„Snažíme sa oslobodiť od toho, že sa na hodine všetci musia naučiť tú istú vec. Oveľa dôležitejšie je, aby si z nej každý odniesol niečo nové,“ hovorí Dávid Králik o svojom projekte hodiNOVÍ záŠKOLÁCI. „Aj keby mali vo firme v rovnaký deň všetci zamestnanci to isté zadanie, bolo by to pre nich zložité. A tak je to aj pri vyučovaní.“
Dávid Králik je učiteľ, mentor a autor niekoľkých metodík aj rozprávkových kníh. Spoluzaložil súkromnú základnú školu Félix, na ktorej dnes učí. Dvakrát bol nominovaný na titul Učiteľ Slovenska, minulý rok vyhral v kategórii Učiteľ na diaľku. Aj keď sa mu dnes veľmi darí, v živote mal aj horšie obdobia.
V prvej vlne pandémie prišiel s novým projektom hodiNOVÍ záŠKOLÁCI. Je to koncept neformálneho dištančného vzdelávania, ktorý ukazuje, že aj z domu sa dieťa naozaj môže niečo naučiť.
„Mám to naopak. Väčšina ľudí v každej novej situácii vidí problém. Ja sa sústredím na to, čo mi dáva,“ hovorí Dávid Králik. „Preto som si cez pandémiu uvedomil, že som vlastne vždy chcel skúsiť takýto koncept. Na bežnej škole sa to však nedá.“
V rozhovore sa dočítate:
- Ako funguje projekt HodiNOVÍ záŠKOLÁCI a čím sa líši od bežného dištančného vzdelávania?
- Prečo podľa neho nie je dôležité, aby sa všetky deti naraz naučili to isté?
- Ako vyzerá zážitkové vzdelávanie o Nežnej revolúcii?
- Ako sa Dávidovi Králikovi podarilo vďaka behu zbaviť závislosti na alkohole?
Kritici dištančného vzdelávania upozorňujú, že počas pandémie trávia školopovinné deti za obrazovkami tak veľa času, že sa u nich buduje závislosť. V čom sa projekt hodiNOVÍ záŠKOLÁCI líši od bežných online hodín?
Povedal by som, že záŠKOLÁCI fungujú chaotickejšie. Ideme proti tradičnému konceptu, podľa ktorého má žiak prísť na prvú hodinu a s ďalšími 20 deťmi rovnakého veku sa má učiť matematiku. Potom slovenčinu, angličtinu…
Na našich hodinách sú deti od 9 do 15 rokov. Náplň jednotlivých predmetov integrujeme do konkrétnych tém a zadaní. Naši mentori väčšinou nie sú učitelia. Sú to ľudia z rôznych oblastí.
Na každú skupinu je jeden dospelý mentor. Ten však nezasahuje do toho, čo sa v skupine deje. Je len k dispozícii, keď ho deti oslovia. Spätnú väzbu im vždy dáva až nakoniec.
Rozdiel je aj v tom, že nie sú triedou – máme asi 15 stabilných detí a ďalších 15 sa mení. Za ten rok sa ich u nás vystriedalo asi 500.
Navyše, na rozdiel od školy, nemáme stanovené, čo presne ich chceme alebo musíme naučiť. Skôr spätne reflektujeme, čo si z hodiny odniesli.
A pokiaľ ide o závislosť na obrazovkách, pri prezenčnej výučbe v škole teraz počítače používam oveľa menej ako pred pandémiou. Za posledný rok máme všetci technológií dosť a aj pri vyučovaní sa ich snažíme eliminovať.
Aké témy s deťmi otvárate?
Snažíme sa, aby boli rôznorodé. Napríklad naša prvá hodina sa volala Hodinová firma. Zadanie bolo: Ste firma, ktorá vyrába parkety. Vymyslite si názov, reklamu. Stanovte si cenu parkiet a vytvorte cenovú ponuku podľa zadaného pôdorysu.
Pri tomto zadaní získali deti nové vedomosti zo slovenčiny, matematiky, informatiky. Integrovali sme doň viac predmetov.
HodiNOVÍ záŠKOLÁCI fungujú len online. Napriek tomu si z hodín deti odnášajú veľa. Zdroj foto: archív Dávida Králika
Využívame rôzne koncepty. Na Deň žien sme si napríklad pozvali zaujímavé ženy z rôznych oblastí a robili sme živú knižnicu. Deti sa pri tom naučili klásť otázky a reprodukovať počuté. To je učivo slovenčiny, ale my to tak nedefinujeme.
Na výročie oslobodenia dostali zasa do skupín príbehy menej známych hrdinov druhej svetovej vojny. Mali k dispozícii pomerne veľa textu, ale museli z neho vytvoriť plagát, na ktorom nemohlo byť viac ako desať slov.
Ako vo firme
Predpokladám, že rodičia sú z takéhoto prístupu k vzdelávaniu nadšení. Ale ako reagujú deti?
Sú aj deti, ktoré prihlásia rodičia a my vidíme, že si to prišli odsedieť. Vtedy sa ich snažíme odradiť. Vysvetlíme im, že keď si to vyskúšali a nebaví ich to, nemá zmysel, aby sa k nám pripájali. Povinná školská dochádzka je v iný čas a na inom mieste. Nechceme ju suplovať a ani to, aby bola naša škola povinná.
Pri deťoch sme sa však stretli ešte s jedným zaujímavým fenoménom. Na konci každej hodiny ju deti hodnotia známkami od 1 do 5 s tým, že 5 je najlepšia.
No stretli sme sa s tým, že keď sa niekto rozhodol pre nižšiu známku, tak ho ostatní karhali, prečo dáva také zlé hodnotenie. My sa práve snažíme deťom vysvetliť, aby nám známky dávali podľa toho, ako sa cítia.
Myslíte si, že by takto mohlo fungovať dištančné vzdelávanie aj v bežných školách?
To je ťažká otázka. Základný rozdiel je, že ja nie som tlačený osnovami. A reálne sa s nimi prekrýva len časť tém, ktoré otvárame my.
Som v tomto trochu revolucionár – ak by sa dieťa na základnej škole naučilo dobre čítať s porozumením, písať a logicky rozmýšľať, tak to podľa mňa stačí.
Pozerať sa na vzdelávanie cez konkrétne témy, nie predmety, by sa určite dalo a tá snaha tu už je. Len sa najprv musíme zbaviť presvedčenia, že dieťa sa niečo naučilo, keď to vie „odrapkať“.
Ale možno by úplne stačilo, keby sme pri dištančnom vzdelávaní využívali viac zábavných prvkov, ako to robíme my – escape room, živá knižnica, práca v skupinách…
Som triedny ôsmakom a s nimi sa teraz pokusne začíname učiť formou globálneho kurikula – konkrétnych tém, mimo záŠKOLÁCKEHO učenia. Ich téma je teraz malý biznis.
A ako vyzerá takéto vyučovanie?
Napríklad na angličtine sa učili slovnú zásobu, ktorá sa týka biznisu. Aby vedeli, ako sa povedia dane, zisk… Na dejepise sa zasa rozprávali o histórii peňazí. Na každom predmete mali niečo k téme biznisu.
O dva týždne už budú fungovať tak, že tri hodiny budú mať klasickú školu a ďalšie tri budú pracovať na svojom biznisovom projekte. V decembri ich čaká aj veľtrh firiem. Cieľom je navrhnúť fungujúcu ziskovú firmu.
Už ste spomenuli, že sa k vám pripájajú deti vo veku od 9 do 15 rokov. To je pomerne veľké rozpätie. Nemáte problémy s vekovými rozdielmi?
Máme. Ale vychádzame z predpokladu, že aj keď človek príde do nového zamestnania, sú tam skúsenejší a menej skúsení ľudia, ktorí k práci a k zadaniam pristupujú inak. Snažíme sa oslobodiť od toho, že sa na hodine všetci musia naučiť tú istú vec. Oveľa dôležitejšie je, aby si z nej každý odniesol niečo nové.
Aj keby mali vo firme v rovnaký deň všetci zamestnanci to isté zadanie, bolo by to pre nich zložité. A tak je to aj vo vyučovaní.
Poznámky a pochvaly
Minulý rok ste mali aj úspešnú hodinu k Nežnej revolúcii. Jednu pripravujete aj teraz. Prečo ste sa rozhodli túto tému otvoriť opäť?
Minulý rok tá hodina vyšla veľmi dobre. Aj pre deti bola zaujímavá. Chceme, aby si aj tento rok deti uvedomili, že aj keď sa dnes na Slovensku deje veľa absurdností, ešte stále sa to nedá porovnať s tým, v čom sme žili predtým. Je tu veľa špiny, ale ešte stále žijeme slobodne.
Hovoriť s deťmi o Nežnej revolúcii je podľa mentora a pedagóga veľmi dôležité. Zdroj foto: archív Dávida Králika
Tento rok bude táto hodina formou escape room. Deti rozdelíme do skupín. Každá skupina bude mať niekoľko zámkov a jej úlohou bude ich pootvárať tým, že sa zoznámia s rôznymi fenoménmi života pre rokom 89.
Je veľmi dôležité o tom s deťmi hovoriť. Aj v škole som so svojou triedou tento rok robil zážitkovú hodinu, resp. tri hodiny.
Ako vyzerali?
Po dohode s rodičmi som zaviedol prísne pravidlá. Muselo byť hrobové ticho, keď sa niekto ozval, hneď dostal poznámku. Ráno som všetkým zobral tašky a desiate. Povedal som im, že je to znárodnenie. A na prídel som im rozdal suchý chlieb. Tí, ktorí protestovali, išli za trest do kúta a ďalší dokonca na výsluch do riaditeľne. Bola to imitácia celej spoločnosti v tom období, nie školstva.
Bolo veľmi dôležité, že som toto zážitkové vzdelávanie odkomunikoval s rodičmi. Ak by som to nespravil, mohol by som z toho mať veľké problémy.
Ako na to žiaci reagovali?
Bolo to veľmi zaujímavé. Niektorí začali otvorene protestovať, niektorí aj tajne a nenápadne. O tom sme sa s nimi neskôr veľa rozprávali. Vysvetľoval som im, že aj v skutočnosti boli ľudia, ktorí sa proti systému otvorene postavili a doplatili na to viac. A potom aj takí, ktorí bojovali skôr tajne alebo pasívne.
Mali sme aj ďalšiu zaujímavú debatu. Po skončení som deťom, ktoré sa najviac vzopreli, dal pochvaly za to, že sa postavili nespravodlivosti. Ale mali sme dilemu, či by ju mali dostať aj deti, ktoré vyrušujú štandardne. Lebo oni nič nezmenili.
A k čomu ste dospeli?
Hlasovali sme a deti sa jednohlasne zhodli, že to v žiadnom prípade nebude spravodlivé. To nie je hrdinstvo.
Ľahká cesta a podpora rodiny
Úspech má dnes hádam všetko, do čoho sa Dávid Králik pustí. No podľa jeho slov to tak nebolo vždy. „Bol som veľmi slabý žiak. Učitelia neverili, že by som mohol ísť študovať. A ani ja som si ako dieťa vôbec neveril,“ hovorí.
Učiteľstvo bolo vtedy podľa neho tou najjednoduchšou voľbou. „Na pedagogickú fakultu sa dostal takmer každý – chlapec určite,“ vysvetľuje. Vášeň v tomto povolaní našiel asi až po piatich rokoch praxe.
„Na začiatku som učil hrozne. Prišiel som, zapísal som chýbajúcich, niekoho som vyvolal, nadiktoval som nové poznámky a tam to pre mňa skončilo,“ opisuje jeho niekdajší prístup.
„Najdôležitejšiu úlohu v mojom živote majú preto moja manželka a moje dve dcéry. Boli to prví ľudia, ktorí vo mňa uverili. Dnes je uveriť v moje schopnosti ľahké – naozaj veľa vecí mi vychádza, darí sa mi. Ale ony videli už vtedy, že by sa mi mohlo dariť. A preto za to, kým som dnes, vďačím do veľkej miery práve im. Aj za to, že to so mnou nikdy nevzdali.“
Jeden kilometer
V druhej vlne pandémie ste vystúpili aj v kampani za očkovanie. Aký je z vašej skúsenosti postoj učiteľov k protipandemickým opatreniam a k očkovaniu?
Úprimne, v istom bode som s učiteľmi prestal komunikovať na túto tému. Mám pocit, že ľudia sú už pri takýchto debatách zlí a aj ja už som bol zlý. Tak som sa stiahol.
Mám to tak, že pokiaľ školím ja, opatrenia veľmi prísne dodržiavam a trvám na tom, aby ich dodržiavali aj ostatní účastníci mojich školení.
Stále som presvedčený, že v tejto chvíli lepšie riešenie nie je. Ale prestal som o tom debatovať na diskusných fórach. Ešte som totiž nevidel diskusiu, v ktorej by jedna strana presvedčila druhú. Tým pádom to nemá zmysel.
Asi som rezignoval. Ani v škole o tom už nehovoríme. Veľká väčšina z nás je zaočkovaná, dodržiavame opatrenia, ale nemáme potrebu o tom hovoriť.
Ja som si koronou prešiel, preto som sa bol očkovať trochu neskôr. Mal som veľmi ľahký priebeh. Ale aj tak som mal pri behaní pľúca ako pokrkvaný papier.
S behaním ste začali počas pandémie a v septembri ste zabehli aj svoj prvý maratón. Čo vás na behu lákalo?
V posledných rokoch som veľmi veľa pil. A rozhodol som sa s tým prestať. Ale keď človek bojuje so závislosťou, potrebuje ju niečím nahradiť. Pre mňa je náhradou práve beh.
Keď som zabehol svoj prvý kilometer, myslel som si, že umriem. Bolo to krátko po tom, ako som prekonal covid a naozaj mi to dalo zabrať. Kašlal som, dusil som sa, ale neodradilo ma to.
Dávid Králik sa v minulosti profesionálne venoval šermu. K tejto vášni vedie aj svoje dve dcéry. Zdroj foto: archív Dávida Králika
Začal som postupne pridávať. O mesiac som už behával päť kilometrov, potom 10, 20… A raz som sa vrátil tam, kde som zabehol svoj prvý kilometer a povedal som si, že zabehnem maratón. Sám. Nešiel som po dlhej trase – stále len po tej pôvodnej. Kilometer tam, kilometer naspäť. Asi 21-krát. Muselo to byť trochu komické.
Ako ste to zvládli?
Prvých 30 kilometrov som si užíval, ale posledných dvanásť kilometrov a 195 metrov bolo náročných. To som si už hovoril, že buď dobehnem, alebo umriem.
Behám stále. Každé ráno tak päť až sedem kilometrov. Snažím sa aj cvičiť kliky, brušáky… A každý deň aj taichi. S dcérami sme sa venovali vrcholovému šermu, tak mám k športu blízko. Ale posledných desať rokov som pil naozaj veľa. Tak pol litra tvrdého alkoholu denne.
Strata slobody
A ako vaša závislosť vznikla?
Začalo to ešte na výške. Vtedy som síce nepil až tak veľa, ale pracoval som v nemocničnej škole na detskom oddelení. Bolo tam veľa rakoviny. Človek niektoré veci ťažko rozdýchava.
Pil som po návrate domov, aby som vypustil paru. K tomu sa pridal aj vysokoškolský život, kde bol tiež alkohol bežnou súčasťou. Ale naozaj intenzívne to bolo tých posledných 10 rokov.
Ani doma nevedeli, koľko veľa naozaj pijem. Pil som po práci, najmä v noci. Do práce som nikdy nešiel pod vplyvom alkoholu. Mám dobrý metabolizmus, tak aj keď sa stalo, že ma na ďalší deň ráno zastavili policajti a ja som fúkal, nenafúkal som.
Desať rokov je dlhá doba. Kedy a prečo ste sa s tým rozhodli bojovať?
Vo svojej podstate som veľmi slobodný človek. Nie v tom zmysle, že by som nedodržiaval pravidlá, ale sloboda je pre mňa jedna z najväčších hodnôt, ktoré vyznávam.
A v istom bode som si uvedomil, ako veľmi ma alkohol zväzuje. Veľa mojich rozhodnutí bolo neslobodných. Napríklad, keď som vedel, že večer budem musieť ísť autom na stanicu po dcéru, hneval som sa, že musím byť triezvy.
A keď už som začal robiť rozhodnutia podľa toho, aby som si mohol vypiť, vedel som, že som slobodu stratil. Zároveň ma alkohol oberal aj o zodpovednosť. Keď si človek vypije, má pocit, že všetko je v pohode.
Dnes viem, že keby som nepil, mohol som niektoré veci urobiť lepšie. Ale vtedy som bol príliš uvoľnený, aby som sa snažil. Občas som sa menej pripravil na školenie, alebo neskontroloval rukopis, lebo som v tom stave opojenia len mávol rukou, že veď to je v pohode.
V septembri to bol rok, čo vôbec nepijem. Rozhodol som sa zo dňa na deň, že toto bude môj posledný pohárik. A naozaj bol.
Dostať sa zo závislosti na alkohole je zaujímavé. Schudol som 40 kíl a mení sa mi aj povaha. Mám pocit, že som býval veselší… Ľudí prekvapuje, že som to zvládol bez odbornej pomoci.
A mňa tiež. Čakal som, že budem mať fyzické prejavy a možno aj zlé psychické stavy. Ale nemám. Len na akciách, kde sa pije, to občas nie je ľahké.
Očakávania a šok
A pomohlo vám práve behanie?
Áno. Nedávno sme sa s manželkou večer stretli s kamarátmi a všetci okrem mňa tam pili. Bolo to náročné. Vrátili sme sa neskoro, ale ja som si potreboval ísť ešte zabehať.
V blogu, ktorý ste napísali o svojom alkoholizme píšete, že váš metabolizmus spracúval alkohol veľmi dobre. A vaše okolie o závislosti vôbec nevedelo. Ste pomerne známy a mnoho ľudí vás považuje za svoj vzor. Ako reagovali, keď sa o tom dozvedeli?
Áno, ani doma nevedeli, koľko veľa naozaj pijem. Pil som po práci, najmä v noci.
Do práce som nikdy nešiel pod vplyvom alkoholu. Mám dobrý metabolizmus, tak aj keď sa stalo, že ma na ďalší deň ráno zastavili policajti a ja som fúkal, nenafúkal som.
Keď si moja rodina prečítala ten blog, mnohé bolo aj pre ňu novinkou. Veľa ľudí o tom ešte stále nevie. A niektorým sa zdá obdivuhodné, že som sa z toho vôbec dostal.
Najväčšou oporou je Dávidovi Králikovi rodina. Zdroj foto: archív Dávida Králika
Písal som napríklad aj rodičom detí z mojej triedy. Som triedny ôsmakom. A rád by som sa s nimi porozprával o závislostiach. Ale ešte nemám uchopené, ako do toho rozhovoru vložiť vlastnú skúsenosť.
Bojím sa, aby to nebolo kontraproduktívne. Z môjho príbehu môžu mať decká pocit, že zbaviť sa závislosti je ľahké. Že keď niekto ako ja môže toľko piť, a potom sa toho zbaviť zo dňa na deň, vyzerá pri tom v pohode a darí sa mu čím ďalej, tým lepšie… Tak vlastne závislosti nie sú také nebezpečné. Takéto skreslené poznanie by pre mojich žiakov asi veľmi prospešné nebolo.
Zároveň nechcem vyznieť príliš autoritatívne a moralisticky. Že ony ešte o živote nič nevedia a ja im idem z „dospeláckych výšin“ porozprávať, ako to je. To by tiež nebola správna cesta. Musím to dobre premyslieť, aby som tým nenarobil viac škody ako osohu.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
