Keď sa s ním začnete rozprávať o historických vozidlách, je vám jasné, že sú jeho vášňou. Baví ho na nich mechanická, strojárska aj umelecká zručnosť ich výrobcov, ale aj vôňa spáleného benzínu, slobody a sentimentu za časmi, keď sa vyrábali unikátne vozy, niekedy doslova len v počte pár kusov. Podnikateľ Karol Pavlů je tiež zakladateľom Dopravného múzea v Bratislave a spoluorganizuje tradičné podujatie 1000 míľ československých.
Historickú hodnotu totiž podľa Karola Pavlů, ktorý je okrem iného aj väčšinovým akcionárom slovenskej spoločnosti PPA Controll, a v minulosti pôsobil aj ako predseda Združenia podnikateľov Slovenska, nemajú len obrazy či zaujímavé stavby. „Súčasťou kultúrneho dedičstva sú aj technické pamiatky, kam patria aj historické vozidlá,“ hovorí.
Prvý Slovák na prestížnej súťaži
Veteranizmu sa venuje už od mlada a v jeho zbierke je mnoho významných historických vozidiel, ktoré sú stále funkčné. Medzi nimi je aj vzácna Isotta Fraschini typ 8 A SS z roku 1930, s ktorou sa ako prvý Slovák vôbec zúčastnil prestížnej súťaže Concours d’Elegance v kalifornskom Pebble Beach.
„Nové auto vás presunie z bodu A do bodu B a skončí v šrote. Veterán je vozidlo, ktoré má dušu, a majiteľ si k nemu vybuduje iný vzťah ako k bežnému vozidlu.“
Od roku 2017 sa Design Veteran Car Club Bratislava, ktorého je predsedom, stal aj spoluorganizátorom československých pretekov historických vozidiel pod názvom 1000 míľ československých. Na českej strane ich organizuje Veteran Car Club Praha v spolupráci s českým Národným technickým múzeom a Slovenským dopravným múzeom. Práve pri tejto téme sa spontánne začal aj náš rozhovor.
V roku 2017 sa Pavlůovci zúčastnili prestížnej súťaže v Pebble Beach s vozidlom Isott a Fraschini. Foto: archív K. Pavlů
Kam siaha história pretekov 1000 míľ československých?
Sú to najslávnejšie preteky v rámci histórie Československa a po prvý raz sa išli už v roku 1933 roku pod záštitou prezidenta T. G. Masaryka. Išlo o obdobie po veľkej kríze a preteky mali slúžiť aj na podporu československého priemyslu. Neskôr sa súťaž obnovila niekedy v 70. rokoch, ale súčasťou normalizačného procesu bolo, že sa preteky opäť prerušili.
Obnovili sa až niekedy v 80. rokoch. My sme sa za slovenskú stranu k pretekom pripojili ako spoluorganizátori a dovolím si povedať, že keď do toho vstúpila slovenská strana, podujatie dostalo nový náboj. Dnes je to najprestížnejšia súťaž veteránov na území Čiech a Slovenska.
Môže sa ich zúčastniť majiteľ akéhokoľvek veterána?
Sú tam len autá vyrobené do roku 1939 s tým, že počet prihlásených áut v tohtoročnej súťaži presiahol stovku. To, že podujatie získava na popularite nielen v Čechách a na Slovensku, dokazuje aj čoraz väčší záujem účastníkov zo zahraničia.
V Taliansku s Tatrou 87. Na Súťaži Villa d‘Este Concorso d‘Eleganza 2012 získali špeciálnu cenu poroty za jedinečný dizajn. Foto: archív K. Pavlů
Šanca obzrieť si veterány zblízka
Aká je trasa pretekov?
Štartuje sa v centre Prahy pred budovou Autoklubu ČR, odkiaľ sa autá cez Brno presúvajú do Bratislavy po pôvodnej historickej trase. Druhý deň sa jazdí po slovenských trasách a v posledný deň sa účastníci vracajú späť do Prahy, cieľ a záverečné vyhodnotenie je v Národnom technickom múzeu.
Na Slovensku sú v rámci podujatia autá vystavené na Hviezdoslavovom námestí (tento rok 12. a 13. augusta, pozn. red.). V rámci tohto ročníka budú súčasťou výstavy aj preteky šliapacích autíčok. Mladých pretekárov nominujú materské školy z bratislavského Starého Mesta.
Utiahnu veterány tisíc míľ?
Táto súťaž má asi 1200 kilometrov, a to by ste žasli, že staré autá vydržia viac ako nové. Ale, samozrejme, každý rok pár áut nepríde do cieľa pre rôzne technické poruchy. Tie menej závažné sa väčšinou opravia priamo na trati a pokračuje sa ďalej.
Inšpirácia z Talianska
Aká obľúbená je táto súťaž z pohľadu účastníkov?
Ich počet každý rok stúpa. Bolo obdobie, keď ich na štartovej listine bolo len okolo 30 alebo 40, tento rok máme na súpiske 120 vozidiel, pričom prihlásených bol skoro dvojnásobok. Z prihlásených sa robí výber, autá musia spĺňať isté parametre.
Podobne, ako na talianskom závode Mille Miglia. Tam berú asi 400 vozidiel a prihlásených je každoročne okolo dvetisíc. V Taliansku je to ohromne populárne podujatie, ide sa po otvorených cestách a každý rok ho sledujú vyše tri milióny divákov.
Karol Pavlů s jedným zo svojich pokladov – vozidlom Isotta Fraschini. Foto: Miro Nôta
Československá súťaž bola inšpirovaná tou talianskou?
Áno. A je príjemné vidieť, že sa nám darí mať presah aj za hranice. Je to aj akési živé pojazdné múzeum. Ľudia môžu prísť, obdivovať staré stroje a zručnosť, s akou boli vyrobené.
Múzeum „spískali“ dvaja nadšenci
Prispeli ste aj k otvoreniu Dopravného múzea v Bratislave. Čo vás k tomu viedlo?
Bratislava dlho nemala dopravné múzeum, čo je paradoxné. Zvlášť, keď si uvedomíme, že Slovensko je aktuálne prvé na svete v počte vyrobených automobilov na obyvateľa. Dopravné múzeum na železničnej stanici vzniklo po revolúcii, a naša firma (PPA Controll, pozn. red.) bola jedným z jeho hlavných sponzorov.
Za celým projektom stoja v podstate dvaja ľudia. Jedným je Juraj Kubáček. Podobne ako ja, aj on sa celý život zaujímal o technické pamiatky, najmä o železnice. A pri všetkej skromnosti, tým druhým som ja.
Ako ste ten projekt uchopili?
Základnou myšlienkou bolo, aby múzeum dokumentovalo cestnú aj železničnú dopravu. Asi dve tretiny vozidiel vystavených v múzeu sú zo súkromných zbierok a nám sa podarilo presvedčiť majiteľov, že vystavovať tam vozidlá je prestíž a česť. A dnes je to jedno z najnavštevovanejších múzeí na Slovensku.
Z riaditeľskej stoličky k filmu
Posuňme sa bližšie k vám – aká bola vaša osobná cesta k veteranizmu?
Keď som skončil vysokú školu, pracoval som v závode Slovšport, bol som tam riaditeľom odštepného závodu. V roku 1974 mi bolo oznámené, že nemôžem byť ďalej riaditeľom, keďže nie som členom komunistickej strany.
Z podniku som odišiel, ale ešte som nemal predstavu, čo budem robiť, tak som chodieval do komparzu do filmu. Hneď v prvých dňoch boli scény s historickými vozidlami, ktoré nefungovali. Tak som sa do toho zamiešal, hoci to nebola moja úloha, a keď zistili, že tomu rozumiem, bol som okamžite prijatý ako technický poradca do filmu.
Skôr ako sa skončil prvý film, prichádzali ďalšie ponuky, takže od roku 1974 až do 1990 som spolupracoval na viac ako 120 filmoch doma aj v zahraničí.
Na Rallye Enghien – Le Touquet na severnom pobreží Francúzska v októbri 2018. Foto: archív K. Pavlů
Kúsok, ktorý opravovali 40 rokov
No vaša láska k automobilom siaha ešte ďalej. Čítala som, že vaše prvé auto ste si zaobstarali niekedy v 60. rokoch a bolo to Aero 30.
Československo bolo po vojne pojazdné múzeum, pretože na cestách bolo veľa starých áut. V 60. rokoch som si zaobstaral za 500 korún československých svoje prvé auto, Aero 30. Opravil som si ho, nejaký čas som na ňom jazdil a potom predal za 700 korún.
Druhé auto, ktoré som mal, bol Opel Blitz. Bol to nákladiak, ktorý tiež stál pár sto korún. Až moje tretie auto bol Mercedes Stuttgart, model z roku 1928, ktorý mám dodnes. Keď som ho kupoval, to auto malo rozbitý motor a vyzeralo viac než beznádejne, ale bol to ozajstný veterán na drevených kolesách, pričom jedno chýbalo.
Jeho úplná renovácia trvala 40 rokov. Je to kúsok, na ktorý som veľmi hrdý, pričom na dnešné ceny som ho kúpil asi za 250 eur.
Veterán ako investícia
Okrem nadšencov, ako ste vy, sú aj zberatelia, ktorí si veterány neopravujú, ale kupujú v top stave na aukciách…
Áno, solventní ľudia. Sú medzi nimi aj takí, ktorí to kupujú ako investíciu a odstavia ho do garáže bez pohybu. To má ale jeden háčik, pretože auto, s ktorým sa nejazdí, degraduje oveľa viac ako auto, ktoré je v prevádzke.
Aj ja občas kúpim auto na aukcii, ak je vhodná príležitosť a prijateľná cena. Napríklad Aston Martin DB2/4 z konca 50. rokov. Aukcia bola v Paríži, ale to auto bolo pre mňa pridrahé. Dražilo sa od obeda až do neskorých večerných hodín. Priatelia mi poradili, aby som večer neodchádzal a počkal si, kým príde auto na rad, lebo veľa ľudí už dovtedy odíde a určite sa to bude dať vydražiť lacnejšie. A mali pravdu.
Večer už záujem ľudí opadol, mnohí odišli domov a cena tohto auta klesla o tretinu. To bola príležitosť, aby som ho kúpil. Ale aukcie nie sú len o dražení. Je to aj spoločenská udalosť, získate tam kontakty, prepájajú sa tam ľudia. S pomocou nich sa môžete dozvedieť, kde získať nejaké diely, ktoré zháňate, užijete si skvelú atmosféru.
K vzácnym kúskom v zbierke patrí aj tento Jaguar E-Type séria 1,5 z roku 1968. Foto: Miro Nôta
Z technického pohľadu, aké auto možno považovať za veterán?
Malo by byť staršie ako 30 rokov. Ale nie každé auto, ktoré je staršie ako 30 rokov, je automaticky veterán. Musí byť ešte niečím výnimočné. Napríklad tým, že ich vyrobili v malom počte kusov, alebo sú inak dizajnérsky alebo technicky výnimočné.
Napríklad taký Porsche 356 Speedster – vyrobili ich len 500 kusov. V roku 2000 bol vyrobený exkluzívny model, BMW Z8, vtedy stál 98-tisíc eur. Dnes sa predáva za viac ako 200 tisíc.
Nesplnený sen? Bugatka, akú má Ralph Lauren
Spomínali ste, že vo svojej zbierke máte okolo 15 zaujímavých vozidiel. Máte ešte aj nejaký zberateľský sen, ktorý ste si zatiaľ nesplnili?
Samozrejme, stále mám také sny. Keby som mal mať všetky autá, ktoré sa mi páčia, tak by som potreboval halu o rozlohe štyritisíc štvorcových metrov a na niektoré exkluzívne kúsky by som musel predať firmu, vlastný dom a ešte sa aj zadlžiť (smiech).
Z hľadiska hierarchie značiek bol špičkou v medzivojnovom období Bugatti. To bol pojem. A najslávnejšia bugatka je model Atlantic. Vyrábala sa v rokoch 1934-38 a na svoju dobu to bolo nadčasové výnimočné auto, nádherný stroj! Vyrobené boli len štyri kusy.
Jeden v 50. rokoch neprežil zrážku s vlakom a tri ešte existujú. Jeden má Ralph Lauren, druhý exponát je v múzeu v Kalifornii a tretí je niekde u zberateľa v Anglicku alebo vo Švajčiarsku.
Takže toto auto sa asi nedá kúpiť…
Nedá, nikto z majiteľov ho nepredá a keby aj, cena by bola nepredstaviteľná. Ale môj sen sa dá zrealizovať inak a už na tom pracujem. Dá sa totiž vytvoriť dokonalá replika. Pravdaže, jeho cena je zlomková, nie je to originál. A navyše je to zdĺhavý proces, jednotlivé diely zbieram roky. Stále verím, že sa mi to čoskoro podarí. Už sme v pokročilom štádiu.
Pôvodný rozhovor, ktorý vyšiel v v júlovom vydaní magazínu Forbes, bol skrátený a doplnený medzititulkami.
