Slovensko a celý svet počas pandémie šliapol do pedálov a priam raketovo vystrelil aj záujem o bicykle, z ktorých sa stal nedostatkový tovar. Prichádzame do obce ostrov neďaleko Piešťan, kde sedí vedenie firmy Kellys Bicycles, domáceho lídra ich výroby.
Spoluzakladateľ Peter Divinec, jeho syn Michal a dcéra Martina Joshi rozprávajú, čo sa odohráva v biznise na dvoch kolesách. Pomyslíte si, že ich závody teraz musia bežať na plné obrátky. Omyl. Dodávatelia totiž nestíhajú vyrábať súčiastky.
S cyklopodnikaním začali krátko po revolúcii. Najskôr bicykle požičiavali, potom ich predávali, až sa ich rozhodli aj vyrábať.
Vlani sa prepisovali mená majiteľov, keď Peter Divinec previedol podiely na svoje deti. A všetci traja sú dnes hrdí na ich elektrobicykle, pri ktorých ako prví na svete využívajú novú generáciu kompozitového materiálu.
Celý rozhovor s vedením firmy Kellys Bicycles si môžete prečítať v júnovom vydaní magazínu Forbes.
Príbeh vašej firmy sa začal tým, že sám ste cyklistický nadšenec. Skúste z tejto pozície povedať, nakoľko aj vývoj bicyklov za tri desaťročia menil zážitok z jazdy?
PETER: Bol som cyklistický nadšenec a dodnes ním aj som, ale paradoxne to nemá nič spoločné s tým, že vyrábame bicykle. To bola súhra okolností.
Za tie roky sa však najvýraznejšie zmenili dve veci: využitie bicykla smeruje najmä do prírody a k výletom do kopcov a po druhé, kedysi sa dalo bicyklovať aj po cestách medzi autami a teraz sa už nedá. Aspoň ja už teda na cestách nejazdím, lebo sa skrátka bojím. Zážitok z bicyklovania sa nedá vyvážiť stresom, keď vás o milimetre míňajú autá.
A začína sa meniť aj tretia vec, keďže nastáva rozmach elektrobicyklov.
Odovzdanie žezla
Kedy ste si povedali, že nastal čas, aby sa deti vo firme zamestnali?
PETER: Mal som jasno od začiatku, že firma je rodinná. Pre mňa šlo o fenomén, lebo sme ju zakladali krátko po revolúcii a za socializmu bolo súkromné podnikanie nepredstaviteľné. Odrazu sme však mohli robiť niečo na vlastnú zodpovednosť a, samozrejme, aj na vlastný rozvoj.
Nechcel som nejako tlačiť, ale deti som do firmy prirodzene vťahoval. Ako vnímali náš rodinný život, snažil som sa, aby sledovali aj dianie v rodinnom biznise. Navyše, nebudem tu naveky, tak som dúfal, že to hádam po mne preberú, aby to dávalo ešte hlbší zmysel.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Kde ste pracovali pred príchodom do Kellys?
MARTINA: Deväť rokov som žila v Anglicku, najskôr som tam študovala a následne ako nákupca pracovala pre centrálu reťazca Tesco. Po návrate som sa prihlásila u otca a on pokrčil ramenami, že nemá pre mňa žiadnu pozíciu, musím si ju vymyslieť.
Bolo súhrou okolností, že sme potrebovali niekoho na marketing či nového konštruktéra, tak som otvorila výber na tie pozície a postupne z toho vzniklo HR oddelenie, ktoré som viedla.
MICHAL: Vyrastal som v prostredí firmy, tiež ma otec brával na služobné cesty a doma sme sa odjakživa o bicykloch rozprávali. Ja som predtým pracoval v chemickej spoločnosti Fosfa v Břeclavi, mal som aj vlastnú eseročku okolo bicyklov.
V našej firme som najskôr nastúpil ako produktový manažér bicyklov, potom som prešiel na marketing, odtiaľ na produktové oddelenie príslušenstva a napokon som tieto oddelenia koordinoval, čo sme interne nazvali strategický manažment.
Ako sa na príchod detí do firmy pozeral otec?
PETER: Ak dlho niečo budujete, učíte sa systémom pokus – omyl, tak sa firma rozrastá prirodzeným spôsobom ako rastlina. Zároveň si však aj vyjazdíte svoje koľaje, ktoré sú hlboké a ešte hlbšie, a ani nezbadáte, že sú aj iné možnosti.
A odrazu si poviete, pánabeka, mohol som to už dávno robiť inak. Dôjde k určitému reštartu. U nás nastal s príchodom mladej generácie.
Nová generácia, nový pohľad
V ktorom roku to bolo?
PETER: V roku 2013, najskôr prišla Martina, pár mesiacov po nej aj Michal. Do firmy však nastúpil aj manžel dcéry a tiež môj synovec. Prišla nová generácia a keďže deti predtým pracovali v iných firmách, priniesli nový pohľad zvonku. Akoby sa naša firma nadýchla, aj z hľadiska nových produktov, aj pri komunikácii smerom von.
Nikdy sme sa napríklad nesústredili na marketing, vždy som sa spoliehal na to, že keď máme dobrý produkt, stačí to. Nie je to tak. Ľudia kupujú podľa mena, lebo značka im garantuje kvalitu.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Čo do firmy mladí ešte priniesli?
PETER: Nemali sme tiež žiadne oddelenie ľudských zdrojov, takú potrebu som nikdy nevnímal. Dávali sme veľa peňazí do budov, do tovaru a zjednodušene povedané, zamestnancom sme len posielali výplaty. Nefungovala žiadna personálna politika, bežalo to systémom: „Potrebuješ niekoho? Tak si nájdi.“ Brali sme zamestnancov len tak z ulice, čo bol hrubý nedostatok. Uvedomili sme si, že každá firma je len taká dobrá, akých dobrých ľudí má, a tiež, že najväčšia strata je odchod človeka. Bez toho sa nepohnete dopredu.
Tajomstvo a história
V čom vlastne spočíva kumšt vyrobiť dobrý bicykel? Je to najmä o dizajne, či viac o tom, aby nebol poruchový a niečo vydržal?
MICHAL: Všetko dokopy, ako celok vám to musí dávať pridanú hodnotu. Nám sa snáď pri našich nových e-bikoch podaril husársky kúsok, že máme ako prví na svete novú generáciu kompozitového materiálu, ktorý doteraz neexistoval. Jedného dňa možno vytlačí bežný karbón, ktorý sa používa ostatných tridsať rokov.
O aký materiál ide?
MICHAL: Modelový rad Theos F série má rám z termoplastického, hybridného oceľovo-karbónového kompozitu. Ten sa na rozdiel od bežného, živicovo-karbónového kompozitu, vyznačuje minimálne dvakrát väčšou odolnosťou voči priamemu nárazu. Nemusíte sa teda obávať, že rám poškodíte pri jazde alebo teda hlavne pri páde. Vydrží totiž dvakrát väčší priamy náraz v porovnaní s klasickým karbónovým kompozitom.
Máte skrátka omnoho odolnejší e-bike. Tento rám sme vyvíjali tri roky v spolupráci s belgickou technologickou firmou Rein4ced, ktorá ich bude pre nás aj exkluzívne vyrábať.
Ako novinku prijali zákazníci?
MICHAL: Zatiaľ veľmi dobre. Dopredu máme vypredanú dvojročnú produkciu.
MARTINA: A vypredala sa za pár hodín.
Ak si urobíme krátku exkurziu do histórie firmy, ako sa menilo vaše portfólio za tie tri desiatky rokov?
PETER: My sme spočiatku s bratom vôbec nevedeli, že budeme vyrábať bicykle. Pred založením firmy sme ich chceli len požičiavať, no život priniesol, že ich vieme aj predávať. V roku 1992 sme predávali Esky, Liberty či Favority. Taký bol postkomunistický svet.
Keď však tie značky začali bankrotovať, museli sme sa pozerať ďalej. Od roku 1994 sme tak začali s montážou už vlastných bicyklov. Absolútna väčšina firiem, ktoré vyrábajú bicykle, je však odkázaná na dodávky dielcov z Taiwanu a Číny a musí spolupracovať s miestnymi agentmi. Zásadným zlomom bola spolupráca s taiwanskými partnermi, s ktorými dodnes bezchybne fungujeme.
Naše bicykle sa v minulosti predávali pod rôznymi značkami, približne od roku 1999 však všetky nesú označenie Kellys. Rozhodli sme sa ísť cestou budovania jednej značky a kvalitatívne ju posúvať smerom nahor. Odvtedy sme sa aj sústredili najmä na výrobu horských bicyklov, ktoré tvoria väčšinu nášho odbytu. Aj tie sa však, samozrejme, rokmi menia – veľkosťou kolies, geometriou rámov, odpružením.
Cyklistický boom
Kedy ste si všimli, že prichádza pandemický bicyklový „boom“?
PETER: Ak trochu poznáte naše mesto, tak viete, že ste to najskôr ani nemuseli postrehnúť. Tu sa vždy veľa bicyklovalo – čo Piešťanec, to dva-tri bicykle v pivnici.
MARTINA: Ja som si to všimla podľa cyklochodníka. Kým ešte začiatkom roka 2020 som tam chodila za tichom, v máji tam zrazu bolo plno cyklistov.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
A v ktorom momente ste si uvedomili, že sa deje niečo výnimočné aj vo firme?
MICHAL: Ten rozdiel v číslach objednávok bol cítiť už od mája, no že nejde len o nejaký výstrelok nám naplno došlo až v júni 2020. Vtedy sme si povedali, že treba rýchlo zareagovať.
Keď sa však dnes na to obdobie obzriem spätne, nespravili sme ani 20 percent z toho, čo by sme teoreticky mohli a mali. Magnitúda zmeny bola výrazne väčšia, než si ktokoľvek vtedy dokázal predstaviť.
Čo sa dialo potom?
MICHAL: V júli a najmä v auguste 2020 už objednával každý na svete a dodávatelia komponentov nestíhali. Vlani v novembri sa už výrobcovia uchyľovali k rôznym pokútnym praktikám, keď uplácali a tlačili na dodávateľov, aby zrušili dodávky bŕzd či prehadzovačiek konkurencii a poslali ich práve im.
Ak sa firma nechcela zachovať až tak neférovo, neostávalo jej iné, než hľadať alternatívy a čakať aj na pôvodné objednávky. Na niektoré súčiastky sa čaká aj spomínaných viac ako 600 dní. To je bezprecedentná situácia a bude trvať dlhú dobu, kým sa vráti do normálu.
Na koronavírus sa ľudia často pýtajú: bude tu navždy? Platí to aj na bicyklový „boom“?
PETER: Ja si myslím, že tak ako raz v nejakej podobe skončí pandémia, tak odíde aj tento „boom“. Na druhej strane, mnohí ľudia si vyskúšali novú aktivitu, ktorá ich začala baviť, a ten zvyk im vydrží.
MICHAL: Inými slovami, nech už to dopadne akokoľvek, myslím si, že pod 140-tisíc bicyklov ročne už neklesneme.
Vášeň pre bicykle
Netočia sa preto okolo vás záujemcovia o kúpu?
MICHAL: Áno, mali sme nejaké ponuky od investorov, ktorí vyhľadávajú práve firmy v momente pred veľkým nárastom. No veľmi rýchlo pochopili, že tam nie je cesta. Nenašli sme s nikým ani takú synergiu, ktorá by dávala zmysel.
MARTINA: A čo by sme s toľkými peniazmi robili? (smeje sa)
MICHAL: Povedzme, že by sme predali firmu a získali veľký balík peňazí, ktorý by sme asi mali niekam vložiť. My sa rozumieme do bicyklov, máme ich radi, čiže čo by sme spravili? Založili novú bicyklovú firmu? Vstúpili do nejakej inej, pre nás neznámej? Možno by sa nám najviac páčila tá značka Kellys a snažili sa kúpiť tú. (smeje sa)
PETER: Dnes je populárne vytvoriť startup a rýchlo ho predať, ale ja som nezakladal firmu s týmto zámerom. Bola to pre mňa vždy sebarealizácia a firma je pre mňa v istom zmysle ako dieťa. A predali by ste vlastné dieťa?
Mimochodom, prečo vlastne Kellys?
MARTINA: Keď firma vznikala, bolo to po komunizme, v období, keď leteli viac anglické názvy.
PETER: Vtedy sme mali hneď niekoľko značiek: Admiral, Lincoln, Alpina a aj Kellys. A firma aj jedna ďalšia značka sa volala Mama. Vyrábali sme 30-tisíc bicyklov v piatich značkách, robili to aj to, vedeli sme, že takto to nejde. A tak sme si ponechali najprémiovejšiu značku, pretože sme sa rozhodli sústrediť na športový zážitok z jazdy a kvalitu.
Toto zameranie sa s nami odvtedy vezie, len v posledných rokoch pribudli ešte elektrobicykle.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Takže žiadny príbeh?
PETER: Jeden z troch tvorcov moderného horského bicykla sa volá Charlie Kelly, takže istá časť ľudí si to spája takto a my ich od toho neodrádzame, aj keď to, samozrejme, nie je a nikdy ani nebol náš zámer.
Ako sa hľadá dobrý obchodný partner?
V rozhovoroch ste si viackrát pochvaľovali spoluprácu so spolumajiteľmi firmy z Taiwanu, ktorí tvoria Kellys Ázia a do manažovania európskej časti spoločnosti príliš nezasahujú. Nenarážate predsa niekedy na kultúrne rozdiely?
PETER: Všetko sa dobre nastavilo hneď na začiatku. Zabezpečujú pre nás nákupy dielcov, pomáhajú aj s logistikou, kontrolou kvality či s dohodnutím cien s dodávateľmi. Ja som sa od nich naučil, že keď Taiwanci hľadajú nového obchodného partnera, predovšetkým sa snažia odhadnúť, či je to dobrý človek. A keď uznajú, že je, otvoria sa a prejavia v Európe nevídanú dôveru. A ak ste naozaj dobrý človek a snažíte sa ich nesklamať, môžete fungovať v harmónii tak ako my – takmer tri desaťročia bez jedinej zmluvy. A to nám posielajú miliónové dodávky, na ktoré dopredu neexistuje žiadny papier. Je to o vzájomnej dôvere.
Prenáša sa dôvera aj medzi generáciami?
MICHAL: Určite áno, vychádzame naozaj dobre. Okrem toho aj jeden z taiwanských partnerov už odovzdal firmu ďalšej generácii.
MARTINA: Otec nás odmalička bral na Taiwan, takže tie vzťahy medzi nami sú takmer rodinné. Keď nebola pandémia, videli sme sa dva či trikrát do roka, my sme na Taiwane bývali u nich, oni tu na Slovensku u otca doma. Dôležité je, že obe strany chápu, že na čom sa dohodneme, to platí, a keď náhodou neplatí, tak si to odkomunikujeme.
Vo fabrike sme napriek odstávke videli mnoho krabíc so súčiastkami a chlapov skladajúcich bicykel. Je výroba bicyklov stále ručná robota?
MICHAL: To áno, už sme mali viac ponúk od robotikov, ale väčšinu úkonov nevieme plnohodnotne nahradiť strojmi. Automatiku využívame zatiaľ len pri kolesách a pri zváraní či kompozitovom produkovaní rámov z termoplastického, hybridného oceľovo-karbónového kompozitu a tieto kroky prebiehajú v kooperácii s našimi partnermi.
Pokračovanie rozhovoru si môžete prečítať v júlovom vydaní magazínu Forbes, ktoré si kúpite TU. Poštovné je na nás!
S predstaviteľmi firmy Kellys Bicycles sa rozprávali redaktori slovenského Forbesu Jaro Hinšt a Milan Čupka.
