Desaťkilometrový balvan z vesmíru stačil pred 66 miliónmi rokov na to, aby vyhynuli dinosaury a spolu s nimi tri štvrtiny vtedajších foriem pozemského života. Jednu z najväčších vesmírnych zrážok v histórii našej planéty dodnes pripomínajú zvyšky kráteru Chicxulub, prekryté mladšími geologickými vrstvami v Mexickom zálive a na Yucatánskom polostrove.
Malo by ľudstvo šancu prežiť, ak by sa taká udalosť v blízkej budúcnosti zopakovala? Podľa novej štúdie fyzikov Philipa Lubina a Alexandra N. Cohena z Kalifornskej univerzity v Santa Barbare to vyzerá nádejne. Aspoň teoreticky.
Na verejnom zozname rizikových objektov je dnes okolo 1200 planétok, ktoré by sa mohli v tomto tisícročí zraziť so Zemou. Žiadna z nich však veľkosťou nepresahuje jeden kilometer. Ku zrážkam porovnateľným s tou, ktorá mala na svedomí zánik dinosaurov, dochádza štatisticky raz za 100 až 200 miliónov rokov.
Sú teda veľmi, veľmi vzácne, ale vylúčiť ich nemôžeme. Ľudstvo má dve možnosti, ako sa s takou hrozbou vysporiadať.
Stačí atómová bomba?
Prvou a najlepšou stratégiou je predísť kolízii tým, že planétku buď zničíme, alebo včas odkloníme. Vedci už teraz vyhľadávajú objekty, ktoré by nám prípadne mohli skrížiť cestu a diskutujú o tom, čo si s nimi počať. Vlani v októbri sa napríklad podarilo kozmickej sonde Osiris-Rex získať vzorky z asteroidu Bennu.
Stačili by najsilnejšie zbrane, ktoré má ľudstvo k dispozícii? Atómová bomba by planétku rozmetala na kusy, ktoré by Zem buď minuli, alebo by zhoreli v atmosfére. Na telesách s priemerom menším ako jeden kilometer by to malo fungovať – už dnes sú dostupné rakety aj jadrové zbrane, ktoré by zvládli menšie planétky úplne zničiť.
Na väčšie telesá, približujúce sa veľkosťou „zabijakovi dinosaurov“, by však silové riešenie nefungovalo. Ani všetok svetový jadrový arzenál by podľa štúdie nezvládol taký veľký kus horniny zničiť. Ak by sme o hrozbe vedeli dostatočne dopredu, séria šikovne umiestnených atómoviek by však mohla planétku aspoň odkloniť, aby nás minula.
Záchrana pod zemou a v mori?
Ak by sa na nás rútilo teleso s priemerom väčším ako 40 kilometrov, máme podľa autorov štúdie smolu – ich výpočty naznačujú, že v takom prípade ľudstvo pomocou dnešných technológií nič nezmôže a zrážke sa nevyhneme.
Prichádza teda na rad stratégia číslo dva: postaviť obrovské podzemné bunkre, v ktorých vesmírnu kolíziu a jej následky prečkáme. Autori pripomínajú, že hromadnému vymieraniu pred 66 miliónmi rokov sa vyhli najmä druhy žijúce v podzemí alebo v morských hlbinách.
Podobne by sa podľa nich mohlo spasiť aj ľudstvo. Podzemné priestory by nás ochránili nielen pred priamymi účinkami zrážky, ako sú výbuchy, tlakové vlny a požiare, ale aj pred dlhodobými následkami – predovšetkým ochladením planéty vplyvom znečistenej atmosféry.
Bunkre by sa mohli vybudovať v kratónoch, v hrubých a pevných pevninských štítoch, alebo hlboko pod oceánskym dnom. Slúžili by aj ako sklady zásob nevyhnutných na prežitie prvých rokov po zrážke: potravín, liekov, paliva a pitnej vody.
Dali by sa využiť aj ako génové banky – svetová banka rastlinných semien vzniká práve v podzemnom bunkri na odľahlých a tektonicky stabilných Špicbergoch.
Vchod do Špicberského globálneho úložiska semien, ktoré môže v podzemnom trezore uchovávať až 2,5 miliardy semien. Foto: Wikimedia Commons / Subiet, licencia CC BY-SA 4.0
Požiare, dym, chlad a hladomor
Podľa počítačových simulácií sa v prvých okamihoch po zrážke uvoľní energia s tlakovou vlnou s teplotou 300 stupňov Celzia, ktorá spáli veľkú časť pevniny. Sadze a dym z obrovských požiarov zachvacujúcich celé kontinenty vytvoria spolu s prachom a vodnou parou silnú vrstvu mrakov v horných vrstvách atmosféry.
Cez ne potom bude na zemský povrch dopadať omnoho menej slnečného svetla. Globálna teplota na desiatky rokov poklesne, čím sa skráti obdobie vhodné na pestovanie poľnohospodárskych plodín. To všetko povedie k rozsiahlym svetovým hladomorom.
Podobnú udalosť však už ľudstvo v minulosti dokázalo prežiť. Obrovský sopečný výbuch v Indonézii pred 74-tisíc rokmi pravdepodobne citeľne ovplyvnil celosvetovú klímu. Naši dávni predkovia však boli od najhoršieho uchránení a v oblastiach, ako je Afrika a India, dokázali prežiť.
Autori štúdie skúmali len technologické aspekty súvisiace s úspešnou obrannou stratégiou, nie politické otázky súvisiace s včasnou prípravou samotnej misie. Navrhnúť, zostrojiť a vyslať do vesmíru sústavu jadrových zariadení by, pochopiteľne, vyžadovalo spoluprácu vlád a inštitúcií mnohých krajín.
Oproti nedávnemu netflixovému hitu K zemi hľaď! (Don’t look up!) však autori došli k záveru, že „pri akomkoľvek realistickom scenári existenčnej hrozby by najskôr zvíťazil zdravý rozum – alebo v to aspoň môžeme dúfať.“
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorom je prispievateľ David Bressan.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
