V októbri 1875 sa prezident Ulysses Grant zastavil v Cheyenne v štáte Wyoming. Toto mesto založili len o 8 rokov skôr, no už sa stihlo stať rušným centrom obchodu vďaka tomu, že tam viedla železnica. Hlava štátu si raňajky dopriala v novom luxusnom Inter-Ocean hoteli, ktorý patril černošskému podnikateľovi Barneymu L. Fordovi, jednému z najbohatších ľudí na divokom západe. Len tri dekády spätne bol sám „tovarom“.
Fordov hotel mal tri poschodia s kapacitou pre 150 hostí. V jeho jedálni ste mohli usadiť 200 ľudí. Najdôležitejšiemu hosťovi raňajky priniesol sám majiteľ. Fordov majetok sa v tých časoch odhadoval na 250-tisíc dolárov, čo by dnes predstavovalo viac ako 6 miliónov.
Ešte pred štvrťstoročím pritom nevlastnil nič, okrem odhodlania stať sa slobodným. Otrok Ford vtedy svojmu majiteľovi v liste oznámil: „Odchádzam od vás bez jediného dolára. Skáčem do vody a buď sa utopím, alebo naučím plávať. Budem sa snažiť uživiť sa sám.“ Vtedy ešte nevedel, že s odstupom času to budú priam prorocké slová.
Počas života Barney Ford viackrát zbohatol – pri ťažbe, vďaka reštauráciám, holičstvám, predaju pozemkov a iným investíciám. Niekoľkokrát zase o všetko prišiel – vinou podvodníkov, požiarov, bankrotov a vojny. Zakaždým sa ale dokázal postaviť znova na nohy.
Jeho odhodlanie byť bohatým a úspešným prekonávala jedine jeho túžba po slobode, preto sa stal bojovníkom za zrušenie otroctva a občianske práva.
Hrozné podmienky v otroctve na parníku
Ford sa narodil v štáte Virgínia 22. januára 1822. Bol synom čiernej otrokyne a bieleho muža, s najväčšou pravdepodobnosťou jej majiteľa. Vyrastal na plantáži v Južnej Karolíne a nikdy nesedel v školskej lavici. Sám sa však naučil čítať, písať a mal aj mimoriadny dar reči.
„Vďaka tomu pôsobil viac vzdelaný, než skutočne bol,“ hovorí Steve Shepard z múzea Black American West, ktorý zároveň Forda stvárňuje pri rekonštrukciách historických udalostí. „Jeho elegantný prejav mu vždy veľmi pomohol.“
Ford strávil prvých dvadsať rokov života prácou na plantáži a pasením svíň, než ho v roku 1843 ako otroka odkúpil plukovník Nathaniel Garland Woods, obchodník s bavlnou zo St. Louis. Ford potom svojho pána sprevádzal na jeho cestách parníkom po rieke Mississippi, často v príšerných podmienkach.
V liste, ktorý Woodsovi napísal, keď sa rozhodol vymaniť sa z otroctva, udával ako dôvody aj to, že mu majiteľ nezaobstaral slušné oblečenie a nenechal ho spať v posteli. „Keď si v noci chcem čítať Bibliu, nútite ma ísť spať, aby som vám vedel slúžiť od skorého rána,“ písal tiež v liste, ktorý sa zachoval v archíve.
Pre útek sa Ford rozhodol v roku 1848 v Quincy v štáte Illinois. Tam sa dozvedel, že podľa miestnych zákonov bude z neho slobodný občan, keď sa v meste zdrží viac ako 10 dní. „Keď sa mi môže vodiť lepšie bez vás ako s vami, cítim, že mám právo tak učiniť. Pretože to je spoločné právo všetkých slobodných ľudí,“ odkázal mu.
Z Quincy sa vybral do Chicaga, kde spoznal Henryho Wagonera, slobodného černocha a novinára. Ford získal svoje prvé slobodné zamestnanie práve u neho – pri chove koní. Začal sa tiež dvoriť Wagonerovej švagrinej Julii Lyoni, ktorá v Chicagu študovala. Dvojica sa vzala v roku 1849.
Hostil aj magnáta Vanderbilta
Podobizeň Forda v denverskom Capitole. Foto: Wikimedia/Daderot, voľné dielo
Slobodu udelil Fordovi napokon aj plukovník Woods. Keď v roku 1850 zomrel, v jeho závete sa písalo, že „jeho otrok Barney, teraz žijúci v Chicagu, nech je oslobodený“. Ford už vtedy pracoval v holičstve, čo sa mu vyplatilo pri jeho ďalšom dobrodružstve – keď sa rozhodol ísť hľadať zlato do Kalifornie.
V tom čase ešte neexistoval Panamský prieplav, čiže po ceste z východného pobrežia sa loď musela zastaviť na brehoch Nikaraguy. Ford sa však ďalej nedostal. Po ceste ochorel a v Strednej Amerike sa vraj prvý raz ozval jeho podnikateľský šiesty zmysel. „Uvedomil si, že tam veľmi chýba nejaký hotel,“ dodal Shepard.
Podarilo sa mu kúpiť hotel, v ktorom ubytovával stovky Američanov, ktorí prechádzali cez Nikaraguu z východného pobrežia USA na západné. Vďaka svojim kulinárskym schopnostiam hotelová kuchyňa lákala aj známe mená, medzi nimi napríklad aj magnáta Corneliusa Vanderbilta, ktorého spoločnosť vlastnila monopol na tranzit v Nikarague.
Po pár úspešných rokoch sa však región stal politicky nestabilným. V roku 1854 mesto Greytown, kde Fordov hotel stál, bombardovali Američania a zasiahli aj jeho budovu. A tak sa Ford vrátil späť do Chicaga, kde vstúpil do republikánskej strany s agendou zákazu otroctva.
V roku 1860 sa Ford dozvedel o novej zlatej horúčke, tentoraz v Colorade. Nemusel skúšať nič nové, išiel podľa osvedčeného receptu zo Strednej Ameriky a v meste Breckenridge prevádzkoval hotely a reštaurácie. Podľa jednej legendy dokonca sám úspešne skúšal hľadať zlato, no pre toto tvrdenie neexistujú dôkazy.
Skutočné zlato vlastne ani tak nepotreboval, keďže zlatú žilu objavil vo svojej schopnosti hostiť ľudí z vyššej spoločnosti. Jeho špecialitou boli ustrice, o jeho hoteli Bella Union sa zase v roku 1898 písalo: „Priestranné miesto s výbornou kuchyňou a prvotriednou whiskey.“
Rýchlo zarobené peniaze v Denveri
O niekoľko rokov si Ford otvoril holičstvo v Denveri, ku ktorému čoskoro pristaval reštauráciu. V najrušenejších dňoch mala tržby 250 dolárov, čo by v dnešných dolároch predstavovalo zárobok takmer 2 milióny ročne. V roku 1863 však Denver zachvátil obrovský požiar, ktorý zničil aj Fordovu budovu.
Škody vtedy vyčíslil na 10-tisíc dolárov, čo by dnes bolo asi 210-tisíc. Na požiari vtedy zarábal bankár Luther Kountze, ktorý podnikateľom požičiaval peniaze na obnovu zničených budov s úrokom 25 %. Ford chcel tisícku, no Kountze ho nahovoril na úver vo výške 9-tisíc (dnes by to bolo asi 190-tisíc) dolárov.
Vďaka úveru Ford postavil novú tehlovú budovu, ktorá stojí dodnes a nesie jeho meno. V tých časoch tam vybudoval „People’s Restaurant“– na prízemí bolo holičstvo, na prvom poschodí saloon a Fordova rodina bývala na druhom poschodí. Darilo sa mu tak dobre, že už po troch mesiacoch splatil bankárovi celý úver.
Svoje bohatstvo navyše zveľaďoval tým, že kupoval ďalšie domy, ktoré prenajímal. Napokon sa rozhodol celý svoj biznis predať za 23 400 dolárov (dnes asi 400-tisíc). Aj s rodinou sa potom, v roku 1865, vrátil do Chicaga, kde plánovali žiť až do konca života z výnosov prenájmu svojich domov v Colorade.
A Ford sa chcel viac venovať politike. Neúnavný obhajca všeobecného volebného práva sa spojil s ďalšími černošskými aktivistami, medzi nimi aj so svojím švagrom Wagonerom a dvomi synmi Fredericka Douglassa. Spoločne lobovali v kongrese, aby Colorado nebolo uznané za nový štát únie, kým neumožní voliť aj černochom. Aj pre ich snahy sa vstup Colorada do únie odložil až na rok 1876.
Hotel, v ktorom raňajkoval prezident
V roku 1867 však Fordove plány na pohodlný dôchodok náhle stroskotali. Dozvedel sa, že správca jeho realít v Denveri ho poviedol, domy predal a utiekol s peniazmi. Nezlomný Ford však spozoroval novú podnikateľskú príležitosť v štáte Wyoming, kde sa plánovala nová dôležitá železničná stanica Cheyenne.
Tak sa opäť vybral na západ a svoju novú reštauráciu dokončil menej než mesiac predtým, ako tam dorazil prvý vlak. Opäť stavil na lepšiu klientelu, zákazníkom ponúkal bezplatnú dopravu v kočiari zo stanice a späť, aby sa mohli pohodlne a bez stresu najesť, kým vlak stál na stanici.
Inter-Ocean Hotel v Colorade. Foto: The Denver Public Library
V 70. rokoch sa mu darilo najlepšie. V Denveri si otvoril Ford’s Hotel a v roku 1873 vybudoval v rovnakom meste Inter-Ocean Hotel, na ktorého výstavbu minul 50-tisíc dolárov. Bola to jedna z najväčších a najluxusnejších stavieb v celom regióne. V roku 1875 otvoril ďalší hotel rovnakého mena v meste Cheyenne.
Presne ten, v ktorom krátko po otvorení raňajkoval aj prezident Grant. Následne však prišla finančná kríza, ktorá opäť pripravila Forda o takmer celý majetok. Po krátkom pôsobení v San Franciscu sa Ford vrátil do Breckenridge, kde opäť vybudoval úspešnú reštauráciu.
V roku 1882 už zase zhromaždil dostatok peňazí, aby si postavil nový dom vo viktoriánskom štýle, v ktorom sídli jeho múzeum. Dnes má tento dom hodnotu 5 miliónov dolárov. Otváral aj ďalšie reštaurácie a v roku 1889 väčšinu majetku predal za 20-tisíc dolárov (dnes asi 575-tisíc). S rodinou dožili v Denveri – konečne aj vďaka rente z nehnuteľností.
Ford zomrel v roku 1902 po mozgovej porážke. Dnes má vlastnú sochu v meste Breckenridge, v Denveri sa podľa neho volá základná škola a jeho portrét nájdete aj v denverskom Capitole. Mementom jeho príbehu je však jeho nezlomná viera v príležitosti.
Článok vyšiel v americkom vydaní Forbes a jeho autorom je editor Alex Knapp, ktorý sa venuje témam zdravotníctva, vedy a technológie.
Našli ste chybu? Napíšte na [email protected]
