Na svadobnej ceste absolvovali s manželkou prechod nedotknutou prírodou Greater Patagonian Trail v Južnej Amerike, ktorú doposiaľ neprešiel žiadny turista počas jednej sezóny. Matúš Lašan je povolaním rádiológ a hlavu si od tejto náročnej práce čistí na diaľkových peších túrach, ktoré merajú tisíce kilometrov.
V rozhovore pre Forbes.sk opisuje svoje dobrodružstvá aj ťažké situácie, ktorým čelil, hovorí aj o tom, ako dokáže turistiku zladiť s medicínou či ako sa mu darí niekoľko mesiacov v roku nepracovať.
„V skutočnosti je to o prioritách. Viem, že nepotrebujem hypotéku ani nové auto. Život na cestách ma naučil žiť jednoducho a v garsónke nemocničnej ubytovne mi ani s manželkou nie je vôbec tesno,“ hovorí.
Lekár na cestách
V súčasnosti sa veľa hovorí o tom, že by sme si mali nájsť zamestnanie, ktoré nás baví, robí nás šťastnými, prípadne robiť to, v čom vidíme zmysel. Z vášho rozprávania mám však pocit, že viac ako práca lekára vás napĺňa chodenie po horách. Alebo sa mýlim?
Ťažká otázka na začiatok (úsmev). Nemôžem povedať, že by ma moja práca nebavila, ale medicína je časovo aj psychicky náročná. Po dlhšom časovom úseku v nemocnici mám toho dosť a potrebujem na chvíľu vypnúť.
Diaľková turistika je pre mňa takým resetom a kompletným premazaním pamäte. Vďaka tomu, že pravidelne odchádzam preč, sa viem lepšie naladiť na pracovný cyklus. Mám rád prácu lekára, ale to, čo robím mimo nej, je to, čo ma robí šťastným.
Kedy ste si uvedomili, že prácu potrebujete balansovať?
Bol to u mňa dlhší proces. Keď som skončil vysokú školu, prešiel som trasu SNP a povedal som si, že to bude moje posledné dobrodružstvo. Odvtedy som sa vydal na výpravy ešte veľakrát a zakaždým som si hovoril, že to bude moja posledná cesta, moje posledné video, posledný projekt…
No až keď som začal pracovať a odišiel na prvú väčšiu diaľkovú trasu, naplno som si uvedomil, ako to milujem, a že ešte veľmi dlho nepôjdem na poslednú výpravu. Rozhodol som sa, že to skúsim nejako vybalansovať s prácou.
Prečo ste s tým vlastne chceli seknúť, keď vás to bavilo?
Myslel som si, že sa to nebude dať zladiť s prácou. Cítil som aj nepriamy tlak okolia a aj na základe toho, ako fungovali ľudia okolo mňa, som si sám nastavil vlastné očakávania od života. Myslel som si, že keď nastúpim do práce, tak tam prirodzene ostanem a nastúpi ten klasický proces – hypotéka, auto, rodina.
No mne to tak nefungovalo. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že nezáleží na tom, ako to majú ostatní, ja si to musím nastaviť sám.
Nie je veľa ľudí, ktorí by rozumeli tomu, ako fungujem, ale už mi na tom veľmi nezáleží. Chcem len žiť život, ktorý ma baví a napĺňa.
Matúšova manželka Anna v Patagónii. Foto: archív Matúša Lašana
Iné priority
Víkendové treky teda nie sú nič pre vás?
Nestačí mi to. Život na diaľkovej trase je predsa len iný. Byť tam – premrznutý, niekde vonku v stane v divočine, so zásobami tak akurát po ďalší obchod. To ma baví a napĺňa. Na víkendovom treku to človek až tak nepocíti, nerieši, ako a koľko jedla môže ešte zjesť, kde a či vôbec si postaví stan.
„Baví ma, že na dlhej trati riešim diametrálne odlišné otázky ako v bežnom živote. Mám vtedy iné priority. Je to pre mňa skvelý relax a cítim tam obrovskú slobodu.“
Na trasách má baví aj fotografovanie, ktorému som sa popri práci tak intenzívne venovať nemohol. Keď som sa o to pokúšal, tak to vyzeralo asi tak, že som ráno utekal na východ slnka a odtiaľ hneď do práce, nech to stihnem. Bolo to pre mňa viac stresu ako uvoľnenia. Na diaľkových trasách však môžem dať svojim koníčkom voľný priechod.
Neriešiť, len si užívať život
Pamätáte si ešte na svoj prvý diaľkový prechod?
Na ten sa zabudnúť nedá. Bol to Nový Zéland a najlepšia na tom bola komunita, ktorá sa okolo tejto trasy vybudovala. Stretli sme sa tam rôznorodá partia ľudí z rôznych oblastí – fotografi, lekári, čašníci, letuška, lezci…
Nemyslím, že existuje niečo podobné, čo dokáže dať dokopy taký mix. No napriek tomu, akí sme boli odlišní, nikdy sme so sebou nemali žiadny problém.
Les na vrchole pohoria Tararuas. Foto: archív Matúša Lašana
Tam nikto neriešil, kto je čím v bežnom živote, aké má plány, čo dosiahol, každý si len užíval život. Tam som zistil, vo svete to asi funguje trochu ináč ako u nás. Na Slovensku stále dostávam otázky, ako si môžem dovoliť odísť na niekoľko mesiacov preč, aký zamestnávateľ ma tam pustí. Tam som takúto otázku nedostal ani raz.
A ako si to teda môžete dovoliť? Ako to máte dohodnuté v nemocnici? (smiech)
Bohužiaľ, odpoveďou vždy každého sklamem, pretože neobsahuje žiadnu zaručenú formulku na to, ako zbohatnúť. V skutočnosti je to o prioritách. Viem, že nepotrebujem hypotéku ani nové auto. Život na cestách ma naučil žiť jednoducho a v garsónke nemocničnej ubytovne mi ani s manželkou nie je vôbec tesno.
Situácia v nemocniciach je taká, že lekárov je málo. Mojej nemocnici momentálne vyhovuje, ak sa po trekoch vraciam k nim, aspoň na pár mesiacov. Samozrejme, nie je to bez rizík. Ak by sa stav naplnil, musím počítať s tým, že si budem musieť hľadať nové miesto. A to sme späť pri prioritách…
Po pás v rozvodnenej rieke
„Keď stojíte v rieke a hladina stúpa tak, že ju máte niekde nad pás, tak je to pomerne adrenalínový zážitok.“
Na Novom Zélande ste prešli 3000 kilometrov za 114 dní, pričom časť cesty ste prešli sám. Nezačne sa človek pri monotónnej chôdzi po čase nudiť?
Niekomu by to monotónne prišlo, ale mňa to baví. Polovica trasy na Novom Zélande bola asi jediná časť, ktorú som kedy prešiel sám, pretože môj parťák sa zranil. No napriek tomu, že som cez deň chodil sám, večer sme sa vždy stretli partia, ktorá mala približne rovnaké tempo.
Tak nás to aj bavilo: cez deň sa rozpŕchnuť a užívať si hory osamote, večer sa porozprávať o tom, čo sme zažili. Výnimkou boli časti, ktoré boli nebezpečnejšie, na tie sme sa väčšinou vybrali spoločne, aby sme zbytočne neriskovali.
Brodenie rieky Rangitata na Novom Zélande. Foto: archív Matúša Lašana
Čo si máme predstaviť pod nebezpečnejšími časťami?
Najväčšou výzvou boli, aspoň pre mňa, brody riek. To je niečo, čo na Slovensku vôbec nemáme, no na Novom Zélande boli pomerne časté. Nachádzali sa takmer v každom údolí a mnohé z nich boli veľmi rozvodnené.
Prešiel som si tam veľkou školou brodenia. Ako brodiť? Dokedy ešte môžem ísť? Kedy sa musím vrátiť? Ako nájsť to správne miesto? Niektoré rieky sa rozprestierali v širokých údoliach a zaberali také veľké oblasti, že pri nich bolo veľké riziko rýchleho stúpania hladiny.
V mieste brodenia bola síce rieka v normálnom stave, no stačilo, že niekde pršalo a hladina enormne stúpala. Niektoré z brodov boli pritom dlhé aj štyri kilometre. Pokojne sa teda mohlo stať, že vás to v polovici odrezalo.
Keď stojíte v rieke a hladina stúpa tak, že ju máte niekde nad pás, tak je to pomerne adrenalínový zážitok. Preto sme sa na takéto miesta snažili ísť spoločne, aby sme menej riskovali a v prípade problémov by sme si mohli pomôcť.
Hranica rizika
To znie dosť hrôzostrašne. Podľa čoho sa orientujete, čo je ešte v poriadku a čo za hranicou?
Asi je to skôr pocitové, no pomáhajú mi aj skúsenosti. Čo sa týka tých riek, tam šlo práve o chýbajúcu skúsenosť. Keď som zistil, že hranica bezpečia pri takomto brodení je rieka niekde nad pás, tak som sa až tak nebál.
Jeden zo skrytých pokladov Islandu – jazero Langisjór. Foto: archív Matúša Lašana
Spomínate si na najväčšiu krízu?
Myslím, že na Novom Zélande som nemal žiadnu väčšiu mentálnu krízu. Zažil som „krízovku“, keď nás raz večer v kempe zachytila búrka, roztrhala mi stan a komplet všetky veci som mal premočené.
Chvíľu som premýšľal nad tým, čo budem robiť a ako to zvládnem, ale nedostal som sa do stavu, kedy by som chcel skončiť.
Na to bola expertom Patagónia.
Tritisíc kilometrov divočinou
„Na Zélande stlačí človek jeden gombík na satelitnom prijímači a okamžite po vás príde vrtuľník kdekoľvek. V Čile budete čakať niekoľko dní, kým niekto príde na koni zistiť, či ešte žijete.“
Povedzte mi viac o tomto dobrodružstve. Ako prišiel nápad prejsť tritisíc kilometrov, ktoré vlastne ani nie sú oficiálnou turistickou trasou?
Spolu s manželkou, ktorú som spoznal práve počas prechodu Novým Zélandom, sme si uvedomili, že práve tie opustené časti trás a tie neznačené boli pre nás najzaujímavejšie.
Keď sme teda plánovali náš ďalší výlet, ktorý mal byť zároveň našou svadobnou cestou, rozhodli sme sa ísť práve cestou menej etablovaných trás. Náhodou sme narazili na Greater Patagonian Trail (GPT) a v tomto zmysle naozaj splnil naše očakávania.
Výhľad na vulkán Antuco. Foto: archív Matúša Lašana
Aké výzvy vás tam čakali?
Práve tá poloha a fakt, že väčšina trasy je úplne mimo civilizácie. Trasa využíva napríklad sieť chodníkov vytvorených miestnymi kovbojmi, ktorí nimi dostávajú cez leto dobytok na lúky vysoko do hôr. Prechádza po starých, už neudržiavaných turistických chodníkoch alebo vedľajších cestách.
Väčšina z trailov nie je nijako označená a nedá sa nájsť ani v turistických mapách. Okrem toho GPT využíva často aj prechod otvoreným terénom (tzv. cross country), kde nie je žiaden trail, a niekedy vedie len hustým porastom, cez ktorý si musíte prebiť vlastnú cestu. Označené turistické chodníky využíva len v obľúbených turistických oblastiach.
Dostupnosť zásob je teda vo väčšine častí veľmi zlá a dostať sa k pomoci je náročné. Napríklad na Zélande stlačí človek jeden gombík na satelitnom prijímači a okamžite po vás príde vrtuľník kdekoľvek. V Čile budete čakať niekoľko dní, kým niekto príde na koni zistiť, či ešte žijete.
Hľadanie riešení
Z čoho pramenila najväčšia kríza, ktorú ste spomínali?
Prechádzali sme veľa častí, o ktorých sme nemali žiadne informácie. To sa mojej hlave nepáčilo. Párkrát sa nám stalo, že sme skončili v pralese bez akéhokoľvek chodníka a museli sme sa ním prebíjať. To bola celkom katastrofa.
Je to tam také zarastené, že niekto, kto pozná len naše lesy, si to nevie ani predstaviť. Dvesto metrov za hodinu je maximálna rýchlosť, ktorú vie človek vyvinúť. Po nejakom čase, keď sme už vedeli, čo nás čaká v pralese, keď tam nie je žiaden chodník, sa moja hlava začala vzpierať. Keby som tam nebol s Annou (manželka, pozn. red.), asi sa na to vykašlem. Nemal by som mentálnu kapacitu skúšať to sám.
„Niekedy, keď sme si zaplatili ubytovanie a súrne sme sa potrebovali osprchovať teplou vodou, tak sme si prehrievali vodu v kanvici, nalievali ju do smetného koša a oblievali sa ním.“
Brodenie ľadovcových riek v Patagónii. Foto: archív Matúša Lašana
Vaša manželka povedala, že táto cesta nebola len o chodení, ale aj o hľadaní riešení. Čo to znamená?
Uvediem to na príklade dokupovania zásob, s ktorými sme mali obrovský problém. Po 10 dňoch sme konečne dorazili do nejakej dediny zastrčenej v Andách. Autobus do mesta tam šiel raz týždenne a my sme ho práve zmeškali. V tamojšom obchode nebolo nič iné len múka a konzervovaný tuniak, ktorého sme jedli počas celej cesty. Museli sme vymýšľať, čo s tým.
Jediné, čo nám vtedy napadlo, bolo zmiešať múku s vodou a skúsiť z toho vypražiť nejaký chlieb. Vyzeral dosť zle, ale splnil svoju funkciu. Keď už sme našli toto riešenie a mysleli sme si, že aspoň na tomto prežijeme, dostali sme sa do ďalšej dediny, kde nebola ani len múka. Opäť sme museli hľadať spôsob, ako sa vynájsť. No nejaké riešenie sme našli vždy.
Žiadny cestovateľský luxus
Ako to bolo s vodou?
Voda bola tiež problémom, najmä na severe, kde dominuje polopúšť. Čile trápilo tisícročné sucho, takže na niektorých miestach sme brali aj 6 – 7 litrov vody, aby nám vystačila aspoň na dva dni.
Mali sme tiež problém s teplou sprchou. Niekedy, keď už sme si zaplatili ubytovanie a súrne sme sa chceli osprchovať teplou vodou, tak sme si prehrievali vodu v kanvici, nalievali ju do smetného koša a oblievali sa ním. Na každej trase sa nájde niečo, čo nám chýba.
Stanovanie na pasienkoch Severného ostrova na Novom Zélande. Foto: archív Matúša Lašana
Na aké veci sa po takejto ceste najviac tešíte?
Asi na normálne jedlo, to je na cestách ten najväčší problém. Ľudia sú často prekvapení, keď im povieme, koľko míňame na stravu, ale keď chodíte každý deň 30 kilometrov po horách, vaše telo funguje úplne inak, ako keď ste na dovolenke pri mori alebo cestujete autom.
Potom to záleží aj od samotných trás. V Patagónii to bola teplá voda, na Islande zase trošku pravidelnejšie normálna posteľ. V sezóne vyleteli aj ceny hostelov tak, že aj keby sme si chceli zabezpečiť ubytovanie len raz za 10 dní, nechali by sme tam za noc okolo 250 eur. Keď sme teda mali deň oddychu, ostávali sme v kempe v stane. Po dni ležania na karimatke ste radi, že môžete kráčať ďalej.
Aj ste si na trase v Patagónii poplakali?
Neodpoviem (smiech).
Stretnutia s pôvodnými obyvateľmi
Stretli ste tam s miestnymi?
V niektorých častiach sme narazili na kovbojov – v Čile sa nazývajú arieros, v Argentíne gauchos. Stretnutia s nimi boli zaujímavé. Boli zvedaví, čo robíme a kam ideme, a volali nás dokonca aj na barbecue.
Vnútrozemie Islandu v okolí Landmannahellir. Foto: archív Matúša Lašana
Krajinou kovbojov sme prechádzali približne 800 kilometrov. Nemali sme s nimi ani jednu nepríjemnú skúsenosť. Keď sme však prešli do oblasti, kde žijú poslední pôvodní obyvatelia – kmeň Pehuenche, situácia sa trochu zmenila. Úsmevy tam nahradili nedôverčivé pohľady, snažili sme sa im vysvetliť, o čo sa pokúšame, ale väčšinou sme šli len v tichosti ďalej.
„V minulosti boli kmene pôvodných obyvateľov prenasledované, niekde dokonca lovené ako zver. Arieros a Gauchos mali v niektorých oblastiach zaplatené za každú prinesenú hlavu.“
Mapuche sú jedným z posledných kmeňov, ktorý sa udržal, a nedôverčivosť sme brali skôr ako ich vlastnosť než problém.
Aký je ich život, keď sú odrezaní od civilizácie?
Neviem si to ani predstaviť. Silným zážitkom bola časť, ktorá sa volá „Ruta de Los Pioneros“, teda cesta pionierov. Bolo to 200 kilometrov naprieč vysokými sedlami, okolo ľadovcov a v starých lesoch, pričom uprostred trasy stále žijú usadlíci, ktorí sú potomkami pôvodných Pionierov.
Ľudia, ktorí tam žijú, ostávajú možno ako posledná generácia. Viac ako polovicu roka sú odrezaní od všetkého. A keď sa chcú dostať po nejaké zásoby, tak to majú na koňoch viac ako 100 kilometrov.
Je ťažké uvedomiť si, aký je život v tých podmienkach. Často som sa tam zamýšľal aj nad sebou a prehodnocoval svoje priority. Premýšľal som aj nad tým, čo skutočne potrebujem k životu a čo je len nadbytočný šum.
Predčasný koniec
„Najviac nás štvalo, že v jednej sezóne túto trasu nik neprešiel. My sme boli prví ľudia na svete, ktorí mali šancu dostať sa k tomuto cieľu, no, bohužiaľ, to nevyšlo.“
Trasu v Patagónii ste napokon museli predčasne ukončiť. Na jej dokončenie vám však chýbalo vám len pár stoviek kilometrov. Ako ste to zvládali?
Museli sme skončiť asi 400 kilometrov pred cieľom, čo sa môže zdať na prvé počutie veľa, ale po tých tisícoch prejdených kilometrov už nebolo. Aj celú trasu sme si nadizajnovali tak, aby práve táto posledná časť, ktorá nám ostane, bola najľahšia.
Vedeli sme teda, že sa prejsť dá. Bohužiaľ, Južná Amerika v tom čase nabehla na reštrikcie spojené s pandémiou a v tom čase to bolo nečakané. Zatvárali sa hranice, letiská a robili sa lockdowny, takže ak sme sa chceli dostať domov, museli sme odletieť. Neskôr by sme to už nestihli. Na dokončenie celej trasy by nám stačili ešte dva týždne, ale neriskovali sme to.
V srdci Južných Ánd na „Trase pionierov“ v Patagónii. Foto: archív Matúša Lašana
Najviac nás štvalo to, že v jednej sezóne túto trasu nik neprešiel. My sme boli prví ľudia na svete, ktorí mali šancu dostať sa k tomuto cieľu, no, bohužiaľ, to nevyšlo. Chvíľu nás to štvalo, ale na konci dňa bolo asi najdôležitejšie, že sme sa dostali zdraví domov.
Ako sa udržujete v kondícii v takomto medziobdobí? Predpokladám, že musíte stále športovať, aby ste neskôr zvládli uchodiť tie diaľky…
Väčšinou máme voľnejší mesiac či dva po návrate z diaľkového prechodu. Potom začíname chodiť do lesa, máme okruhy okolo 20 kilometrov, ktoré sa snažíme prejsť niekoľkokrát týždenne. Keď sa dostávame k obdobiu, keď sa blíži ďalšie dobrodružstvo, snažíme sa pridávať na frekvencii a do batohov si už dávame aj nejaké závažia, aby sme pripravili telo na záťaž, aby si zvykli ramená.
Na sto percent sa podľa mňa ani pripraviť nedá, aspoň s časom, ktorý máme k dispozícii. Ale snažíme sa spraviť maximum, aby nedošlo k problémom.
Ak totiž človek začne s námahou náhle, tak má nábeh na rôzne zranenia, zápaly šliach a zlomeniny. Tomu sa chceme vyhnúť.
Ako na diaľkové výpravy
„Veľa ľudí hovorí, že je to o hlave, ale keď vás počas trasy bolí neustále celé telo, tak je ťažké zostávať pozitívne naladený.“
Aké sú vaše najobľúbenejšie prechody na Slovensku?
Pre začiatočníkov by som odporúčal hrebeňovku Malej Fatry, ktorú mám veľmi rád. Tá sa dá zvládnuť za dva dni a ja sa tam rád vraciam. Na začiatok sú super aj Nízke Tatry, tam sa človek nemusí báť, kde rozloží stan, alebo že ho odfúkne z hrebeňa, pretože je tam veľa chát. Pre oťukaných turistov môže byť zaujímavá aj hrebeňovka Polonín. Z toho, čo som na Slovensku navštívil, bolo toto asi najdivokejšie.
Čo by ste poradili niekomu, kto sa chystá na svoju prvú diaľkovú výpravu?
Určite sa snažte fyzicky pripraviť. Veľa ľudí hovorí, že je to o hlave, ale keď vás počas trasy bolí neustále celé telo, tak je ťažké zostávať pozitívne naladený. Tiež treba dbať na výbavu – nebrať so sebou zbytočnosti.
Základná rada pri balení znie – ak máš v batohu niečo, bez čoho by si nemal na traile problém, tak by to malo ostať doma. Dá sa to zhrnúť výrokom Saint-Exupéryho: „Dokonalosť nie je dosiahnutá, keď už nie je čo pridať, ale keď už nie je čo ubrať.“
Taktiež je dobré to nepreplánovať. Nemusíte mať presný plán na všetkých 30 dní treku. Niekedy je fajn nechať si slobodu a možnosť variability.
O Patagónii ste povedali: „Bolo to úžasné dobrodružstvo a myslím, že bude mimoriadne ťažké nájsť čokoľvek, čo sa mu aspoň vyrovná.“ Už ste niečo našli?
Ťažko povedať. Po Patagónii sme boli ešte na Islande, čo bolo tiež fascinujúce, a teraz sa chystáme na ďalšiu výpravu. Tentoraz skúsime niečo dlhšie. Od apríla do decembra by sme chceli prejsť cez celú Európu – začneme v Bulharsku pri Čiernom mori a chceli by sme skončiť v Španielsku pri Atlantickom oceáne.
Celkovo to bude 6300 kilometrov, takže nám to vyjde na 7 – 8 mesiacov s tým, že by sme sa mali držať čo najviac v horách, preto to bude časovo najnáročnejšie.
Bude to trošku iné ako Patagónia. Neočakávame toľko častí, o ktorých bude málo informácií, a asi sa nebudeme prebíjať pralesmi. V tomto bola Patagónia špeciálna.
