Pol storočia, počas ktorého platí dohoda hlavných pozemských mocností o spolupráci vo vesmíre, neprinieslo v pokusoch o odpútanie sa od Zeme zásadný posun – ale našťastie ani žiadny konflikt vo vesmíre.
BioSpace 2, 650-hektárový komplex v Arizone, mal pôvodne testovať udržateľnosť života vo vesmíre. Napokon skrachoval, zakladatelia ho opustili a odkúpila ho University of Arizona. FOTO: SITA/AP
„Všetky stanice, zariadenia, výstroj a kozmické plavidlá na Mesiaci a iných nebeských telesách sú voľne prístupné predstaviteľom ostatných zmluvných strán na základe vzájomnosti. Títo predstavitelia vopred v rozumnej lehote oznámia plánovanú návštevu, aby mohli byť vykonané potrebné konzultácie a vykonané maximálne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a na to, aby nebola narušená normálna prevádzka zariadenia, ktoré má byť navštívené.“
Toto nie je citát z Hviezdnych vojen, ale časť vyhlášky ministra zahraničných vecí ČSSR zo 7. februára 1968. Konkrétne pasáž, ktorá vyhlasuje platnosť článku XII Zmluvy o zásadách činnosti štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a ďalších nebeských telies. Po prerokovaní jej zásad v OSN vstúpila do platnosti pred 50 rokmi, 10. októbra 1967. Signatárskych štátov je v súčasnosti viac ako sto, medzi nimi aj Slovensko ako nástupnícky štát ČSSR.
Vo svojej dobe riešila zmluva veľmi aktuálne problémy. V Sovietskom zväze sa akurát skončili oslavy desaťročnice prvého umelého satelitu, Sputniku, prvého človeka na Mesiaci, Neila Armstronga, delil od „vesmírnej prechádzky“ už len rok a pol. Medzi termonukleárne mocnosti sa po USA, Sovietskom zväze a Veľkej Británii v lete 1967 dostala aj Čína.
Okrem zákazu rozmiestňovania či testovania jadrových zbraní, zbraní hromadného ničenia a zriaďovania vojenských základní vo vesmíre sa „Kozmická zmluva“ (Outer Space Treaty) venovala aj mierovému využívaniu vesmíru. Definovala napríklad povinnosť pomôcť kozmonautom, ktorých moduly po návrate na Zem pristanú mimo územia materského štátu, prípadne na mori, alebo výmenu informácií o nebezpečenstve, ktorému by vesmírne misie mohli čeliť.
Aká rýchla je naša cesta za pokrokom?
Po 50 rokoch je však zaujímavý skôr fakt, že platnosť zmluvy sa kryje s obdobím, ktoré (od roku 1969, pristátia na Mesiaci) vo využívaní vesmíru prinieslo iba rast kvantity, ale oveľa menej kvalitatívnych zmien.
Počet štátov, ktoré z vlastných zdrojov dostali kozmonautov na obežnú dráhu, vzrástol (minimálne – o Čínu), znásobil sa počet satelitov a do istej miery aj automatizovaných sond mimo obežnej dráhy. Žiadne pravidelnejšie navštevovanie alebo dokonca využívanie Mesiaca sa však od roku 1972 nedeje. Práve v tomto období pritom digitalizácia priniesla obrovské zmeny v živote ľudí – koncom 60. rokov boli na trhu programovateľné kalkulačky s pamäťou v rádoch stoviek bytov, dostupné za (takmer) ročný plat, v laboratóriách len prvé mainframe počítače – s pamäťou okolo 1024 KB.
Sedem rokov po Apolle 17, v roku 1979, potvrdil spomalenie vesmírneho snaženia neúspech Zmluvy o Mesiaci („Moon Treaty“). Ratifikovala ju iba maličká skupina štátov, ktoré nemajú vlastný vesmírny program, a je de facto bezpredmetná. Kozmické „veľmoci“ ju odmietli, keďže predpokladala, že by zdieľali výsledky ich aktivít, pričom ich konzumenti by sa na nákladoch nepodieľali.
Pri predchádzajúcom okrúhlom výročí Kozmickej zmluvy, v roku 2007, prišiel s kritickým pohľadom na ňu na (súkromnom americkom) webovom portáli The Space Review John Hickman, americký profesor medzinárodných vzťahov z Berry College. Zmluva je podľa neho príkladom „schopnosti byrokratov napísať medzinárodné právo, ktoré je súčasne v platnosti, ale pritom je zlé.“
Kozmické nehnuteľnosti
Zmluva síce zabránila štátom, aby si privlastňovali kozmické telesá, súčasne však ich objavovanie zabrzdila. „Vesmírny vek spomalil na plazivé tempo a zmluva nesie veľký kus viny.“ Dohoda, píše Hickman, sa zrodila v ére jadrového zbrojenia, a vznikla teda zo strachu. Vďaka tomu, že vesmír vyhlásila za „spoločnú vec,“ však eliminovala aj benefity – (doslova: vesmírne „nehnuteľnosti“), ktoré by z jeho výskumu mohli plynúť, a tak aj motiváciu jednotlivých štátov. „Ak by cieľom zmluvy bolo ochrániť nenarušenú vesmírnu divočinu, museli by sme ju dnes vyhlásiť za obrovský úspech.“ Ako prostriedok na podporu výskumu, prospešného pre celé ľudstvo, však bola „obrovským neúspechom“.
Opačný názor, teda, že zmluva efektívne zakotvila zásady mierového využívania vesmíru, prezentoval nedávno na Space Review kanadský profesor medzinárodného práva zo Simon Fraser University Paul Meyer. Dodal, že v poslednom období začal medzi politikmi prevládať skôr skeptický pohľad na zmluvu. „Dalo by sa očakávať, že zlaté výročie privíta globálna komunita s veľkou slávou, v skutočnosti je však pravdepodobné, že si ho signatári zmluvy takmer vôbec nepripomenú.“ Podľa Meyera ide o „znepokojivý trend, keďže sa uprednostňuje neobmedzená sloboda konania a vývoj národných bezpečnostných kapacít, ktoré podporujú jednostranné kroky.“
Vesmírny daňový raj
Posledné roky priniesli v oblasti „právneho dobýjania“ vesmíru určitý pohyb. Americký zákon o podpore súkromnej súťaže vo vesmíre (Space Act) z roku 2015 hovorí o „licencovaní vypustenia“ rakiet, „manažmente premávky na obežnej dráhe“, či definuje, kto je „vládnym“ astronautom. V lete tohto roku zašiel ďalej netradičný hráč v oblasti – Luxembursko. Tamojší Zákon o vesmírnej ťažbe je potenciálne revolučnou zmenou Kozmickej zmluvy. Tá priamo zakazuje signatárom – teda štátom – aby si privlastňovali, či okupovali kozmické telesá. Súkromným firmám či jednotlivcom však iba predpisuje schválenie aktivít zo strany vlád príslušných štátov. Luxembursko použilo analógiu z námorného práva – hoci more je spoločné, ryby a ustrice sa loviť môžu, a tak isto to má platiť o častiach vesmírnych telies. V minulosti sa prevoz vzoriek hornín z Mesiaca kritike, že porušuje Kozmickú zmluvu, v realite väčšinou vyhol.
Luxembursko sa tak pozicionovalo ako svojho druhu „vesmírny daňový raj“, krajina, ktorá poskytuje priaznivé podmienky pre firmy, ktoré by chceli nejaký druh vesmírnej ťažby vykonávať. V tejto oblasti podporuje Luxembursko aj startupy a na presídlenie láka centrály niekoľkých vesmírnych firiem.
V oblasti vesmírneho turizmu či súkromného vesmírneho programu sa už vyše desaťročie s neurčitým úspechom angažujú dvaja známi miliardári. Virgin Galactic, ktorý založil miliardár Richard Branson, sľubuje turistiku na obežnú dráhu – pôvodne mala odštartovať v roku 2009. SpaceX Elona Muska zasa od roku 2002 hovorí o kolonizácii Marsu, ale zatiaľ sa dostal (desaťkrát) maximálne po ISS v úlohe dodávateľa tovaru.
Recept matky Richarda Bransona, ako vychovať úspešného podnikateľa
Aktuálnou správou tiež z tohto leta je, že Alphabet (Google) opäť predĺžil lehotu na dodanie podkladov do svojej súťaže Lunar XPrize, dotovanej 30 miliónmi dolárov. Dve tretiny odmeny má získať firma, ktorá dovezie na Mesiac súkromné robotické vozidlo, schopné prejsť 500 metrov a vyslať o tom záznam vo vysokom rozlíšení.
Elon Musk ma naučil, že úspech nezávisí len od inteligencie
Napokon, zo skutočných veľkých hráčov sa k téme naposledy vyjadrili Spojené štáty – viceprezident Mike Pence pred týždňom vyhlásil, že „Amerika vráti astronautov na Mesiac, a nie iba preto, aby tam nechali iba stopy nôh.“
Výzvu na to, aby sa politici regulácii vesmíru venovali viac do hĺbky a Kozmickú zmluvu rozmenili na špecifické konkrétnejšie predpisy, priniesol nedávno Harvard Political Review. Aktuálny návrh jedného zo súvisiacich zákonov v americkom Kongrese hovorí napríklad o „transparentnej autorizácii a supervízii certifikačného procesu mimovládnych aktivít (vo vesmíre).“
