrýb
Je tiež užitočné pozrieť sa na príklad z ríše zvierat. „Keď sa nejaké správanie nemení ani u iných druhov (živočíchov), značí to, že niektoré prvky nášho správania poháňajú faktory, ktorých povaha je rudimentárnejšia a ktorých môžeme byť svedkami,“ hovorí Stewartová.
Výskum Florida Atlantic University ponúka názorný príklad. Štúdia zistila, že belugy vytvárajú zložité sociálne vzťahy s blízkymi príbuznými, ale aj so vzdialenými príbuznými a nepríbuznými veľrybami.
Odráža sa to aj v ľudskom správaní, v našich vzťahoch s blízkymi priateľmi a rodinou, ako aj s tými, ktorí sú vzdialenejší.
Vplyv na návyky a výkonnosť
Ľudská túžba po prepojení poháňa aj naše správanie. Dizajn smartfónov a závislosť od nich sú toho príkladom. Štúdia publikovaná v časopise Frontiers in Psychology zistila, že smartfóny sú také presvedčivé, pretože využívajú základnú potrebu byť v kontakte.
Pri neformálnych stretnutiach sa buduje dôvera a spolupatričnosť jednoduchšie. Foto: Freepik
Podľa výskumu majú ľudia hlbokú túžbu sledovať ostatných a byť nimi sledovaní – byť videní, počutí a schopní poskytnúť ostatným niečo na zamyslenie. Práve toto zosúladenie s našimi sociálnymi potrebami spôsobuje, že smartfóny je také ťažké odložiť.
Iný výskum zameraný na pracovné tímy zistil, keď ľudia pociťovali veľkú úroveň súdržnosti s kolegami, boli výkonnejší a túžba po akceptovaní bola väčším motivátorom ako peniaze. Ľudia majú jasnú potrebu identifikovať sa so skupinou a byť akceptovaní ako vitálny člen komunity.
Vytváranie spolupatričnosti
Keďže spolupatričnosť je taká dôležitá, musíme ju zámerne vytvárať. Môžeme to urobiť aj týmito spôsobmi.
Nájdite si skupinu s podobnými záujmami.
Budujte priateľstvá s jednotlivcami, ale zvážte aj pripojenie sa k osobným alebo profesionálnym skupinám, s ktorými cítite niečo spoločného a solidaritu.
Pripomeňte si identitu, ktorú máte rovnakú so spolupracovníkmi, a zvážte, či sa prepojiť alebo vytvoriť ďalšie skupiny s kolegami v práci.
Pripojte sa vo firme k bežeckému klubu alebo založte skupinu čitateľov. Ak budete súčasťou niečoho väčšieho, súdržnosť a súlad medzi vašimi cieľmi a zameraním skupiny vám pomôže cítiť väčší pocit spolupatričnosti.
Buďte autentickí.
Podľa niektorých odborníkov sa dôvera buduje vtedy, keď ste autentickí, empatickí a vnímaní ako kompetentní. Môžete vytvoriť podmienky pre spolupatričnosť, keď ste otvorení a zraniteľní, ako aj keď ste empatickí voči ostatným.
Výskumník John Cacioppo tiež zistil, že keď ľudia efektívnejšie interagovali s ostatnými, cítili sa menej osamelo a otvoria sa im cesta k spolupatričnosti.
Prijímajte signály.
Keď ľuďom chýba pocit spolupatričnosti, môžu sa cítiť ohrození alebo osamelí, čo spôsobí, že sa stiahnu alebo sa budú držať v úzadí. Na druhej strane Stewartová zdôrazňuje: „Keď cítime pohodlie, sme v najlepšom fyziologickom stave, aby sme sa zapojili.“
Kolegovia môžu signalizovať prijatie a pomôcť, aby sa ľudia okolo nich cítili bezpečne, ak budú klásť otázky, počúvať a preukazovať pozornosť.
Príležitosť, nie povinnosť
Aj začiatok stretnutia môže byť príležitosťou: „Ak vediete stretnutie, vyberte si chvíľu, keď sa spýtate, ako sa ľudia majú, a potom skutočne počúvajte. Počúvanie je nová superschopnosť,“ hovorí.
„Ak nedokážeme vytvoriť spolupatričnosť prostredníctvom fyzickej blízkosti, na ktorú sme boli zvyknutí, môžeme a musíme premýšľať o tom, ako by sme ju mohli vytvoriť prostredníctvom sústredenej pozornosti a počúvania.“
Vytvoriť takéto podmienky prispeje k našej kolektívnej ochote investovať sami seba.
Spolupatričnosť je dôležitá pre fyzické, duševné a emocionálne zdravie jednotlivca a rozhodujúca pre zdravie komunít. Máme príležitosť nájsť spôsob, ako ju vytvoriť pre seba a ostatných.
Článok vyšiel na Forbes.com. Jeho autorka Tracy Bower je sociologička, prispievateľkou amerického Forbesu. Píše o šťastí, pracovno-životnom naplnení a budúcnosti práce.
