Presadila sa vo svete, kde dominujú asertívni muži. Rodáčka z Bratislavy Katarína Bridová spravuje tri investičné fondy pre americkú investičnú banku Morgan Stanley, všetky s hodnotou presahujúcou miliardu dolárov. Ako hovorí, svojim dvom dcérkam chcú spolu s americkým manželom Matthewom priblížiť Slovensko a dať možnosť vybrať si štúdium v Európe. Ktoré vlastnosti Kataríne pomohli pri ceste nahor a čo by poradila našincom, keď chcú uspieť v USA?
Už viac ako dva roky ste viceprezidentkou spoločnosti Morgan Stanley. Bola to vaša vysnívaná práca?
Jednoznačne áno! Mám na starosti tri fondy, každý v hodnote zhruba 1,1 miliardy dolárov, skôr tú operatívnu stránku než finančnú. Táto rola je veľkým zadosťučinením. Sme investičný fond v oblasti private credit. Poskytujeme úvery stredne veľkým firmám, ktoré sa snažia prefinancovať svoje úvery alebo investovať. Pre nás je základ, že tá firma a biznis nie sú príliš riskantné, aby to neovplyvnilo celý fond. Máme veľa pravidiel a vysokú latku.
Čo je teda náplňou vašej práce?
Som pravá ruka chief operating officera, to zahŕňa všetku administráciu fondov, podporu portfóliových manažérov a komunikáciu s našimi investormi. Intenzívne spolupracujeme s naším investičným tímom, právnikmi a compliance tímom. Rovnako intenzívna je aj komunikácia s investormi, ktorým reportujeme a cez ktorých hľadáme peniaze na nové fondy.
O fungovaní fondu
Práca na troch fondoch súčasne znie dynamicky.
To veru aj je, každý fond má iné potreby vzhľadom na to, v akom investičnom štádiu sa momentálne nachádza. Každý si dennodenne vyžaduje inú pozornosť.
Najprv pre nový fond uzavrieme fundraising. Tie peniaze budeme mať k dispozícii na približne 10 rokov a máme 5 rokov na investovanie do nových firiem (poskytovanie financovania) a ďalších 5 rokov na to, aby sa peniaze zhodnotili a vrátili naspäť investorom. Takže cyklus Private Credit fondu je daný dopredu a investori vedia, čo môžu očakávať, keďže ich investícia je dlhodobá.
S manželom chcú svojim dcérkam dopriať aj život v Európe. Foto: Karen Morneau
Kto sú vaši klienti? Sústredíte sa prevažne na Severnú Ameriku?
Gro našej činnosti je v Severnej Amerike. Najčastejšie spolupracujeme na financovaní s private equity firmami, ktoré pomáhajú iným firmám rásť. Od nás si môžu vypýtať vyšší úver, v sume miliónov dolárov, než z bežnej banky. Takisto sú našimi klientmi vlastníci firiem, no musia spĺňať určité kritériá. A áno, platia vyššie úroky, ako by platili banke, ale to súvisí s tou väčšou sumou.
O rizikách a investoroch
Sú oblasti, ktorým sa pri financovaní vyhýbate?
Sme privátna firma, nie verejná. A teda sú určité sektory, ktorým sa vyhýbame, napríklad reštaurácie, výstavba alebo ropa. Napríklad teraz, počas pandémie, bolo veľa firiem s reštauráciami, ktorým sa nedarilo. No vo fonde stačí, ak sa nedarí jednej firme, aby stiahla celé portfólio dole. Ide o balans pre našich investorov.
Ako vyzerá váš bežný investor?
Hovoríme im high net worth. Na to, aby mohol investovať v našom fonde, musí mať určitú výšku majetku – a to aj v rámci daňových, aj našich firemných požiadaviek – či už vlastné investície alebo vysoký príjem. Päťdesiat percent investorov máme cez Morgan Stanley Wealth Management, naši finanční poradcovia nás odporúčajú klientom, ktorým manažujú peniaze. Ďalších 50 percent sú inštitúcie, ktoré manažujú peniaze pre iných, napríklad penzijné fondy.
Pohľad na Times Square zo sídla Morgan Stanley v New Yorku. Foto: archív Kataríny Bridovej
Čo je pre vás aktuálne najväčšou výzvou?
Na konci mája sme úspešne ukončili fundraising nového fondu v hodnote 1,3 miliardy dolárov. Bola to drina do posledného dňa, no podarilo sa nám zabezpečiť vyššiu konečnú sumu, ako sme na začiatku plánovali. Úspešne sme ukončili množstvo detailných mítingov s našimi investormi, kde sme prezentovali, ako plánujeme investovať tieto financie v budúcnosti. Celý tím je veľmi spokojný s týmto konečným výsledkom.
Ktoré vlastnosti sú základom úspechu vo vašej branži?
Človek musí byť zorganizovaný a vedieť komunikovať. Najmä v pandémii je komunikácia základ a vždy, keď sa stráca, treba zdvihnúť ruku a ozvať sa. Aj vedieť priorizovať je dôležité. Na to je potrebné niekedy odstúpiť od detailov a spýtať sa, čo je tá veľká otázka, vnímať celok.
Ťažké začiatky a prekonávanie seba
Získali ste športové štipendium na vysokej škole v Spojených štátoch. Ako sa vám to podarilo?
V Bratislave na evanjelickom lýceu sme mali amerických lektorov a pastorov. Tí nás upozornili na možnosť štipendia v USA, v mojom prípade športového. Zavážilo aj to, že sme mali silnú angličtinu. Z mojej triedy sme dodnes štyria v USA.
Čo bolo najťažšie? Bol to zrejme kultúrny šok.
Jednoznačne, bol to pre mňa šok. Nebola som pripravená na kampus s 50-tisíc ľuďmi v Marylande a nemala som vôbec predstavu, ako tu vysoká škola funguje.
„Každý september za posledných 15 rokov si vždy radi pozrieme zápasy na US Open,“ hovorí Katarína.
Dostala som síce plné štipendium na štúdium, ale moje osobné vreckové na štyri roky bolo okolo 5-tisíc dolárov, takže som nemala peniaze na rozhadzovanie ako moji rovesníci. Musela som si nájsť prácu.
Taktiež som nemala vôbec predstavu, aké je náročné získať športové štipendium. V hlave som si musela vysporiadať, že moje štúdium je zadarmo, zatiaľ čo iní ľudia za to museli platiť veľa peňazí.
Rovnako študovať v inom jazyku je šok, aj keď som bola dobrý žiak. Aj minule som sa smiala s kamoškou, že som im veľakrát nerozumela, ale nie vždy som to priznala.
Ako ste znášali odlúčenie od rodiny?
Telefóny len občas, 10 minút stálo 50 dolárov, čo je dnes nepredstaviteľné. Rodičia si nevedeli predstaviť, čo prežívam, boli šťastní, že som v USA. Človek prináša obete, ale istým spôsobom nevie, do čoho ide.
Čo vám táto skúsenosť dala?
Naučila som sa, že určité veci sa nedajú kontrolovať. Na začiatku som ani nevedela, či by som tu chcela zostať. Ale aj to ťa „oseká“ do života. A to je fajn.
Recept na úspech
Hovoríte, že súčasná práca vás napĺňa. Bolo to tak vždy?
Keď robíš viac ako 12 hodín denne, tak to nemôže byť z donútenia. Malo by ti to robiť radosť, aspoň pokiaľ to nie je tvoja firma. Ja nie som podnikateľská duša a moja práca ma napĺňa aj napriek niektorým stresujúcim dňom. Keď to tak nie je, treba sa posunúť ďalej. Jedny dvere sa zatvoria a iné otvoria.
Ako sa vám otvárali dvere?
Prišla som do hedžového fondu s úplne inou predstavou. Po šiestich mesiacoch som zistila, že to nie je to, čo by som chcela robiť. Ale mali dobrú reputáciu, povedala som si, že vydržím. A po roku a pol som zdvihla ruku, že mám záujem presunúť sa do inej divízie. Vďaka tejto skúsenosti som bola ideálny kandidát pre Morgan Stanley a rolu, ktorá je skvelá.
S dcérkami si užívajú návštevu ZOO v Bronxe. Foto: archív Kataríny Bridovej
Páči sa mi, že ste novej výzve dali šancu…
Určite, človek potrebuje čas porozumieť novým veciam, zdokonaliť sa, ale tiež nebáť sa priniesť niečo nové, čo pomôže celému tímu. O to dôležitejšie je zdvihnúť ruku a povedať, že potrebujete pomoc, lebo je to nová práca. Alebo povedať, že nemáte skúsenosti a potrebujete deň-dva si to naštudovať a potom dať stanovisko. Takto vás aj ľudia viac rešpektujú.
Už viackrát ste spomenuli potrebu zdvihnúť ruku…
Áno, v tejto branži je dominancia agresívnych mužov. To znamená, že každý ti ako žene praje, ale musíš vedieť zdvihnúť ruku, keď potrebuješ pomoc. Napríklad mňa zamestnali v jednom fonde. Zistili, že mám dobrý time manažment, vedeli, že sa spýtam, keď neviem, a že sa nebojím robiť aj veci, ktoré neviem. Takto sme prišli do bodu, kde mi dali tri fondy naraz. Ľudia ti držia palce, a ak máš záujem, dajú ti príležitosť.
Slovákom chýba otvorenosť
Už viac ako 20 rokov ste v USA. Aké máte spojenie s rodnou krajinou?
K Slovensku máme blízko, môj manžel je Američan a strávil rok na Slovensku. Máme naše slovenské Vianoce, s večerou 24. decembra, zatiaľ čo Američania ich slávia ráno 25. A slávime aj s rybou, majonézovým šalátom a šošovicovou polievkou miesto morky.
Máme tu poľský obchod so slovenským sortimentom aj časopismi. Keď sú u nás naši, tak si tam chodia aj po krížovky. Mala by som hovoriť viac s deťmi po slovensky, no aspoň máme doma slovenské knihy a detské filmy, ktoré sú v stálom obehu. Z mojich dvoch škôlkarok bola na Slovensku zatiaľ len jedna, ale vedia, že ďalšie prázdniny sa budú tráviť tam.
Akú zmenu by ste si želali pre Slovensko?
Priala by som si, aby ľudia boli viac mysľou otvorení. Chodím tam len ako turista a za vecami, čo mi robia radosť, takže nie som ovplyvnená politickou situáciou. Trochu mi chýba otvorenosť k neznámemu a pozitivita. Jasné, že ťažké životné situácie nepridajú – ale to je rovnaké aj tu.
Aj tu bolo 6 mesiacov pred voľbami ťažkých, no aj keď ľudia spolu nesúhlasili, treba si druhých vypočuť, rešpektovať ich názor a napriek všetkému veriť krajine.
Moji rodičia sú smutní z momentálnej situácie na Slovensku, lebo celkový dojem je negatívny, aspoň z pohľadu cez oceán.
Čo by vás presvedčilo presťahovať sa s rodinou späť?
Penzia. Aj po dvadsiatich rokoch tam mám priateľstvá na celý život. Určite by som chcela dať možnosť mojim dvom dcéram vidieť, kde ich mama vyrastala, tráviť tam letá aj umožniť im vybrať si štúdium v Európe, ak by mali záujem.
Slovenská komunita tu je fajn. Vedia, aké ťažké je tu byť. A je jedno, čo robíš, stále si cudzinec. Je to taká sekundárna rodina, držíme si palce a môžeme si zavolať, keby niečo…
Buďte spokojní s tým, kým ste
Čo by ste odporučili ľudom, ktorí zvažujú odchod za hranice?
Nemusíš možnosti hľadať, ale ak ťa možnosť nájde, treba to skúsiť a ísť do zahraničia. Teraz je tých možností viac a ľudia by mali mať chuť a nebáť sa. Keď sa budeme báť, nič nezískame.
Jedna francúzska báseň hovorí, že keď sa narodíš pod najkrajším stromom, zistíš to, až keď od neho odstúpiš.
Áno, treba sa nielen z toho profesionálneho, ale aj z osobného hľadiska naučiť, čo je pozitívne, čo by sme chceli priniesť domov. Človek si musí nájsť, čo mu robí radosť, a musí byť spokojný s tým, kým je.
No tiež netreba podliehať ilúzii, že úspech v zahraničí znamená automaticky ľahký život.
Ja ľahké si myslieť, že každý trocha úspešný človek v zahraničí sa tu má ako prasa v žite, ale nikto nemyslí na to, ako je to vydreté. Tu sa maká do noci a veľa ľudí sa chytí za hlavu, keď im poviem, koľko robím.
Mám rada svoju kariéru? Áno. Som šťastná? Áno. Odrobím si každý jeden cent – ó, áno! No som vďačná za balans doma a veľkú oporu v manželovi. Každý si musí nájsť, čo mu najviac vyhovuje.
Veru, aj ja si závidím svoj vlastný život na Instagrame. Tam človek zachytí jeden fotogenický moment z inak bláznivého pracovného kolotoča.
Každý človek by si mal vážiť, čo má. Sociálne siete ukazujú len skratku, ľahko to ľudia zle pochopia. Nikto ti nedá nič zadarmo a vždy ide o to, čo do toho dáš. Každý, kto je úspešný, má svoj príbeh, ako si to „odmakal“.
Ľudia nevidia príklady tých, ktorí sú skromní, majú správne hodnoty a sú aj úspešní. Amerika ťa tlačí do toho pozitívneho, a keď si obklopený optimistami, je ľahšie sa odraziť. A je super, ak aj ľudia na Slovensku budú vidieť, že je svetlo na konci tunela a netreba sa vzdať.
Katarína Bridová
Po maturite na Evanjelickom lýceu v Bratislave vyštudovala bakalára na Univerzite v Charlestone a MBA na Univerzite v Bridgeporte. Bola seniornou analytičkou výkonnosti v spoločnosti Commonfund v tíme Outsourced CIO, neskôr sa stala členkou tímu pre operácie investorov v Oz Management. Do Morgan Stanley nastúpila ako viceprezidentka v auguste 2018 a pôsobí aj v Morgan Stanley Private Credit.
Kristina Sojakova už 14 rokov pracuje vo firme IBM, kde v minulosti viedla zákaznícku spokojnosť, pričom spolu s bratislavským tímom radili priamo špičke IBM. Momentále tam pracuje na pozícii IT Operations Manager. Verí, že správny leadership, úprimná komunikácia a nadšenie dokážu v kombinácii so šikovnými ľuďmi zázraky. Pracovne aj ľudsky ju posúva networking, vďaka ktorému naberá poznatky od inšpiratívnych ľudí. V New Yorku, ktorý už 6 rokov nazýva svojím domovom, je aktívna v komunite Slovak Professionals NY. Aj spoza oceánu je fanúšičkou Slovenska, s ktorým ju spája rodina a blízki priatelia.
