Som tréner Zdeněk Štěpánek a spolu s Forbesom sme pre vás pripravili seriál, ktorý vám pomôže efektívne behať aj popri náročnej práci. V štvrtom pokračovaní som si na rozhovor prizval psychológa, ktorý bol aj členom tímu dvojnásobnej víťazky Wimbledonu, tenistky Petry Kvitovej. Téma? Šport z pohľadu ľudskej psychiky.
Ľudské telo je pre mňa multispektrálny útvar, na ktorý sa nerád pozerám len cez fyzickú stránku, tréning a regeneráciu. Psychika a mentálne zdravie sú rovnako dôležité a v niektorých fázach života, ale aj tréningového procesu, dokonca dôležitejšie.
O práci so psychikou v tréningovom procese som sa rozprával s Michalom Šafářom, dekanom Fakulty telesnej kultúry Univerzity Palackého v Olomouci a zároveň predsedom Asociácie psychológov športu.
Potreba výkonu
Jedenásť rokov ste garantom konferencie, ktorá preberá rôzne témy z psychológie športu. Aký je záujem o túto tému?
Športovci, tréneri, odborníci to, samozrejme, vnímajú rôznorodo. Jedným z dôvodov toho je akási premisa, že vo vrcholovom športe, respektíve pri vrcholovom výkone sa do istej miery predpokladá, že ak ste za to ohodnotený, máte z toho benefity, tak v určitej miere do toho vkladáte aj svoje zdravie, vrátane toho mentálneho. A teda, že v niektorých momentoch by ste nemali príliš „plakať“, že to stojí veľa času, že to vyčerpáva, pretože ste tam dobrovoľne, máte ohodnotenie a benefity, takže sa zdravie môže v niektorých momentoch dostať až na hranu.
A čo otázka výkonového nastavenia?
Väčšina ľudí v športe má výkonovú motiváciu a veľkú potrebu výkonu. A pracuje sa s tým, či sú schopní si toto nastavenie ukočírovať. Či sú schopní pochopiť, že tlak na výkon zanecháva stopu na ich mentálnom zdraví. Tu sa reflexia môže strácať, pre úzke zameranie na výkon.
Aj amatér sa môže upísať diablovi
Toto je primárne skúsenosť s vrcholovými športovcami. Keď sa presunieme k amatérom, je to iné?
U niektorých amatérov je to podobné. Hoci sú vo výkonnostne rekreačnom športe alebo v športe veteránov a šport majú len ako voľnočasovú záujmovú aktivitu, tak pokiaľ nemajú dobre spracovanú motiváciu, môžu sa upísať diablovi.
Hovoríme o tom, či majú zdravý zdroj motivácie, ktorá ich ženie dopredu, alebo je to nejaká neurotická potreba, ktorá ich neustále núti do súťaženia a prepínania síl. Často sú ochotní do športu vložiť všetko bez ohľadu na to, že ich to istým spôsobom poškodzuje – na fyzickom aj mentálnom zdraví.
Druhá skupina má pohyb a šport ako kompenzáciu, ako relax. Pracovná činnosť ich buď nie celkom napĺňa alebo ich vyčerpáva, a tak skúšajú športový relax. Títo ľudia majú potom uchopený šport trochu inak a dokážu mentálne aj fyzické zdravie dobre rozvíjať kompenzovať a podporovať.
Ilustračné foto: Pexels.com
Duševné zdravie
Venuje sa pri amatérskych športovcoch téme duševného zdravia dostatočná pozornosť?
Veľmi záleží na tom, aké nastavenie má tréner. Pri tréneroch, ktorí téme venujú dostatočný dôraz, to často býva z preto, že sami majú túto tému spracovanú, majú s tým skúsenosť.
Práca na mentálnom zdraví v tréningovom procese môže vyzerať ako stratený čas, pretože v tej chvíli nebeháte. Porozumením športovcovi na úrovni mentálneho nastavenia síce stratíte čas v behu, ale získate obrovské množstvo času potom, keď sa zefektívni celá komunikácia a vlastná tréningová práca.
Dá sa to bežcovi nanútiť?
Nie, buď má klient dopyt, alebo ho presvedčíte o tom, že to má zmysel. Obvykle nefunguje a nemá cenu mu to vnucovať. Keď to športovec nechce, tak jednoducho plníte spoluprácu v rozmedzí v akom ju máte dohodnutú.
Dnes už je však mentálne zdravie témou v mnohých firmách. Často manažéri už majú nejaký návyk a skúsenosti s reguláciou výkonu a mentálneho nastavenia. Keď teda zo strany trénera zaregistrujú, že ho zaujíma čosi viac ako len fyzický tréning, tak sa buduje nejaká forma dôvery a dlhodobej spolupráce. Nie je ani nutné sa baviť o hlbokej psychológii, toto je podstata: záujem, dôvera a následná chuť investovať svoju energiu.
Ako sa to má prejaviť?
Keď príde klient, ktorý sa chce niekam posúvať, tak pre trénera je určite dobré rozumieť tomu, prečo to robí, čo ho k tomu vedie, kam smeruje. Pretože, keď rozumiete jeho potrebe, tak aj spôsob, ako s ním pracujete a ako ho vediete môže byť lepší.
Keď chcete človeka posúvať po bežeckej stránke, mal by mať tréningový proces presah do ďalších sfér jeho života. Je predsa fajn, keď to, čo klient získa v tréningovom procese s trénerom, prenesie ako benefit do pracovného prostredia, kde môže fungovať lepšie.
Pokiaľ v pracovnom prostredí klient dobre fungovať nebude, tak sa to môže negatívne prejavovať v jeho fungovaní v športe. Existuje podľa mňa vzájomný vplyv týchto oblastí.
Občas treba zahodiť hodinky
Manažéri vďaka práci orientovanej na výkon pracujú veľmi štrukturovane, pracujú s postupnými cieľmi, pracujú s merateľnosťou, analytikou, aby nielen dosiahli výsledok, ale aby vedeli aj akým spôsobom. Často je pre nich náročné dať činnostiam a procesom voľnosť nech plynú, také flow.
Tento vzorec si navyše prenášajú do iných oblastí života, aj do športu. Je možné tento vzorec vnímať ako formu permanentného, niekedy neuvedomovaného stresu? Je to niečo s čím by sa malo pracovať?
V zdravej miere je to dobrá vec do tréningu, avšak hneď ako toto lipnutie na štruktúre, na číslach, na pláne začne byť dominantným cieľom a vedie človeka k tomu, že sa odtrhne od vnímania samého seba, svojich potrieb, svojho tela, tak to prestáva byť dobré. Potom je to vlastne veľmi kontraproduktívne.
Súčasťou rastu prostredníctvom športu, teda aj zdravia, ktoré máte dosahovať prostredníctvom športu je, že sa stanete do istej miery slobodným a nezávislým v tom, aký variant prístupu si zvolíte.
Keď je potreba, tak by mal byť človek schopný vojsť do štruktúry a dodržiavať štruktúru, ale nemal by k nej byť obsedantne tvrdo viazaný. Mal by byť schopný vo chvíli, keď to mentálne alebo fyzicky potrebuje zo štruktúry vystúpiť, zahodiť hodinky, zahodiť plán a iba bežať tak, ako to telo potrebuje.
Michal Šafář. Foto: archív Michala Šafářa
Často zažívam, že ľudia, ktorých sa táto štrukturovanosť týka, si to ani neuvedomujú. Je to pre nich taký prijatý proces, že im príde ako prirodzený vzorec správania. Ako dať človeku efektívnu spätnú väzbu?
Takéto zmýšľanie mení trénera z priemerného na trénera výborného. Dokáže vycítiť ten pravý okamih aj tú primeranú formu, ako klienta dostať von zo škatuľky, ktorú má natoľko zautomatizovanú, že mu ani nepripadá, že v nejakej škatuľke je.
Potom je tu otázka techník, ktoré na to môžu slúžiť. Môžete klienta vystaviť extrémnej záťaži a tým ho vyvediete z tohto konceptu, alebo u niektorých naopak fungujú tvorivé formy, ktoré do tréningu tréner dostane a tým bežca vyvedie z konceptu. Nie je na to však jeden overený návod.
Kontrola nad mysľou
Čo sa osvedčilo vám?
Pri klientoch v rekreačnom športe máte dva základné spôsoby prístupu. Buď má bežec myslenie rozptýlené, keď hlavu úplne pustí, nech beží sama. Tam často bežia myšlienky, tam mám nakúpiť, tam mám dieťa, čo v práci…
Druhý variant patrí zdanlivo viac do vrcholového športu, keď má bežec myslenie sústredené na konkrétny proces alebo vec. Sústredí sa na dýchanie, na chodidlá, môže prechádzať pozornosťou z miesta na miesto, ale cielene ju kontrolujete. Ale pozor. Toto nie je zmysel a cieľ, je to len prostriedok.
Čo je cieľom?
Aby človek prostredníctvom pohybu dostal nejakú mieru kontroly nad svojou mysľou, aby si volil. Mozog potrebuje rozptýlené aj koncentrované myslenie, pre mentálne zdravie je to dôležité. Odporúčam na začiatku aktivity nechať hlavu slobodnú, rozptýlenú a v neskoršej fáze začať skúšať myseľ koncentrovať, sústrediť sa na pohyb hrudníka, tričko na koži, dych, …
Je dobré vedieť, hlavne na začiatku, kedy je myseľ ešte „netrénovaná“, že pozornosť odskočí a to nie je zlé, je to úplne prirodzené. Dôležité je uvedomiť si, že mi myseľ odskočila a úspechom je následná samoregulácia, kedy sa znova vrátim k pozornosti. Z hľadiska mentálneho zdravia, to má dva dôležité pozitívne momenty.
Aké?
Po prvé odžitie si emócií, spracovanie si dňa, ktorý máte za sebou, prípadne plánovanie a nastavovanie si toho, čo máte pred sebou. A súčasne dochádza k trénovaniu mysle na to, že keď sa rozhodnete, že potrebujete byť sústredený, tak dokážete zúžiť lúč pozornosti.
Človek existuje v zložitých systémoch. Potrebuje mať myseľ v budúcnosti, keď plánuje. Potrebuje mať myseľ v minulosti, keď reflektuje a spracováva. A tiež potrebuje mať myseľ v patričný okamih koncentrovanú tu a teraz.
Väčšina ľudí nie je budhistickými mníchmi po siedmich rokoch meditácie v kláštore, v jednoduchom systéme. Šport, beh môže byť skvelý priestor, toto trénovať a následne prenášať do ďalších sfér života.
Dôraz na výkon pomáha aj stresuje
Je možné vysloviť nejaké pozitíva a negatíva výkonového nastavenia?
Výkonové nastavenie je úžasný prostriedok, keď potrebujete na niečom pracovať, niekam sa posúvať. Je to skvelé nastavenie do športu, do tréningu aj do práce, pretože umožňuje lepšie znášať každodennú rutinu, prekonávať prekážky a obdobia, ktoré sú nezáživné, nepríjemné, nenapĺňajú človeka. Keď máte vysokú výkonovú motiváciu, tak to zjednoduší preklenutie takýchto období. Mínusom je, že ľudia takto nastavení majú silnú potrebu sa porovnávať so svojim okolím alebo s parametrom, ktorý je niekde nastavený ako norma a spôsobuje to často nadlimitnú mieru stresu.
Čo s tým?
Vo chvíli, keď sa porovnávate s niekým vedľa seba alebo nejakou normou, tak je tam množstvo parametrov, ktoré nemáte pod kontrolou. Vy nemôžete ovplyvniť ako zabehne váš súper alebo bude pracovať váš kolega a keď si k tomu staviate ciele, tak máte veľkú časť cieľa mimo svojej kontroly. A čokoľvek, čo je mimo vašej kontroly je stres, najmä u týchto ľudí, ktorí potrebujú maximálnu mieru kontroly.
A pokiaľ sa tento model prenáša do rodiny, na partnera alebo deti, tak je to z hľadiska nastavenia vzťahov často zničujúce. Pokiaľ je to až neurotická potreba, ktorú nedokážete vypnúť alebo regulovať, tak to vedie k tomu, že to partneri neunášajú a u detí často dochádza k zvnútorňovaniu tohto modelu.
Aké sú následky?
Nie je ani treba popisovať, že takéto nastavenie nie je normálne a deti to preberajú zo správania rodičov. Vzhľadom na to, že nemajú kognitívnu zložku psychiky tak silnú, aby toto spracovali, tak to často v prepuberte vedie k paradoxu, kedy sa čomukoľvek spojenému s výkonom a súťaživosťou vyhýbajú.
Mimochodom deti, z vysoko výkonnostne nastavených rodín často utekajú k alkoholu a návykovým látkam, pretože tie tlmia tú mieru stresu a obavu zo zlyhania, ktorá sa u nich rozvíja. Aj manažéri majú tendencie utekať k alkoholu a podobným látkam, pretože tá miera stresu z neustáleho porovnávania je taká vysoká, že potrebujú nejaké „anestetikum“, ktorým to stiahnu.
Nič nerobenie má zmysel
To, o čom sa teraz rozprávame, môže a často vedie k rôznym formám pretrénovania až k syndrómu vyhorenia. Má aj tento fenomén nejaký zárodok v neregulovenom výkonovom nastavení?
Ľudia, ktorí vyhoria sú často tí, ktorí v športe neúmerne investujú do prípravy a výkonu a nie sú schopní zvládnuť druhú a nesmierne dôležitú časť procesu, regeneráciu. Majú pocit, že nič nerobia a aj v tomto rekreačnom poňatí športu je nesmierne dôležité to hodnotovo a edukačne nastaviť. To je paradox, ktorý v mentálnej práci, ale aj v trénovaní, nie sú schopní títo výkonnostne orientovaní jedinci akceptovať, že ak sa chcem rozvíjať, tak sa musím naučiť „flákať“.
Pre športovcov aj amatérskych, je často problém prijať stav „nič nerobenia“ ako hodnotný v celom tréningovom procese. A pritom je to kľúčový parameter pre posun výkonnosti. Ako mozog, tak telo potrebujú čas tohto „nič nerobenia“. Aktívna regenerácia nejaký priestor má, ale akceptácia tej pasívnej býva problém.
Mali by ste na koniec nášho rozhovoru ešte nejaké odporúčanie?
Pokiaľ vám má pohyb a šport slúžiť ako prostriedok sebarealizácie a súčasne to má byť komplementárne s prácou, aby sa športovec manažér naučil prenášať získané benefity na jednu aj druhú stranu, tak je nesmierne dôležité sa naučiť, že cesta k posunu ďalej nevedie tým zažitým: Keď to nejde silou, tak to pôjde ešte väčšou silou.
Predchádzajúce časti seriálu:
