Séria volieb od Nemecka cez Rakúsko, Česko až po župné Slovensko ukáže na jeseň, ako sa deväť rokov po vypuknutí ekonomickej krízy zmenili voliči a strany v strednej Európe.
Všimli ste si, že sa v nedeľu a včera konali parlamentné voľby v Nórsku?
Možno, že ani nie – nesprevádzal ich totiž žiadny veľký „faktor strachu“ z protisystémových či extrémistických strán a tak v správach na popredných miestach nefigurovali.
O zisk väčšiny potrebnej na vytvorenie vlády súťažili tradiční sociálni demokrati s vládnymi konzervatívcami, ktorí pred štyrmi rokmi zobrali do vlády menšiu Pokrokovú stranu. Tá o sebe hovorí, že je „konzervatívno-liberálna“ a analytici ju zväčša označujú ako „neoliberálnu“ a sporia sa, či si vôbec zaslúži pomenovanie „pravicovo-populistická“.
„Keď príde na ekonomiku, sú ľudia s výkonmi tejto vlády celkom spokojní,“ citovali nórskeho profesora politológie Andresa Jenssena Financial Times. V takých podmienkach sa vláda skladá ľahko, má spoľahlivú väčšinu a nemusí si ju hľadať vďaka ústupkom voči extrémistom či prostredníctvom zložitých vládnych zlepencov.
Ak to na vás pôsobí ako nuda, prípadne idylka, veľmi sa nemýlite.
Výsledok volieb, ktorý prinesie približne 90-percentnú podporu pre „štátotvorné“ či „tradičné“ strany verzus desať pre otvorene „protirežimné“ alebo „protestné“, respektíve nerozhodne o zásadnej zmene v zložení vlády alebo smerovaní štátu, je v poslednom desaťročí čoraz zriedkavejší.
Prakticky jediný veľký štát s demokratickými voľbami, v ktorom sa za posledné desaťročie v politike „nič veľkého nezmenilo“ a nečaká sa to ani po budúcotýždňových voľbách, je Nemecko.
Na začiatku roka sa istý čas zdalo, že vyzývateľ kancelárky Merkelovej, sociálny demokrat (SPD) Martin Schulz dokáže zmeniť aspoň osobu na čele, ak už nie spôsob vládnutia v Nemecku. V lete sa zasa pár týždňov javilo, že by Angela Merkelová mohla svoje štvrté funkčné obdobie dokonca začať v komfortnejšej „čierno-žltej“ koalícii s liberálmi.
A týždeň pred voľbami je všetko po starom – prognózy očakávajú, že voliči potvrdia „veľkú koalíciu“ s SPD a krajne pravicová AfD dostane okolo 10 percent, podobne ako ľavicoví populisti Die Linke.
O tri týždne neskôr ako Nemci, 15. októbra, volia Rakúšania. Prieskumy síce vedie zdanlivo tradičná konzervatívna Ľudová strana, ale nie sú to už celkom tí istí ľudovci. Pred voľbami zmenili (ako skoro pred každými voľbami) predsedu – stal sa ním 31-ročný minister zahraničných vecí Sebastian Kurz, ktorý si vybudoval imidž ako kritik „merkelovského“ prístupu k imigrácii.
Strana zmenila aj logo, zahodila tradičnú čiernu farbu (teraz sú v móde modrá a fialová), a hovorí o sebe ako o „Die Neue Volkspartei – Liste Sebastian Kurz“ (Nová ľudová strana – kandidátka S.K.). Najdôležitejšou zmenou je však posun doprava, prebratie protiimigračnej rétoriky, ktorou v minulých desaťročiach operovali iba pravicovo-populistickí slobodní (FPÖ). Od medzinárodných konferencií po tlačovky vo viedenských okrskoch opakoval nový predseda základné motto – takto to (s imigrantami v štáte a socialistami vo vláde) ďalej nejde.
Tridsaťjedenročný predseda Novej rakúskej ľudovej strany – Kandidátky Sebastiana Kurza.
Ľudovci reagovali radikálnym rebrandingom (a zmenami, ktoré posilňujú v zložitej federálnej štruktúre strany jej predsedu) na fiasko v prezidentských voľbách. Ani ich kandidát ani socialista totiž po prvý raz v histórii povojnového Rakúska nepostúpili do druhého kola. Napokon v ňom po dlhých peripetiách a opakovaní hlasovania kvôli ústavne pochybnému počítaniu hlasov tesne vyhral umiernene ľavicový zelený Alexander van der Bellen nad kandidátom slobodných Norbertom Hoferom. Voľby ukončili aj kariéru socialistického kancelára Wernera Faymanna, ktorého nahradil stranícky káder druhého sledu, šéf železníc Christian Kern.
Voľby v Rakúsku tak možno označiť za príklad pokusu o núdzový reset tradičných strán, ktoré štátu vládli takmer 70 rokov. Ako reálna sa javí aj možnosť obnovy doteraz ojedinelej „pravo-pravej“ koalície ľudovcov a slobodných, ktorá vládla pod kancelárom Schüsselom v rokoch 2000-07 (a kvôli ktorej Rakúsko postihli – dnes asi ťažko predstaviteľné – sankcie Európskej únie).
Ešte menej priaznivá situácia voči tradičným stranám sa ukazuje v Česku (volí sa 20. a 21. októbra). Premiér, sociálny demokrat Bohuslav Sobotka, kreslo neobhajuje. Líder najsilnejšej strany v prieskumoch, miliardár Andrej Babiš, ide do volieb s vyhlásením, že z kandidátky neodstúpi ani v prípade, že by ho po tom, ako ho parlament vydal na trestné stíhanie v subvenčných kauzách, polícia aj obvinila. Dohromady asi 17 percent predpovedajú prieskumy komunistom a pravicovým radikálom, väčšinu v parlamente zrejme nezíska žiadna „jednoduchá“ či „programová“ koalícia.
V januárových prezidentských voľbách obhajuje kreslo Miloš Zeman, ktorý v roku 2013 vyhral s podporou vlastnej ministrany, komunistov a časti sociálnych demokratov. Najväčšie nádeje spomedzi vyzývateľov by mali mať dvaja kandidáti bez viditeľnej podpory politických strán, akademik Jiří Drahoš a podnikateľ Michal Horáček.
Slovenské župné voľby (po prvý raz jednokolové, 4.novembra) nemožno s parlamentnými porovnávať, dva faktory však budú zaujímavé aj tomto hlasovaní – pokus o obhajobu kresla extrémistického župana a schopnosť kandidátov dlhodobo najväčšej politickej strany obhájiť kreslá. Košický primátor a kandidát na župana Richard Raši je podpredsedom Smeru, traja župani sú v predsedníctve, proti trom ďalším strana zasa dlhodobo nestavia protikandidátov.
Aké sú výsledky volieb v dvoch najväčších krajinách postkomunistickej strednej Európy? Pred necelými dvomi rokmi sa konali v Poľsku. Po tom, ako sa voliči podobne rozhodli na Slovensku a v Maďarsku, dali aj Poliaci po prvý raz od roku 1989 šancu vláde jednej strany. Právo a spravodlivosť Jaroslawa Kaczyńskeho nie je novou stranou, novinkou však v poľskom kontexte je jej absolútna väčšina, s ňou posun politiky vládnej strany úplne mimo politického stredu a tiež potvrdenie praktickej neexistencie umiernených stredoľavicových strán – od roku 2007 sú prakticky mimo hry o vládu.
V Maďarsku dominuje od roku 2010 Viktor Orbán a jeho Fidesz, presadil zmenu ústavy a ani po celkovo viac ako 11 rokoch v kresle premiéra nemá konkurenta. Po Angele Merkelovej tak je maďarský premiér a jeho koncept „neliberálneho štátu“ najdlhšie vládnucim šéfom exekutívy v Európskej únii – pred Robertom Ficom (10. rok).
Kto šéfuje svetu po kríze
Pred deviatimi rokmi, 15. septembra 2008, naplno vypukla finančná kríza, keď o ochranu pred veriteľmi požiadala veľká americká investičná banka Lehman Brothers.
Európska únia sa na úroveň celkového HDP, ktorú dosahovala pred krízou, dostala až vlani. Ako sa za ten čas zmenili vlády a politici?
2008 prezidentské voľby v USA vyhráva ako prvý černoch v dejinách Barack Obama
2009 Angela Merkelová obhajuje po prvý raz kreslo kancelárky Nemecka, namiesto veľkej koalície môže vytvoriť pravostredovú vládu
2010 v Belgicku po nejasnom výsledku volieb trvajú koaličné rokovania rok a pol, v Maďarsku sa naopak začína druhá, „neliberálna“ časť Orbánovej éry
Summit lídrov štátov V4 v roku 2010: český premiér Petr Nečas, slovenská premiérka Iveta Radičová, Viktor Orbán, predseda poľskej vlády Donald Tusk.
2011 končí sa aj posledný comeback Silvia Berlusconiho, vláda technokrata Maria Montiho stabilizuje talianske verejné financie, prehráva však voľby, odvtedy už padli ďalší dvaja premiéri
2011 začína sa obdobie pravicových vlád v Španielsku, v roku 2016 však krajina zvolenú vládu vyše 300 dní kvôli nedohode strán nemala a rieši hnutie o osamostatnenie Katalánska
2012 prvá jednofarebná vláda na Slovensku, druhá Roberta Fica
2013 kancelárka Merkelová trimfuje vo voľbách, nemá však malého koaličného partnera a musí sa vrátiť do Veľkej koalície
2014 prezidentom Rumunska sa po prvý raz stáva etnický Nemec, Klaus Iohannis
2015 gréckym premiérom sa stáva ľavicový populista Alexis Tsipras, britskí konzervatívci získavajú späť absolútnu väčšinu
2016 miliardár bez politických skúseností a s problematickým vzťahom k vlastnej strane Donald Trump je prezidentom USA, Veľká Británia rozhoduje v referende, že odchádza z Európskej únie
2017 prezidentom Francúzska je bez podpory starých politických strán Emmanuel Macron, britskí konzervatívci strácajú väčšinu vo voľbách, ktoré vyhlásili, aby si posilnili tú, ktorou od roku 2015 disponovali.
Hlavné foto: Angela Merkelová, mladá a nádejná nemecká kancelárka v roku 2005.
